Tak o mňa bojuj – Uchihove city 06

Okey, je tu nový diel. Snáď sa Vám bude páčiť.
Príjemné čítanie.

Keď som prišla pred dom, Sasuke sa opieral o múr a čakal ma. Nepochybne nechcel aby jeho rodičia vedeli, že sme sa pohádali a rozdelili. Nakoniec sme prišli do domu včas, tesne pred tým než začal ten lejak.

Keď sme vošli dnu, sadli sme si a začal výsluch. Pýtali sa nás či sme na niekoho nenarazili, ako sme sa správali... Po asi pol hodine sa už začali naši ctení rodičia baviť o nejakých obchodoch a ja som sa zamyslela.
Nemala som vtedy tak rýchlo odísť. Mala som sa s ním civilizovane porozprávať, ale na to už bolo zjavne neskoro.
Celý čas som tam tŕpla a premýšľala či by som si s ním ten náš vzťah predsa len nemohla nejako urovnať... Lenže aký sme vlastne mali vzťah? A chcela som to vôbec urovnať? A bolo vôbec treba niečo urovnávať? Možno to pre neho nebola dôležitá hádka, možno mu to bolo ukradnuté...

Keď odišli, otec sa ma pýtal ako to dopadlo. Odpovedala som mu slušne a išla som osprchovať a spať pod jeho hrozbou, že ak sa nebudem správať k Sasukemu pekne, vypijem si to.
Obyčajné slová, no mala som z nich husiu kožu.

Okolo 22.30 sa mi do izby prikradol Neji.
„Čáu.“ Zašepkal a potichu zatvoril dvere.
Dlhšie vlasy mal zopnuté v nízkom vrkoči a oblečené mal pyžamo.
„Ahoj.“ Povedala som s normálnou hlasitosťou a natierala som si nohy telovým krémom.
„Takže... ako bolo?“ Spýtal sa a sadol si na druhú stranu mojej dvojlôžkovej postele.
„Fajn.“ Povedala som.
„Hinata... čo sa deje?“ Spýtal sa.
Najskôr som mu chcela klamať, že je všetko v poriadku no potom som mu vyklopila, všetko čo sa stalo. Nakoniec si išiel Neji ľahnúť až po pol noci a ja tiež. Ten rozhovor s ním mi pomohol urovnať si v hlave myšlienky.

Pochopila som, že ja a Sasuke sme už vlastne pár a ja sa s tým musím zmieriť či sa mi to páči, alebo nie.
Žiadny Naruto, žiadny Daichi.
No áno, to som pochopila večer, no ráno to už bolo zase o inom. Šla som sa prejsť a už nebolo nič také jasné ako včera. Už som v tom mala rovnaký zmätok ak nie ešte väčší.
Nakoniec som sa rozhodla ísť k jazeru. Vybrala som si jednu skratku, ktorou nechodí veľa ľudí, ale za to je to taká viac-menej tajná skratka.

Uvidela som tam Itachiho opierať sa o jeden strom. Vyzeralo to tak, že na niekoho čaká.
„Itachi. Dobré ráno.“ Pozdravila som ho.
On vzhliadol a vyzeral prekvapene, priam previnilo. Oh, nie to sa mi muselo iba zdať.
„Ahoj Hinata. Čo tu ty robíš?“ Spýtal sa. Až teraz som si všimla červenú ružu v jeho rukách. Ruku v ktorej držal ružu si dal za chrbát čím ju chcel schovať.
Usmiala som sa. Potom som začula kroky po kamienkoch.
Pozrela som sa do boku a z lesa práve niekto vychádzal, a nie hocikto. Bola to moja sesternica Ame Hyuuga.
Síce by bolo samo o sebe nepravdepodobné, že sa tu stretnú traja ľudia - na cestičke pri lese po ktorej chodí málo ľudí - no ešte menej pravdepodobné bolo, že by dvaja z nich mali na sebe čírou náhodu oblečenie na piknik. No a k tomu má jeden pacient v ruke ružu a druhý má v ruke piknikový kôš.
Ame bola najskôr celá vysmiata no keď ma uvidela stuhla.
Bola oblečená do krásnych žltých, letných šiat s klobúkom na hlave, dlhé, vlnité vlasy sa jej pohupovaly na pleciach a v ruke držala piknikový kôš.
Zrazu mi začalo zapínať.

Nie... to by predsa... nie. Ame? Jemná, bojazlivá Ame? Vlastne bola úplne ako ja, hoci mala dvadsaťtri rokov, čiže bola staršia o päť rokov.
No ja som sa zocelila po matkinej smrti, hoci iba trochu. Musela som, veď som jej smrti mohla zabrániť... mohla som, mala som ju zastaviť. Lenže teraz nebol vhodný čas na samo ľútosť.
My dve sme neboli nikdy nejako extra veľké priateľky, i keď je moja rodina a bývame pod tou istou strechou.
Ale možno to bolo preto, že Ame bola dcéra sestry mojej mamy a otec nechcel aby sme sa spolu veľmi stýkali, a ona aj jej matka a otec bývali na druhej strane domu Hyuuga. Vlastne myslím, že keby ona a Akagami (jej brat a môj bratranec v jednej osobe) nezdedili byakugan ani by v tom dome nežili, ale otec by ich vyhnal. Doslova.
Ale späť k veci. Je možné, že by tí dvaja spolu niečo mali?
Pozrela som sa na Itachiho, no on vyzeral akýsi nesvoj, nervózny.
Zasmiala som sa.
„Nie... naozaj. Však to nie je tak ako si myslím?“ Povedala som.
Ame otvorila ústa, že niečo povie, no hneď ich zase zavrela. Itachi mlčal tiež.
To bola ich odpoveď.
Už som duplom nič nechápala. Veď ak chcú títo dvaja byť spolu – nech je to akokoľvek nepredstaviteľné – prečo si ju Itachi nevezme? To by znamenalo vykúpenie mňa a Sasukeho! Hah, presne tak!
No ak to nie je nič viac, než ich špinavé tajomstvo, aj tak z toho môžeme so Sasukem vyťažiť.
Ja viem, že sa to na mňa nepodobá, no Itachi – tento chalan/chlap, ktorý stojí predo mnou je hlavným mysliteľom celého tohto môjho zväzku so Sasukem. Nech už to bolo dohodnuté akokoľvek dávno, on je ten čo nás do toho ženie práve teraz. On a môj otec.

Strategicky som sa na ich zvedavé tváre usmiala. Myslím, že Itachimu došlo, že to viem.
„Itachi, Ame, myslím, že by sme sa mali porozprávať.“ Toto je šanca ako sa vymaniť z môjho pripútania sa k Sasukemu.
Nesmiem to premrhať. Po tej včerajšej výmene názorov s ním som si uvedomila jedno – nemôžem si ho vziať! Nevydržala by som s tým egocentickým haj*lom.
A... a ak by... možno keby Naruto a Sakura... možno keby sa to medzi nimi neurovnalo – možno by tu bola stále šanca byť s Narutom. I keď malá.
„Ja tiež.“ Povedal ostrým hlasom Itachi. Mračil sa.
Teraz som to tu držala pod kontrolou ja. Páčila sa mi táto nová “moc“.
Sadla som si na zem pri kameň a oni si sadli tiež. Ame sa utiahla a snažila sa držať mimo akoby sa jej to netýkalo, ale Itachi ju chytil za ruku, niečo jej pošepkal a posadil ju tesne pri seba.
Itachi sa trochu uvoľnil a povedal:
„Mal som byť opatrnejší. Naozaj nie je múdre vybrať si inteligentnú švagrinú.“
Vzala som to ako kompliment.
„Nuž, chyby sú na to aby sa z nich človek poučil, nie? Lenže myslím, že ty už nemáš brata, ktorému by si zničil život, alebo po tom čo stroskotá moja a Sasukeho svadba, nájdeš mu inú nevestu?“
On sa usmial, ale takým spôsobom, že všetok môj plný pohár sebavedomia sa rozlial na stole a ja som si pripadala ako naivné dievčatko.
„Povedz mi dôvod, prečo by to malo stroskotať.“ Povedal. Ja som ukázala na neho a Ame ktorá držala v oboch rukách Itachiho ruku akoby to bol vzácny poklad, o ktorý sa bojí, že príde.
„Jeden predo mnou sedí, teda vlastne dvaja.“
„Hinata, dojímaš ma. Myslela si si snáď, že keď si odhalila toto naše tajomstvo, budeme ti zobať z ruky?“ Trochu som očervenela, naštvala ma tá jeho arogancia.
Ako sa s ním mohla dať Ame dokopy? Počkať – znamená to teda, že je to skutočné? Že tu ide o viac, než iba zábavu?
„Každopádne je to tajomstvo s ktorým – ako predpokladám – nehodláte vyjsť von, alebo áno? Ak hej, prosím. Ušetríte mňa aj Sasukeho.“ Povedala som odhodlane.
„Nie, nehodláme.“ Povedal a pozrel sa na ich spojené ruky.
„Ako som si myslela. Je to iba špinavá...“ Hneď mi skočila do reči Ame.
„Mýliš sa!“ Povedala.
„Naozaj? Takže je v tom viac?“ Spýtala som sa nedôverčivo.
„Viac než si myslíš.“ Povedal Itachi.
„V takom prípade to úplne nechápem, Itachi. Ak sa máte naozaj radi ako hovoríte, vezmite sa. Keď to urobíte, ušetríte tým mňa a aj Sasukeho.“ Povedala som súrne.
„Nie je to tak jednoduché.“ Povedal a pozrel inam.
„Prečo?“ Spýtala som sa naštvane. On si vzdychol, pozrel sa na mňa a povedal:
„Pred tým než som mal osemnásť bol som si istý jednou vecou. Nikdy som si nechcel nikoho vziať a tak som sa asi dva roky kvôli tomu s otcom hádal. Nakoniec ustúpil pod podmienkou, že prinútim Sasukeho oženiť sa s tebou. Už vtedy...“ Začal ale ja som mu do toho skočila, absolútne rozhorčená.
„Preboha, veď sme mali iba deväť rokov!“ Bola som poriadne vytočená, čo sa mi nestávalo často, začínala som si uvedomovať, že som sa menila. Kedy to mohlo začať?
Po mojich narodeninách? Nie.
Po tom včerajšom „rande“? Nie.
Bolo to už dávnejšie.
Po tom čo zomrela mama. Pred siedmimi mesiacmi čiastočne mojou vinou.

Koniec šiestej časti.

Poznámky: 

Poteším sa komentíkom a hodnoteniam.

Názov budúceho dielu

Slzy Matky - skúste si z toho niečo vyvodiť.

Tohto týždňový song

http://www.youtube.com/watch?v=u1aeI12q6fE