Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš XI (Pod horiacimi nebesami)

Cestoval už druhý deň. Cez deň oddychoval a v noci kráčal skrz lesy a lúky. Všetko len kvôli tej nepríjemnej horúčave ktorá sa rozpínala všade navôkol. Stačilo už len pár kilometrov a bude von zo Zeme Ohňa. Vietor a piesok bude znova pod jeho podrážkami a spaľujúci vzduch ho bude zvnútra vysúšať tým príjemným spôsobom. Bude páliť a nadnášať ho. Vtedy, s horúcim vetrom na koži má pocit, akoby vážne mohol vzlietnuť.
Nočné pochodovanie krajinou prerušil hluk a následne výbuch. Niečo presvišťalo okolo jeho hlavy len tesne sa stihol uhnúť. Lanko sa zabodlo do kmeňa stromu. Uskočil dozadu a pohliadol na malý plameň ktorý ho bleskovo pohlcoval až zachvátil strom.
„Kusaga tadiaľto!“ zvolal mužský hlas, „pohni si.“
Okolo Sori preletelo druhé lanko a zabodlo sa o strom za ním. Otočil sa a zrazu pochopil, že stojí na príliš nebezpečnom mieste. Lanká robili okolo neho podivný útvar ktorý ho začínal obkolesovať. V zlom čase na nesprávnom mieste. Prekĺzol k stromu a prebehol preč od miesta kde sa spustil požiar.
„Kasuga!“ znova zreval zúfalý mužský hlas.
Sora sa zhodol sám so sebou, že bude najlepšie nepliesť sa do cudzích sporov. Preto sa snažil vyjsť z bojiska pomedzi kríky a kroviská kde by nikto normálny nebojoval. Jedine ak by po ceste chcel na seba nalepiť pár bodliakov a nohu si napichnúť nejakého ježka.
„A čo do pekla!“ zrazu na ňom pristála žena. Obaja spadli na zem. Ona na neho. Vyštverala sa na kolená a ušla za strom. Vykukla spoza kmeňa a prehliadla si ho. „neubližujte mi prosím.“
„Si robíš srandu nie?“ pozviechal sa Sora a posadil sa. Potriasol hlavou „ma tu zvalcuješ so zemou a je ti idem ubližovať.“ Zamyslel sa a postavil, „vlastne by som ti mal a to, že si ma zvalcovala.“
„Neubližujte mi prosím.“ šepla čiernovláska za stromom.
„Nejdem ti ubližovať.“ Odpovedal jej znova a rozišiel sa preč. Takto na neho padať od bohvie kadiaľ. A ten smrad čo sa začal šíriť okolím, tiež nebol príjemný. Ako puch zhoreniny a nejakého kompostu.
„Mala by si odísť les horí je to nebezpečné.“ Pretiahol si šatku cez tvár aby znížil príjem oxidu uhličitého a nemusel cítiť ten smrad.
„Môj priateľ tam je!“ ukázala prstom ku kúdolom dymu, ktoré sa rinuli pomedzi štíhle kmene stromov a okolo kríkov po zemi a hlbšie do lesa.
„Prepadli nás. Môj priateľ je ninja, ale nezvláda to. Pomôž mu prosím.“ uprela na Soru svoj prosebný pohľad, „urobím čokoľvek!“
„Kasuga!“ bolestný krik raneného chlapa vychádzal presne z miesta ku ktorému žena ukázala.
„Voláš sa Kusaga.“
„Áno.“
„Tvoj priateľ?“
„Matsume.“ Prebehla k Sore a prudko pred ním zastavila pár krokov, „priveď ho živého. Urobím čokoľvek budeš chcieť.“
„To sa ešte uvidí.“ Rozišiel sa k horiacej časti lesa, „zmizni odtiaľto Kusaga, nie je to bezpečné.“

Mladý ninja uskakoval a snažil sa brániť trojici nepriateľov. Útočili na neho skrz dym, ktorému sa ťažko bránil. Strácal koncentráciu i preto, že mu Kasuga neodpovedala. Nevedel či je na žive, ale dúfal, že ušla ďaleko z tohto miesta.
Odrazil útok nepriateľského ninju s čiernymi vlasmi kunaiom. Schoval sa za strom a vydýchol si na chvíľu. Nepríjemný, štipľavý dym mu šiel do očí. Tie slzely a o to viac sa nedokázal orientovať. Prudko sa odtiahol a rozbehol sa preč. Na miesto kde stál dopadla spŕška kunaiov a shurikenov. Vbehol do šedého dymu a rukou si schoval tvár. Rozkašľal sa a chcel sa rozhliadnuť, lenže dym mu vošiel do očí, takže bl nútený ich zatvoriť.
Snažil sa určiť polohu len zo zvukov, ale tie mu prehlušil praskot ohňa. Čisté prekvapenie prestúpilo jeho telo, keď zacítil sykot. Rovnaký ako keď človek chladí horúcu oceľ. To horúce kamene a zem syčala.
Prudko sa otočil a pohliadol na muža ktorý si kráčal skrz oheň ako uprostred pešej zóny. Zaťal zuby a pevne zovrel kunai.
Oheň pod nohami neznámeho proste zhasínal. Zem syčala a jediné čo po ohni ostalo bol dym stúpajúci a vytrácajúci sa k nebu.
„Vráť sa po mojich krokoch.“ Zastal a díval sa na neho.
„Kto si? Kde je Kasuga?“
„Je v poriadku. Tak bež.“ Mladý ninja zaťal zuby. Premáhal sa aby prehltol svoju pýchu a túžbu nepriateľa zlikvidovať.
„Vďaka!“ prebehol po vyhasnutej cestičke preč.
Nechával za sebou rozľahlé spálenisko a pach. Zaslzené oči si utrel ešte v behu. Bez prestávky bežal a nechával rozmazané predmety za sebou. Jediný, kto bol teraz podstatný, bola Kasuga.

„Čo je kam utekáš?!“ zjavil sa pri nepriateľovi Sora. Chytil ho zozadu za golier a pritiahol k sebe. Nenechal sa nijako odzbrojiť a všetky uvoľňujúce techniky ktoré skúsil ninja boli k ničomu.
„Koľko ty máš vôbec rokov?“ opýtal sa a zatiahol mu ruku dozadu. Pretočil sa s ním na opačnú stranu, takže si z neho spravil živý terč. Kunai ktorý letel tak poškrabal jeho tvár.
„Nepleť sa do toho nie je to tvoja vec!“ zreval ninja a padol na kolená.
„Nie, len vám tu zlámem ruky.“ Potiahol hore a počul ako rameno vypadlo z kĺbu a ostalo visieť. Nohou pristúpil členok a chvíľu si na ňom postál. Druhou nohou došliapol na mäkkú zeminu a rozišiel sa za druhým ninjom, ktorý sa ukrýval v korunách stromov.
„Hmm... mal by som zastaviť ten požiar.“ Vážne začínal byť problém s niečo všimnúť v okolí. „no počkať ako sa to robila tá technika.“ Priložil si ruku pod bradu a zamyslel sa. Nemôže to byť ťažké si predsa spomenúť na niečo čo robil stokrát najmenej.
„No dobre teda...“ zašiel si zozadu rukou do vlasov, „nemám poňatia.“
„Imbecil.“ Ozvalo sa mu v hlave ako na povel.
Sora sa zamračil, „tak je to tiež tvoja vina vieš?“ povedal vlastne sám sebe, pretože neexistoval spôsob akým by démon z neho vyšiel a začal pred očami Sory lamentovať a zalamovať rukami o tom aký je imbecíl.
„Je ich tu päť a ty tu lamentuješ nad požiarom, ktorý zahasíš len myšlienkou. Si vážne imbecíl.“ Bledá ruka sa sama od seba zdvihla a nasmerovala k požiaru, ktorý zúril na ľavo od neho. Sora mal akési zatmenie, ktoré ovládal démon v ňom.
Vystrel dlaň smerom hore. Tak ako predtým, na bledej koži sa objavili do modra vpaľujúce sa žili, koža skrehla a inovať vytvorila do detailov perfektný obraz.
„Teraz!“ ozvalo sa mohutne z koruny stromov.
Harmónia v tele Sora sa prelomila. Synchronizovaný posun chakry démona skrz jeho žili sa zlomila a obrovské množstvo tmavo modrej až čiernej energie prelomilo zábrany v jeho tele. Preletela zo žíl, ktoré sa otvorili. Ako veľký, letiaci, ostrí shuriken zrezala kmene stromov a preletela nad zemou.
Oheň sa skrútil, pridusil sa k zemi a pohasol.
„Zabite ho!“ opäť skríkol mohutný hlas. Ale nebol nikto kto by zoskočil dole na zem a vrhol sa na bezbranného Sora. Zápästia mu krvácali a tmavá životná tekutina sa miešala so zvláštnymi čiernymi kvapkami. Padala do prachu a na zelené lístky trávi.
Tento dlho stratený pocit, ktorý sa prevrátil na povrch, bol ako vyslobodenie. Od tej doby, ako si ho vzal na starosti Shisho, nikdy toto už necítil. Jeho krvácanie a zničené ruky vyliečil a dovolil im bojovať.
Dnes opäť sú špinavé od vlastnej krvi, opäť krvácajú. Znova okolo neho prúdi milión stratených prízrakov. Svet sa mihoce, stráca sa v podivnej hmle a zapadá za obzor. Úplne celý akoby Slnko obiehalo okolo zeme.
Sakyubar krvácal von zo žíl a Sora znova po mnohých rokoch, videl svet skrz jeho oči. Ukrytých ninjov v korunách stromov. Počul tlkot ich sŕdc, prúdenie krvi, zrýchlený dych.
Telo sa mu začalo chvieť a strácať rovnováhu. Teraz príde bezvedomie a v ňom vykrváca.
„Už to skoro bolo! Už sme to skoro mali! Sora.... skoro...“

Prebral sa na príšerný praskot v hlave. Hlboko vnútri cítil všetky tie podnety ktoré ho tlačili hore. Rovnako ako keď človek zatvorí oči a cíti ako sa prepadáva. Posteľ pod ním sa rozloží a zmizne a jeho telo začne nekontrolovateľne padať. Vedomie podvádza telo.
Jeho tvár skrivila vráska bolesti. V hlave mal pocit, akoby mu ju niekto stláčal medzi dva kamene. Pretočil sa na bok a zaprel sa o boľavé ruky. Krv na nich už zaschla a rany sa hojili.
„Čo sa tu stalo?“ opýtal sa niekto. Hlas zanikal a odrážal sa mu v ušiach. Dostával kovový zvuk.
„Je nebezpečný?“ hlasy sa miešali a opatrne sa pýtali samých seba a okolo stojacích. Ženské, mužské a dokonca i detské hlasy.
Trvalo istý čas, než sa dokázal dať dokopy. Sediac na zemi úplne neprítomne sa díval pred seba. Potom si uvedomil, že ho príšerne bolí noha. Niečo vyhlbovalo čižmu na stranu a krv stekala po látke dole. Fľak ktorý tam bol, naznačoval zlomeninu.
Až teraz si všimol ten hojný počet ľudí, ktorí okolo neho stáli naokolo. Starší schovávali zvedavé deti a nikto nechcel pristúpiť bližšie.
Dym po ohni dávno zmizol. Všade len ohorené koruny stromov a očernené kmene. Keby sa teraz Sora pozrel z vtáčej perspektívy na miesto kde sedel, zistil by, že sedí presne v strede čierneho veľkého plného kruhu v okruhu pol kilometra.
„To on zapálil les?“ šepotali hlasy, „on to bol? Pozrite sa na neho.“
„Vyzerá ako prízrak.“
„Démon.“
„Odkiaľ vôbec je?“
„Nemáte niekto vodu?“ opýtal sa cez všetky tie reči Sora. V ústach mal príšerné sucho a potreboval si umyť aspoň ruky.
„Kana!“ zvolala žena na malé dievčatko ktoré sa rozbehlo za ním. Stihla ju strhnúť k sebe a schovala vo svojom náručí.
Sora si povzdychol. Ani nedôjde nikam v takomto stave. Nevie vôbec čo sa stalo. Odchádzal ako zdochlina a vráti sa ako zdochlina. To snáď ani nie je možné. Budú čakať vynoveného Sora div nie vylešteného z porcelánu a on dôjde ako trhan ktorý prešiel cez tri vodné mlyny.
„To je on!“ prehlušil všetok šepot známy ženský hlas. Skrz hŕstku ľudí sa predrala čiernovláska. Ostala stáť a chvíľu sa na neho dívala. Najskôr si myslel, že ide po ňom hodiť kameňom alebo si prišla ukázať prstíkom, že: aha magor. No asi by povedala troška niečo iné.
No Kasuga len čakala kým sa k nej cez tú hromadu dostane jej milý. Mladý ninja s obviazanými rukami a ošetrenou tvárou sa usmial. Položil ruky na ramená Kasugi a obaja k nemu podišli.
„Zachránil si nám život a sám si riskoval svoj.“ Drepla si Kusaga k Sore a vytiahla lekárničku ktorú si priniesla.
„Zachránil si našu dedinu pred požiarom. Bolo to niečo úžasné. Ani to neviem opísať.“ Stál v obdive nad ním muž.
„Vážne?“ pohliadol na neho hore Sora, „myslel som, že mi to rozpovieš, pretože nemám poňatia čo sa stalo.“ Pamätal si len toľko, že Sakyubar chcel uhasiť požiar. Nevie čo sa stalo s nepriateľom ani ako dlho tu ležal.

„Začínam si myslieť, že sa domov dostanem až pôjdem na dôchodok.“ Zamračil sa Sora a prehliadol si obviazané ruky. Čo s nimi teraz? Ani meč nechytí poriadne. Bude kopať alebo utekať.
Celý život sa riadil pravidlom: nepošpiň si ruky.
„No, tak či tak, ďakujem vám, že ste mi pomohli.“ Usmial sa na mladý pár.
„To nestojí vôbec za reč.“ Usmiala sa Kusaga. Chvíľu váhala, no potom sa nahla k Sore a vtisla mu bozk na krk. Jej priateľ sa na chvíľu zarazil, ale jeho zamračenie hneď na to vystriedal úsmev. Kasuga bola drobná žena, preto sa ani nesnažila vytiahnuť na špičky aby dočiahla Sore na tvár.
„Tak teda s bohom. Kasuga, Matsume.“ Mávol im Sora a rozišiel sa preč. V núdzi pomôcť druhým. Chcú ho zabiť, teda skôr zabil skoro sám seba a potom...
„Počúvaj ma, prečo robíš niečo čo nechcem?“ opýtal sa nahlas svojho démona vnútri. Bolo divné aby sa dohadoval s ním takto nahlas. Pripadal si vážne ako... imbecil.

Do Suny sa dostal pred svitaním. Slnko len vystrčilo prvý lúč. Krajina dýchala ranným šerom. Nebo malo sladký nádych atramentovo modrej. Hviezdy zanikli a vzduchom sa šíril horúci oder piesku. Tá nezameniteľná vôňa večnosti a nezničiteľnosti.
Vôňa domova, ktorá si ho omotala okolo prstu. Vzduch bol tak príjemne ťažký a hustý, že sa vpíjal do jeho tela ako hrdza. Stával sa jeho súčasťou a menil ho celého. Jeho koža nabrala jemný zlatistý nádych a bledosť v tvári sa vytratila. Modré oči znova zasvietili.
Tu je domov.
Pod rozpáleným slnkom a širokou, modrou oblohou.

„Ahoooj! Ahoooj! Ahoooj!“ vbehol na záhradu celý vytešený Sora, že skoro prepadol cez plot ako ho preliezal. S otvorenou náručou prebehol k Eitanovi a Ayame ktorí stáli spolu pri strome. Nechápavo sa dívali na to bežiace pometlo žiariace. Na deke, v chládku sa s malým plyšovým dráčikom hral Toshiya.
„Nii-san, Ayame.“ Oboch naraz ich objal a stisol s úsmevom. Trvalo to pár sekúnd. Potom sa sklonil dole k deke a vzal do náruče svojho syna, ktorý sa z ničoho nič rozplakal. Slzy mu tiekli prúdom z modro hnedých očí a pri tom sa smial a naťahoval ruky hore dole k tvári svojho otca.
„Sora.“ k slzám malého chlapčeka sa zrazu pridali slzy Ayame ktorá Soru objala zozadu a tvár skryla v jeho ramene.
„Vážne si nepotrpíš na luxusné príchody.“ Usmial sa Eitan. Skoro ho sa skotúľal z toho plota latkového keď ho preliezal. Celý poviazaný je.
„Aaa nii-san, nechcel som zatieniť tvoju veľkosť na tomto dvore.“
„To je záhrada.“ Oponoval Eitan.
Sora sa zamračil, „oh vážne? Ale je to môj dvoro-záhrad.“
„Čo?“ založil ruky v bok Eitan, „čo je to za slovo pre boha?“
„To som práve vymyslel, tak si ho zapíš do slovníka!“ oznámil hrdo Sora. Toshiya prestal plakať a už len capkal ručičkami po vlasoch svojho otca. Ayame ho stále objíma a Eitan sa stále mračil a oponoval svojmu mladšiemu bratovi.
„Musíš sa so mnou stále vadiť Sora!“ zvolal na neho.
„Ty si začal!“
„Chceš si to vyriešiť? Tak poď!“ vyhrnul si imaginárne rukávy Eitan.
Sora sa zhlboka nadýchol, „Ayame, podrž nášho syna.“ Otočil sa k nej a podal jej malého chlapčeka. Zložil si dole zbrane. Spravil krok a ocitol sa na zemi.
„Ku*va... do... je... sa... do...“ váľal sa na zemi Sora v bolesti, „moja noha...“
Eitan sa rozosmial a keď sa snažil si v tom záchvate drepnúť, spadol na zadok a rozviazal svojmu bratovi čižmu. Potiahol ju dole a pohliadol na oviazanú nohu. Rozosmial sa ešte viac a hodil do Sory čižmu ktorú držal. Tá ho buchla do ruky.
„Debiil!“ vzal Sora svoju čižmu a hodil mu ju do hlavy, „ja tu umieram na zlomeninu nohy!“
„Imbecil.“ Šúchal si so smiechom boľačku Eitan.
„Moooo... to stačí vy dvaja.“ Položila Ayame svojho syna na zem. Ten sa prikolenkoval k Sore a vyšiel mu hore na brucho a na hruď a tam sa rozvalil vyplazujúc mu jazyk.
„Len nežne prosím.“ položil si hlavu do trávi Sora zatiaľ čo Ayame začala ošetrovať jeho zranenie.
Obloha sa rozžiarila do bleda až svietila. Slnko splývalo s celou tou širokou pláňou nad ním. Keby sa zem prevrátila naopak a on by padol do oblohy ako do hlbokého oceánu. Ponoril by sa do nej a nechal sa stať jej súčasťou.
A keď by sa zem opäť navrátila naspäť, bol by súčasťou oblohy už navždy. Díval by sa na všetkých zhora a dával na nich pozor.
Pod ohnivým slnkom, pod horiacou oblohou, modrou ako voda.
Privrel oči a s úsmevom vstrebával do seba všetko teplo a pokoj. Nikdy nebude tento okamih trvať tak dlho ako dnes.
Večne ako rozpínanie sa a prevracanie nekonečnej slobody ktorá obkolesuje celú zem.
Páli, ale je to príjemná bolesť.
Túto bolesť miluje.

Puk a prásk.
„JAAAAAAAAAAAAAU!“