Posledný Jinchuuriki 02 - Navždy...

„Uvedomuješ si, čo sa stane, ak budeš takto pokračovať, že?“ Kyuubiho hlas bol tichý.
Neodpovedal, len na ňu ďalej hľadel. Pohľad mu tvrdo opätovala, priestor bojiska medzi nimi bol prázdny. Ninjovia sa krčili v úkrytoch. Zem bola plná horiacich kráterov.
Mierne sa na ňu usmial a ona sa zamračila. Pomaly tasila nádherne zdobenú katanu a prudko ňou mávla jeho smerom. Na čepeli sa zamihotala fialová chakra.
Vystrel ruku a v nej sa mu sformovala katana z červenej chakry. Dievčina sa na opačnej strane sa mierne zamračila, hľadiac na jeho zbraň. Odhodlane vykročil.

„Pozri, čo som dostala,“ usmiala sa a veselo mu podala nádhernú katanu.
Chytil ju do rúk a plynulým pohybom ju tasil. Uznalo kývol hlavou. Zbraň bola skvelo vyvážená, veľmi ľahká a k tomu ešte nádherne zdobená. Musela stáť majetok.
„Je to brak,“ zhodnotil ju. Silno ho udrela do ramena. Bolestivo sa rozosmial sa a podal jej ju späť. „Je skvelá,“ usmial sa na ňu.
Prikývla.
„Dostala som ju od klanu. K narodeninám... vraj patrila Sasukemu Uchihovi,“ povedala tajomne a s očakávaním.
„Nemyslím si, že mal takúto prezdobenú zbraň. Skôr...“ zmĺkol, keď zazrel jej výraz. „Samozrejme, musí to byť jeho zbraň,“ prehlásil.
„Mohla by som aj tebe nejakú zohnať, tvoja tréningová sa do boja nehodí,“ povedala s miernymi rozpakmi.
„Obaja dobre vieme, že nemám peniaze na hocijakú katanu. Bol by som v rozpakoch, keby si mi ju musela kupovať, to sa radšej zaobídem bez nej,“ usmieval sa na ňu a ona rozpačito odvrátila pohľad.
„Nemôžeme byť všetci bohatí,“ usmieval sa. Keď mu nepozrela do očí, povzdychol si a vystrel ruku. V nej sa mu sformovala katana z husto stlačenej červenej chakry.
Vyvalila oči.
„Naučím ťa to, samozrejme,“ povedal skôr, než stihla otvoriť ústa.
„To je z Kyuubiho chakry?“ spýtala sa a priblížila k chakre prst, ale zastavila ho a stiahla ruku.
„Áno.“
„Prečo nepoužívaš svoju chakru?“
„Lebo,“ usmial sa. Nasledoval ďalší úder do ramena.
„Raz ti to poviem, až budeš poslúchať a jesť zeleninu,“ prehovoril vážnym tónom a ona vyprskla smiechom. Smejúc sa ho chytila za ruku. Iba sa na seba usmievali a hľadeli si do očí kývajúc rukami.
„Milujem...“ začal mäkko, ale prerušila ho bozkom.
„Ja teba tiež,“ šťastne sa škľabila a pritúlila sa k nemu.
„...zeleninu. Milujem zeleninu,“ povedal so zmäteným výrazom. Potom ju držal v objatí, hoci sa mu snažila vykrútiť. Celý čas sa srdečne smial, nevšímajúc si jej pridusené výkriky.
„Milujem ťa...“ šepol jej do ucha a jej protesty prestali. „Zeleninu neznášam,“ pokračoval, vážnym hlasom.“
Zasmiala sa. Potom ho pobozkala.
„Si blázon...“ povedala s hlavou položenou na jeho ramene.
„Že ti to trvalo, než si na to prišla...“ pousmial sa. Chvíľu mlčali.
Potom šepla: „Povedz to ešte raz.“
„Milujem ťa...“ vydýchol.

„Rád vás vidím, hokage-sama,“ muž, ktorý prehovoril vyzeral tak na štyridsať, mal čierne vlasy a na sebe honosné oblečenie. Jeho pohľad bol arogantný a sebavedomý. Z veľkej časti za to mohol jeho aktivovaný sharingan.
Hokage na druhej strane vyzeral skromne. Jeho oblečenie bolo kvalitné, ale nijak honosné. Na tvári sa mu pohrával vrelý úsmev. Vyzeral inteligentne a dôveryhodne.
„Botan-sama, aké prekvapenie,“ pomaly k nemu vykročil a uprostred rušnej ulice si podali ruky. Potriasli si nimi veľmi krátko.
„Žiadni strážcovia? Niekto by to pokladal za nezodpovedné,“ slabo sa usmievajúc vykročil a hokage kráčal po jeho boku.
„Nemyslím si, že by mi niečo hrozilo,“ ľudia ich bez slova míňali, náhliac sa zo svojimi záležitosťami, ich rozhovor v hluku ulice nikto nemohol počuť. Hokage na okamih blysol pohľadom na Botanov aktivovaný sharingan. „Musí byť namáhavé udržiavať neustále aktivovaný sharingan.“
„Som Uchiha, sharingan ja našou pýchou!“
„To veľmi dobre chápem, musíte predsa ako zástupca vašej mladej vodkyne vyvolávať dojem sily, hoci iba na udržiavanie sharinganu spotrebúvate väčšinu chakry.“
„Zaujímavé slová od niekoho, kto sa na post hokageho dostal iba vďaka svojej schopnosti klamať ľudí.“
Hokage sa pousmial na prechádzajúcu skupinku detí a tie mu zamávali.
„Vek ninjov pomaly, ale isto, končí. Uzumaki Naruto odviedol svoju prácu príliš dobre. Nikto nemôže dosiahnuť moc boha bez toho, aby nezmenil svet, “ jeho pohľad stvrdol, ale stále sa usmieval. „Ľudia ako vy alebo vaša vodkyňa ste poslední, čo ešte niečo zmôžu. Ešte pár generácii a na ninjov sa bude iba spomínať. “
„Budúcnosť ma nezaujíma. Dôležitá je súčasnosť.“
Hokage si odfrkol. „Tou súčasnosťou samozrejme myslíte dobru, v ktorej žijete vy,“
Botanov letmý úsmev hovoril za všetko.
„Tak teraz bez týchto vytáčok,“ hokageho hlas stvrdol. „Iste viete všetko okolo toho Kyuubiho spratka.“
„Samozrejme,“ pousmial sa Botan. „Ten chlapec je... obdivuhodný.“
„Prešibaný malý parchant!“
„To sa mu musí uznať. Krásne s vami vybabral.“
„Kto by čakal, že decko bez štipka chakry ovládne Kyuubiho? Vždy sa vyberali hostitelia bez chakry, aby nemohli ovládnuť Kyuubiho. Boli by príliš mocní. Tak znela tajná dohoda medzi dedinami. A teraz? Neútočia na nás len preto, lebo nevedia čoho je schopný, boja sa. Drzé, neustále sa usmievajúce chlapčisko ovládne Kyuubiho, pritom nemá dosť chakry ani na zapálenie sviečky.“
„Hovorí sa, že je to Uzumakiho potomok,“ podotkol Botan.
„Chýry,“ pohŕdavo mávol rukou hokage a jeho peknú tvár skrivila nenávisť. Okamžite ale nahodil úsmev ako masku.
„Nechcel by som byť vo vašej situácii.“
„A ja vo vašej. Predsa veľmi dobre viete, že on a vaša vodkyňa k sebe majú dosť blízko,“ hokage sa spokojne usmial, keď Botanovou tvárou preblesol nenávistný pohľad. „Myslím, že máme niečo spoločné, obaja by sme sa chceli niekoho zbaviť.“
„Keď zomrie hostiteľ, stratíme Kyuubiho.“
„Éra ninjov končí, je čas zbaviť sa jej pamätníkov.“
Zastali. Cez cestu prechádzala skupina Uchihovcov na čele s ich mladou vodkyňou, pričom každý z nich bol starší ako ona.
Elegantne kráčala v čele. Vlasy mala voľne rozpustené a čiernymi očami pokojne, sebaisto prechádzala po tvárach ľudí. Jej pohľad sa na chvíľku zastavil na hokagem a Botanovi, než putoval ďalej. Ženy v dave vzdychali nad jej krásou, obdivovali jej eleganciu a postavenie.
Skupinka Uchihovcov vedľa nej pozorne sledovala okolie, keď zrazu strnuli.
Pomedzi dav prechádzal žltovlasý mladík. Veselo sa usmieval s rukami založenými za hlavou. Oblečený bol celý v čiernom. Tmavé oblečenie tvorilo ostrý kontrast s jeho nebesky modrými očami a žiarivými vlasmi.
Ľudia naokolo šeptali a ustupovali. Niektorí na neho so strachom hľadeli. Niektorí nenávistne, hlavne ľudia, ktorí túžili stať sa s ninjami. Taktiež ľudia, ktorým od útlej mladosti vtĺkali do hlavy príbehy o Kyuubim. Dokonca aj na školách sa o Kyuubim hovorilo ako o netvorovi.
On vyzeral byť povznesený nad takéto veci. Nevšímal si nadávky, ktoré po ňom pokrikovali.
Hokage a Botan sa pozreli na skupinku Uchihov a na chvíľku zazreli na tvári vodkyne klanu smútok, ktorý vystriedal hnev a nakoniec opäť nasadila chladný, povýšený výraz.
Na jinchuurikiho tvári nebolo vidno žiadnu reakciu. Keď zazrel Uchihovcov, pomaly prechádzal popri nich, nehľadiac na to, že poniektorí tasili zbrane. Jeho úsmev sa iba prehĺbil. Potom zmizol z dohľadu.
„Parchant,“ vydýchol hokage.
„Závidíte mu, drahý hokage. Jeho sebaovládanie, jeho silu a aj to, že získal mladú ženu, ktorú ste si túžil vziať pre moc, ktorú by vám to prinieslo a pre jej krásu,“ usmieval sa Botan. „Ale myslím, že sa dohodneme.“
Hokageho nahnevaný výraz zmizol a znova sa vrelo usmieval.
„Ty had,“ pomyslel si Botan. Rovnako by si sa usmieval, keby si mi zabodol dýku do chrbta.
„Takže to spravíme takto...“ začal Botan a hokage počúval.

Sledovala ako na stôl položil kovovú lampu. Vedľa nej položil triesku a tienidlo. Vytiahol malý nožík a pomaly odrezal malý kúsok triesky. Prešiel ňou nad prstom sa zapálil ju červeným plameňom. Nakoniec ňou zapáli knôt lampy, ktorý prikryl tienidlom. Všetko robil pomaly, obradne, s priam náboženskou úctou.
Cítila, že ešte chvíľa a spraví niečo skutočne násilné.
Zahľadel sa na ňu a ona sa nasilu usmiala. V očiach mu tancovali veselé iskričky.
So zatajovaným úsmevom vytiahla fľašku kvalitného saké.
„Chceš sa napiť?“
„Radšej mi to ani nedávaj,“ mávol rukou.
„Prečo? Bojíš sa, že by si sa opil a začal rozbíjať všetko naokolo ako hokageho zástupca minulý týždeň?“ vyzývavo sa na neho usmiala
„Rozbíjať všetko naokolo? Iba ak by sme mali šťastie,“ zaškľabil sa.
„A ak nie?“
„Tak začnem spievať.“
Jej tvár sa roztiahla v úsmeve a začala sa pochechtávať.
„Radšej to odložím.“
Vážne prikývol.
Keď odložila fľašu vážne sa na neho zahľadela. Vyzerala akoby váhala, ale potom prehovorila.
„Prečo?“ prehovorila, keď odložila saké.
Mlčal a hľadel na ňu.
„Prečo sa nechávaš takto ponižovať?“ v hlase jej zaznel smútok.
„To ťa trápi?“
„Samozrejme, že ma to trápi. Veď ide o teba!“
S úsmevom ju pohladil po ruke, ktorú mala položenú na stole.
„Mňa to netrápi, nemalo by ani teba.“
„Prečo?! Žiješ ktovie kde. Hokage ťa neposiela na žiadne misie, musíš vyžiť z toho mála, čo ti dávajú. Niekto si ťa neváži, ľudia po tebe pľujú. Deti pred tebou utekajú,“ na stôl dopadli slzy a ona zavzlykala. „Jednajú s tebou ako s odpadom a ty ich nechávaš, iba sa usmievaš. Ja ich nenávidím. Za ich zabednenosť. Za to, že ťa bezdôvodne nenávidia.“
„Prečo?“ zamyslel sa. „Prečo niečo nespravím? Prečo nezabijem hokageho? Prečo nevyvraždím Konohu? Prečo nenaháňam deti, ktoré predo mnou utekajú a nekričím na nich ako démon?“ pousmial sa. Potom jeho pohľad zvážnel, zahľadel sa jej do očí a chytil ju za ruky. „Mám tu veci, pre ktoré sa oplatí žiť,“ pri jeho odpovedi sa mierne sčervenela.
„A teraz povieš, že tá vec je zelenina a sakramentsky ju miluješ,“ potiahla nosom a zotrela si slzy.
Zvonivo sa rozosmial.
„Tak dobre ma poznáš.“
Nahol sa ponad stôl a pobozkal ju.
„Navždy?“ spýtala sa.
„Navždy,“ prikývol s vrelým úsmevom.

Priblížili sa k sebe.
„Takže tak dlho trvá tvoje navždy,“ dostala zo seba.
Neodpovedal.
„Tak prečo?!“ skríkla na neho a hrdlo sa jej bolestivo stiahlo.
„Prečo?!“ neveriaco sa zasmial. „Chystáš sa predsa ovládnuť Konohu a nastoliť nový poriadok. Chceš prinútiť ľudí, aby si ma vážili,“ hlas sa mu zlomil. „Vážim si toho, ale nemôžem... nemôžem to dovoliť, nie, keď je s tým spojená taká obeť.“
„Čo to...“ začala neveriacky, ale on zaútočil a ona sa musela sústrediť na boj.
Ich zbrane sa zmenili na rozmazané šmuhy. Ona útočila elegantne, používajúc techniky, ktoré sa naučila. On útočil bleskurýchlo, čo strácal na technike a elegancii vynahradzoval predvídavosťou a rýchlosťou.
Vtom sekol smerom na jej krk. V očiach jej zažiarilo poznanie a nastavila svoju zbraň, keď sa stretli ohromujúcou rýchlosťou sa otočil a uvoľnil svoju zbraň mieriac jej na brucho. Uskočila vbok a sekla po jeho hrudi, ale bol príliš rýchly.
Bojiskom sa ozval zvuk trhaného oblečenia a čepele trhajúcej mäso. Na chvíľu bolo ticho a potom sa ozval jej srdcervúci výkrik.