Maybe sometime... Maybe never

Nuže, aj ja som sa na to dala. Dúfam, že sa vám to bude páčiť

Láska. Radosť. Bolesť. Zúfalstvo. Žiaľ... Život. To všetko patrí k životu a hoci sa nám isté slová z toho nepáčia, aj tie k životu patria.
Človek môže povedať, že vie, čo je život, že toho zažil veľa, že vie, ako sa cítite, keď stratíte milovanú osobu, no ak to skutočne nezažil, nemá právo hovoriť, že vie ako sa cítite.

Bolesť. Zúfalstvo. Žiaľ.
To je to, čo ja teraz cítim. No prečo? Stalo sa to pred dvoma dňami. V deň, keď skončila Štvrtá Vojna Ninjov, no ja som v ten deň stratila milujúcu osobu. Človeka, ktorý mi vždy dodal odvahu, dodával mi život.

Kakashi sklonil hlavu a povedal:
„Naruto... je mŕtvy.“ Všetci sme okamžite stíchli a vstrebávali to. Ja jediná som vyskočila z radu a zakričala:
„Nie! Klameš! On, on nemôže byť mŕtvy!“ Odmietala som to pripustiť. Utekala som popri ľudoch (Kakashi, Sasuke, Sakura), ktorý videli a podieľali sa na konečnom súboji s Madarom, tom, pri ktorom vraj zomrel Naruto.
Sakura sa ma so slzami v očiach pokúšala zachytiť, a aj zachytila, no ja som ju udrela do ruky a striasla som ju. Bežala som za nich. Stále som bežala a pomaly som sa zastavovala. Ležal tam. Bez pohnutia, jediného mihnutia, bez akéhokoľvek.
Okamžite som prišla tesne k nemu, jeho telu.
„N-Naruto?“ Nič. Žiadna odpoveď. Bolesť zo straty...
„Naru..to?“ Opäť nič. Zúfalstvo z pomyslenia, že už nikdy neuvidím jeho úsmev...
„N-“ Opäť som to chcela skúsiť, no prerušil ma Sasukeho hlas, ktorý sa v tej vete dvakrát zlomil.
„Naruto je mŕtvy, nepočuje ťa.“
„Nie... on... on nemôže byť mŕtvy.“ Vstala som a otočila som sa k Sasukemu.
V jeho očiach som videla bolesť. Pery sa mi triasli. Kývala som s hlavou na znak nesúhlasu.
„Je.“ Zašepkal.
„On nemôže! Nie!“ Zakričala som na neho a začala som ho udierať do hrude. Keď som po pár minútach prestala, zvozila som sa na kolená a vzlykala som.
Tá neopísateľná bolesť... To príšerné zúfalstvo... A potom žiaľ...
Pribehla ku mne s plačom Sakura a objala ma. Ani neviem ako dlho sme tam tak sedeli v slzách. Toto som potrebovala. Objatie, pocit, že nie som sama, že nie som jediná, ktorá trpí.

Stála som v izbe pred zrkadlom a zaväzovala som si mašľu okolo pása, na svojich čiernych šatách. Dnes je jeho pohreb. Pozrela som sa na svoje spuchnuté oči v zrkadle. Vyzerala som príšerne, no nemala som silu to riešiť, dosť, že som sa obliekla, a že som sa učesala. Nijak som sa nemaľovala. Bolo by to zbytočné. Slzy by všetok make-up spláchli.

Keď som vyšla z domu pozrela som sa na oblohu. Musela som privierať oči, pretože slnko príšerne svietilo.
Obloha by mala plakať. Mal by padať dážď, ktorý by skryl stopy po mojich slzách, a nie sa vysmievať môjmu zúfalstvu.
Keď som prišla na cintorín, videla som holdy ľudí, ktorý prichádzali.
Mizukage, Kazekage, Raikage... všetci Kage, a aj veľmi veľa ctených ľudí, alebo tých ktorých poznám, všetci sa s ním chceli rozlúčiť. Všetci chceli byť pri tom. Nemohla som tam byť pri nich.
Zdalo sa mi to pokrytecké. Nemilovali ho tak veľmi ako ja, nie všetci videli aký bol výnimočný, nie všetci si ho vážili...
Až potom... preto si myslím, že len hŕstka z nich má právo tam byť. Len malá hŕstka, ľudí, ktorí ho skutočne milovali, a neďakovali mu len za to, že zachránil ich domovy, rodiny, ich milovaných, že sa obetoval.
Preto som zostala stáť pri strome a sledovala som to. Nepatrila som medzi nich. Ja som sa vždy schovávala a ticho som ho sledovala, a tak to bude aj teraz. Už nič nemôžem urobiť. Nič.
Všetci mu na hrob pokladali biele ruže, smútili, plakali. Vzdávali mu holt. Hovorili, aký to bol skvelý ninja. V prvom rade boli tí, ktorých poznal a miloval najviac. Kakashi, Sakura, Gaara, Sai, Shikamaru, Lee, Tsunade, Bee...
Všetci, no chýbal tam Sasuke. Vraj sa možno vráti do Konohy. Ak bude chcieť, určite mu to dovolia, veď bojoval proti s Madarovi s Narutom. Bol pri tom, ako zomieral.
Ale dobre, že tam nie je. On na to nemá právo viac než iní...

Po pár hodinách všetci odišli na kar. Vtedy som z pomedzi stromov vyšla ja. Sadla som si k jeho hrobu.
Bolo tam toľko bielych ruží, a len ja jediná som priniesla iný kvet. Ľalie. Chcela som mu dať výnimočný kvet. Ľalia znázorňuje čistotu citov, bezmedznú lásku a nevinnosť. Preto som mu ju chcela dať.

Za sebou som začula kroky. Hlavu som trocha natočila a všimla som si Sasukeho. On mal so sebou tiež ružu, no nie bielu. Žltú. Tá znázorňuje priateľstvo. Otočila som sa späť k Narutovmu hrobu. On naň položil svoju žltú ružu blízko mojej ľalie.
„Prečo si nebola na pohrebe?“ Spýtal sa.
„A prečo si na ňom nebol ty?“ Vrátila som mu otázku. Chcelo sa mi plakať. Zase.
„Oni sú tí, ktorí majú právo byť s ním. Ja nie.“ Povedal, s bolesťou v hlase.
„To je pravda.“ Potvrdila som.
„A ty?“ Spýtal sa.
„Nechcem svoj žiaľ zdieľať s ľuďmi, ktorí ho nemilovali.“ Bolo tam síce, veľa tých ktorí ho mali radi, napríklad: Gaara, Kakashi, Tsunade... ale bolo tam asi viac tých cudzích, tých ktorí sa mu iba cítili zaviazaný, alebo ho iba obdivovali za jeho silu.
„A čo ja? Môžeš ho zdieľať so mnou?“ Spýtal sa.
„Áno.“ Povedala som neisto, no on si aj tak prisadol. Možno na to mal tiež právo.
To zúfalstvo, tá bolesť, ktorú som teraz videla v jeho hlbokých, tmavých očiach, ma presvedčili.

„Takže zostávaš v Konohe?“ Spýtala som sa. Potrebovala som sa odreagovať, nie len myslieť na to celé.
„Áno. Kvôli Narutovi.“ Aspoň toho konečne dosiahol.
„Škoda, že to nevidí. Bol to jeho cieľ, ktorý sa naplnil až po jeho smrti.“ S ľútosťou som povedala a zízala som na nápisy na Narutovom hrobe. “Hrdina Konohy, ktorý sa obetoval, pre záchranu ostatných“ alebo “Hrdina, ktorý vždy zostane v našich srdciach“ a veľa iných nápisov.
Zabil Madaru, no nešlo to bez toho aby neprišiel o život aj on.
„Vlastne vie. Keď som mu povedal, že chcem pomôcť Konohe, najskôr mi neveril, ale pri boji s Madarou povedal, že ak ho porazíme, vrátim sa do Konohy.“ Usmiala som sa. Typický Naruto.
„Tsunade–sama povedala, že chce aby bol vyhlásený ako šiesty Hokage.“ Povedala som. Sasuke sa na mňa nechápavo pozrel.
Začali mi tiecť slzy, tak som si ich začala zotierať a vysvetlila som mu to:
„Hoci zomrel, chce aby sa jeho sen naplnil. Žil len preto aby sa stal Hokagem, tak ho chcú vymenovať za šiesteho. Ale Tsunade - sama to zostane riadiť. Bude to, ako keď zomrel Štvrtý.“
Sasuke sa tiež usmial.
„Jeho sen sa naplní.“
„Myslíš... Myslíš, že existuje miesto na ktorom teraz Naruto je, a pozoruje nás?“ To mi odrazu napadlo a rovno som to vyslovila.
„Myslíš... nebo?“ Spýtal sa.
„Nie, to nie, ale určité miesto, na ktorom teraz je a je tam šťastný.“ Upresnila som.
„Určite tam je ramen.“ Povedal. Trocha som sa zasmiala.
„A tréningové pole, na ktorom sa každý deň zderie a vymýšľa tam nové a nové techniky.“ Obaja sme sa trocha zasmiali. Bolo pekné, predstaviť si to.
Ani sme nevedela ako a začali sme vymýšľať, čo všetko by sa na tom mieste, kde je Naruto, mohlo nachádzať. Inými slovami: Všetko, čo má rád.

Ani sme nevedeli ako a už sme sa necítili tak zúfalo.
Ani sme nevedeli ako a začali sme sa potom stretávať.
Ani sme nevedeli ako a stali sa z nás priatelia. Skutočný priatelia.

Dnes sa veci už majú inak, už nás tá strata tak nebolí, pretože nie je čerstvá, ale stále v našich srdciach zostáva istý kúsok po Narutovi, ktorý je prázdny a vieme, že sa nezaplní. Už nikdy nebude nikto taký, aký bol Naruto.
Ale tiež vieme, že sa dá žiť, aj s touto stratou. Obetoval sa, aby nás zachránil a preto sa nemôžeme celý život zožierať touto stratou.

Ja mám už dvadsaťosem rokov, mám manžela, dom, a tri krásne deti. Áno, viem, hovorí to každá matka o svojich deťoch, ale moje sú tie najkrajšie.
A vždy keď sa vo mne prebudí otázka čo by sa stalo, keby Naruto v ten deň nezomrel, či by sme boli spolu, potom si pomyslím, že by som nakoniec nebola so Sasukem a už ma tá zvedavosť prejde.
Sasuke ma robí šťastnou. Milujem ho tak veľmi, dávam mu všetku lásku, ktorú mám a viem, že on mi ju opláca. To je to, po čom som tak dlho túžila.
Možno existuje život v ktorom by som mohla byť s Narutom, no v tomto som so Sasukem a to sa nezmení. Nikdy.

Koniec.

Poznámky: 

Povedala som si, že sa predsa len zapojím. Ved nič za to nedám, nie?
Každopádne som chcela napísať niečo o bolesti a strate... a dúfam, že sa vám to páčilo.
Budem vám vďačná za každú hviezdičku a komentár.

Btw: Už tu mám 20 poviedok, teda nie úplne, dielov... teda FF-iek, ktoré som pridala, viete čo myslím

Skrytý obsah

Takmer by som zabudla, song k tejto poviedke: http://www.youtube.com/watch?v=jc11F05pAT4&list=PLB8D0C3783CE4DFD3&index...