Inariho príbeh Ninju! Epizóda 6: Nečakané priateľstvo!

Zažmúril som oči. Cez okno mojej izby prenikalo silné svetlo slnka ohlašujúceho nový deň.
Vydýchol som si. Moju čelenku ako znak splnenia akadémie som dostal pred týždňom, a iba včera som sa plne vyliečil zo zranení, ktoré mi spôsobila Ran.
Obliekol som sa, a vošiel do obývačky. Konohamaru ešte spal, mal by sa zobudiť asi o pätnásť minút.
Sadol som si na stoličku, a pozrel na čelenku na stole.
"Bré ráno." ozval sa za mnou Konohamaru, sadol si na stoličku oproti a rozospato zívol. "Ako si spal?"
"Celkom dobre." odpovedal som mu.
"Ja zato nie, mám zlé sny. Ideš teda dneska trénovať?"
"Ale kam?" spýtal som sa.
"Dedo mal obrovské dojo za mestom, je tam obrovský archív Ninjutsu, Taijutsu aj Genjutsu a aj obrovský priestor na trénovanie. Ešte stále stojí a mohli by sme tam vymyslieť nejakú kombinovanú techniku na tú misiu." povedal.
"Ach áno..." spomenul som si.

Na sever od Konohy sa nachádzalo mesto Komaki, v ktorom bola továreň zbraní. Ninjovia dediny tam vyrábali zbrane a so svojou malou armádou podporovali Akatsuki. Ja a Konohamaruov tým sme tam mali byť o týždeň poslaní, aby sme sa tam infiltrovali, rozmiestnili trhaviny a čakali na príchod ostatných Ninjov, aby sme ich mohli rýchlo a efektívne zničiť.

Keď sme prechádzali cez trhovisko, začul som známy hlas: "Hej, Inari! Kam ideš?" Oto
čil som sa a uvidel Ran.

Po tom zápase sa zmenila na nepoznanie. Strčili nás po zápase na rovnakú nemocničnú izbu, a prvé tri dni s nikým nehovorila.
Na štvrtý deň prišli jej rodičia a aj Sakura. Ich rodičia mi ani v najmenšom nevičítali, čo sa stalo v aréne, lebo vedeli, že ešte veľa krát sa jej niečo také stane. Sakura mi priniesla košík jabĺk, lebo som jej kedysi pomohol načapať Konohamarua v kúpeloch, keď pre zmenu špehoval všetky kunoichi z Konohy (aby som sa jej ospravedlnil za niečo, čo som nespravil). Mal byť štastný, lebo to čo mu urobila Sakura by bolo len pichnutie od komára narozdiel od toho, čo by boli urobili ostatné kunoichi, čo tam boli, keby to vedeli.
Keď jej rodičia so Sakurou odišli, pustil som sa do jabĺk. Potom som začal s fintou, ktorú som na Ran vymyslel.
"Mmmmmm, tie jablká sú ale dobré." povedal som.
"Ale sám ich nezjem, a rád by som sa podelil...", pokračoval som, a pozrel na Ran.
Od toho zápasu nič nejedla, a priznajme si, štyri dni bez jedla z dolámaným telom by bolo aj na Jounnina privela.
Očakával som, že sa mi odpovie, aby som držal hubu, ale povedala niečo úplne iné.
"Dáš mi jedno prosím?" spýtala sa. Prekvapene som na ňu pozrel. Vyzerala unavene a hladne a tak som jej jedno hodil.
Ďaľších 5 minút som pozeral, ako zjedla celé jablko okrem stopky. Potom som jej hodil ešte päť a zvyšné tri som zjedol.
Potom sa dlho nič nedialo.
Potom sa Ran ozvala:
"Ty chceš vedieť, prečo som zrazu taká milá, že?"
Prikývol som.
Vzdychla si a začala hovoriť:
"Sakure sa podarilo vytvoriť vo svojej hlave dve mysle. Myslela som, že to dokážem tiež, ale moja druhá myseľ ma ovládla a ovplyvnila moje správanie. Bola som to stále ja, ale nemohla som nič urobiť. Po tom zápase sa mi podarilo tú techniku zrušiť, ale už bolo neskoro. Nikdo ma tam teraz nemá rád..."
"Blbosť, tvoja rodina ťa má rada, a myslím, že aj ja by som si vedel na teba zvyknúť."
"Ty mi veríš? A potom čo som ti urobila?"
"Počúvaj Ran, keď sa technika týkajúca sa mozgu alebo mysle nepodarí a dopadne to takto, potom sa nemáš za čo hambiť. To je ako by som človekovi s bipolárnou poruchou nadával za to, že je psychicky chorý."
"No dobre, ale..."
"Žiadne ale! Nechaj to tak a začni odznovu!"
Odvtedy som mal novú kamarádku. Keď mi došla návšteva, vždy sa divne pozerali na Ran, ale ja som im povedal, že nech na ňu nečumia ako by bola nejaký terorista.
"Skutočná" Ran bola ovela lepšia. Dalo sa s ňou rozprávať, a väčšinou sa na svet len usmievala.

"Čau Ran, idem trénovať." povedal som, keď došla.
"Aha, no tak dobre, chcela som sa spýtať, či k nám dneska nedôjdeš." povedala a žmurkla.
Nebolo to tak, ako to znelo.
K Harunovcom som chodil, lebo často potrebovali s niečim pomôcť, a ja som sa ponúkol, že dôjdem, keď treba.
"Nie prepáč, nemôžem."
"No tak dobre, uvidíme sa zase niekedy. Čau!" povedala a odišla.
Keď sme dorazili do doja, začali sme prehľadávať archív.
Nakoniec sme niečo našli, a začali trénovať.
O ôsmej sme dorazili domov a išli spať.

Strhol som sa. Začul som nejake zvuky:
1) Zvuk dažďa
2) Búchanie na dvere bytu.
Vyšiel som von z izby a otvoril dvere. V nich stála Ran.
"Ahoj Inari." povedala potichu. "Môžem dnu?"
Povedal som niečo ako áno.
Potichu si celá mokrá od dažďa sadla na gauč v obývačke.
Našiel som nejakú osušku, a prehodil ju cez ňu.
"Čo sa stalo Ran?" spýtal som sa, lebo som videl, že jej bolo do plaču.
"Pohádala som sa s rodičmi. Povedali mi, že mám vypadnúť s domu." povedala, a začala plakať.
"Pokoj, kľud, poď máme jednu izbu voľnú, môžeš si tam ľahnúť..."
Keď som ju viedol do izby, zbadal som Konohamarua, ktorý na to pozeral. Keď chcel niečo povedať, ústami som mu naznačil: potom.
Keď som ju odviedol do izby, vrátil som sa na chodbu a povedal Konohamaruovi, čo sa stalo.
Dohodli sme sa, že ju tu necháme, ako dlho bude chcieť, a potom odišli do kuchyňe, lebo sa začínalo rozvidnievať.
Asi na obed sa otvorili dvere izby a von vyšla Ran v pyžamu, ktoré si doniesla z domu.
"Dobré ráno." pozdravil som ju.
"Čau."
"Dáš si omeletu?"
"Áno prosím, umieram od hladu."
Jednu som jej spravil. Keď dojedla, tak si sadla na gauč a ticho tam sedela.
O chvíľu dorazil Konohamaru. Bol po nejaké knihy z dojo archívu.
Keď zbadal Ran, zatváril sa trochu divne. Sadol si na kreslo oproti Ran a spýtal sa:
"Je to pravda, čo mi povedal Inari? To o tej nepodarenej technike?"
Iba prikývla.
Potom som si k nim prisadol, a dlho sme sa rozprávali.
Potom sa nás spýtala, na čom robíme.
Povedali sme jej o našom tréningu a ona nám slúbila, že nám s tým pomôže.

KONIEC ŠIESTEJ ČASTI.