Mudrcove deti č.1 - prológ

Konečne ich našla, no už bolo neskoro. Ležali na zemi polomŕtvi. Utekala ako najrýchlejšie vládala, kľakla si k nim, a začala s lekárskou technikou. Snažila sa ako najlepšie vedela, no nedokázala ich zachrániť. Už zasa bola bezmocná a bezcenná. Tak, ako stále.
„Ja ich môžem zachrániť.“ Spoza rohu sa vynoril Kabuto.
Nechápala, čo sa to deje.
„A prečo by si to robil?“
„Mám s nimi ešte veľa plánov. Na oplátku sa staneš mojím otrokom.“
Bála sa, čo má robiť? Nechce ísť s Kabutom, ale je to jediná šanca, ako zachrániť svojich priateľov.
„Sľubuješ, že ich uzdravíš?“
„Áno,“
„Tak teda platí, pôjdem s tebou.“
„Výborne,“ Kabuto vystrúhal svoj zákerný úsmev, a pustil sa do liečenia.
Videla, že to nie je jednoduché jutsu. Sama by ho nezvládla, a obzvlášť nie teraz, keď je tak unavená a jej chakra je takmer na nule.
„Hotovo, zdraví ako rybičky. Teraz splníš svoju časť dohody. Ty!“ Pokýval hlavou, aby podišla k nemu.
Neostávalo jej nič iné, a tak sa postavila. Kým stihla zistiť, že ju Kabuto napadol, bola už v bezvedomí.
„Toto bude zaujímavé. Haruno Sakura, máš šťastie - stávaš sa prvým pokusným králikom projektu ‚Yami‘.“

Po 4. ninja vojne v Konohe
Naruto si vykračoval po uliciach Konohy a myslel na to, ako je teraz takmer všetko skvelé. Po dlhom boji vo vojne nakoniec vyhrali tí správni. Jediné, čo ho mrzelo bolo, že ten zmätok - Kabuto - ušiel. No a, samozrejme, aj smrť Tsunade. Obetovala život za Konohu, ale Naruto statočne prevzal úlohu Hokageho. Hoci z počiatku sa zdalo, že je na to ešte mladý, dokázal to a stal sa Hokagem. Dokonca presvedčil Sasukeho o tom, že Konoha nie je zodpovedná za smrť jeho rodiny. Síce si veľa nepamätá, a ani Sasuke si nič nepamätá, ale vie, že ležal na zemi a myslel si, že je mŕtvy, no potom sa prebral v nemocnici. Sasuke sa nevrátil hneď do Konohy, ale už nebol jej nepriateľom. Dokonca po veľmi dlhom naliehaní Ino spolu začali chodiť. Naruto taktiež našiel svoju druhú polovičku - tou sa stala Hinata. Nemyslel si, že oni dvaja niekedy vôbec môžu byť spolu, veď Hinata o neho vôbec nejavila záujem, (no teda aspoň podľa Naruta). Bol taký šťastný, ako asi nikdy.

Ten istý čas v Kabutovej skrýši
Nevládala už ani kričať, ako ju všetko bolí, myslela si, že sa nemôže cítiť horšie, ako sa práve cítila. Každý deň Kabuto vpúšťa do jej tela jed, ktorý podľa neho, ju má posilniť, aby sa stala nepremožiteľnou. No ona si myslela, že má presne opačný účinok. Kabuto vpochodoval do miestnosti, kde bola, a znova jej dal jed. Bolesť jej doslova pulzovala telom. Nemohla sa hýbať, ani dýchať, no nedokázala len nehybne ležať. Prosila, nech tá bolesť skončí, nech už má pokoj. Len zavrela oči a snažila sa ukľudniť. Naraz sa ozval rachot. Nevidela, čo sa deje, nedokázala otvoriť oči.
„Kto si?!“ Kabutov hlas znel neisto, asi prvý krát, čo ho počula váhať.
Namiesto odpovede počula zasa len rachot. Niekto jej položil ruku na tvár. Cítila, že to nie je Kabuto. Osoba jej zašepkala:
„Neboj, od teraz budeš v bezpečí.“
Bol to na sto percent ženský hlas, no myslela, že to je anjel. Pocítila náhlu úľavu, asi zaspala, alebo to bolo prítomnosťou neznámej osoby, no po dlhom čase bola bolesť takmer nulová.

Niekde veľmi ďaleko
„Konečne si sa zobudila.“
„Kde to som?“
„Nie si u Kabuta. Si v mojej skrýši, no a mojou povinnosťou je ťa naučiť všetko, čo potrebuješ vedieť.“
Slová vyslovila osoba, ktorá stála na kraji miestnosti. Podišla bližšie a vtedy ju zbadala. Nedokázala opísať takú krásu, akou bola obdarená táto žena. Bronzovú pokožku jej prekrývali čierne vlasy ako uhoľ. Oči - nedokázala odtrhnúť zrak od jej očí. Normálne majú ľudia zreničky zafarbené napríklad na modro, no táto osoba ich mala úplne biele. Jedine, čo ju odlišovalo od anjela bolo to, že nemala krídla. Posadila sa a myslela, že ju to bude strašne bolieť, no necítila nič. Bolesť zmizla.
„A - ale, kde potom som? A ako to, že nič necítim?”
„Toto miesto nemá názov, pretože tu ešte nikto nikdy nebol. A kedže si spala celý týždeň, tvoje telo si už asi zvyklo na jed.”
„Tyžde¬ň?!”
„No, na začiatku som sa bála, že to neprežiješ. Kabuto to prehnal. Škoda, že ušiel, mohla som ho zabiť a bol by pokoj.”
„Zabiť?!” hovorila o tom, akoby to bola hračka. „Kto si?” Pri tejto otázke sa celá triasla, pretože si začala uvedomovať, že táto žena bude ohromne silná.
„Moje meno je Tatsuya.”

Týmto začal príbeh, ktorý zmenil život nielen Sakure, ale aj celému svetu.