Tsukiakari - Zbohom, Konoha 01

Tu je odo mňa taký menší darček k novému roku.
Nová sériovka a hoci budete asi naštvaný, že sem skôr pridávam nové sériovky a nevenujem sa tým starým, no nemohla som si pomôcť. Ale už som premýšľala aj and White Love a idem sa pustiť do nového dielika. Heh, hehehe, snáď ma za túto poviedku neukameňujete a bude sa Vám to páčiť. Príjemné čítanie.

Sedela som vo svojej izbe na posteli a písala som list. Mala by som začať s „Drahý Kiba“ alebo „Milý Kiba“?
Úplne nepodstatná otázka no i tak som si ju kládla. Smiešne, veď ma pozná, takže to budem písať proste od srdca, aspoň to som mu dlžila. Úprimnosť.

Bolo 01.28 AM a ja som si už balila svoje veci. Dnes odchádzam. Už by som tu nemohla zostať ďalej. Zajtra by som mala mať svadbu. Ups, vlastne dnes. O 15.30 PM mala nastať tá chvíľa, že by sa ma otec konečne zbavil ale mal by z toho sám osoh. No smola, ja som už nebola to poslušné dievčatko ako kedysi. Zmenila som sa. Nie veľmi, no dosť na to aby som bola odhodlaná zmeniť svoj život a to od základov. No bez pomoci by to nešlo. Ešte stále som mala živo v pamäti môj rozhovor so Sabaku No Temari. Vtedy bola na návšteve v Konohe a ja som s ňou mala pripraviť nejaké papiere na podpísanie zo strany Hokage ale aj Kazekage-ho. V ten deň som sa dozvedela že sa budem za pár týždňov musieť vydať, takže som bola dosť nesústredená.

„Si v poriadku?“ Spýtala sa a ja som sa k nej obrátila a s falošným úsmevom som odpovedala:
„Ale iste. Prečo sa pýtate, Temari-san?“
„No za prvé som Ti už pri minulej návšteve povedala aby si mi tykala, a za druhé do toho papiera si napísala na hokage Gaaru a na kazekageho Tsunade.“ Mala pravdu. Odsunula som sa v kresle od stola a povedala som jej pravdu:
„Mrzí ma to. Len mám isté osobné problémy, ktoré ma práve znepokojujú a preto som trocha nesústredená.“
Prisunula si ku mne stoličku a spýtala sa: „O čo ide?“
„Ach nie, rozhodne Vás... teda Ťa s tým nechcem zaťažovať.“
„Pokojne hovor. Možno Ti s tým pomôžem.“ Vzdychla som si no musela som uznať že to potrebujem niekomu povedať a nezainteresovaná osoba by mi možno mohla pomôcť.
„Môj otec sa rozhodol vydať ma. No môj budúci partner naozaj nie je nič pre mňa, tým som si istá. Nemáme absolútne nič spoločné a to že je fešák v tom nehrá žiadnu rolu. Celý život som bola otcova bábka a teraz sa ma zbaví. No problémom je, že ja sa chcem vydať za niekoho iného. Ale to nejde. On si ma vôbec nevšíma a ak aj áno tak ma berie iba ako kamarátku. A tiež chodí s mojou kamarátkou. Vlastne s mojou bývalou... kamarátkou.“ Ani neviem prečo no zrazu sa to zo mňa len tak sypalo, no uvedomila som si to až pri konci.
„Ale otcovi odporovať nemôžeš, čo?“ Zasmiala som sa, no bol to taký hysterický smiech. A to bola aj odpoveď na jej otázku.
„Nemá to cenu. Odpor by bol zbytočný.“ Povedala som potichu.
„A keby si skúsila ujsť?“ Okamžite som zdvihla hlavu. To myslí vážne? Útek? Nemôžem povedať že by som nad tým neuvažovala no boli by s tým problémy, a aj tak by si ma odviedol domov. A tieto myšlienky som potom aj vyslovila:
„Bolo by to zbytočné. Aj tak by si ma odviedol späť. Veď kto by sa za mňa postavil? Keby mám priateľov na vysokých miestach, možno by som sa o to aj pokúsila, no nemám. A neexistuje človek, ktorý by sa nedal podplatiť mojím otcom alebo aj zastrašiť.“
„A čo tak Suna? Nepremýšľala si nad ňou? Ak si spomínaš, Gaara je môj brat a myslím s,i že s tým nebude mať problém.“ Tým ma zaskočila. Nad Sunou som veľmi nepremýšľala.
„Kedy má byť svadba?“ Spýtala sa zrazu.
„Eh... o necelý mesiac.“ Odpovedala som jej ešte viac zmätená.
„Bohužiaľ ja zajtra odchádzam, no ten návrh stále platí. Skús nad tým popremýšľať. Ak sa rozhodneš vziať svoj život do vlastných rúk, pomôžem ti.“ Usmiala sa a ja som nad tým začala vážne uvažovať.

A mala pravdu. Práve dnes som sa rozhodla prestať byť len bábkou, ktorú ovládal môj otec. Už som sa pobalila,takže teraz mi už stačilo iba prezliecť sa. Nechcela som byť nápadná, preto som si obliekla čierne oblečenie, čiernu čapicu a dokonca som si dala pod oči čiernu šatku, ktorá mi zakrývala od očí dole celú tvár. Dokonale prestrojený zločinec. Už iba moja pokožka a bola by som celá čierna. Nanešťastie som mala pokožku snehovo bielu. Prehodila som si ruksak cez plece, otvorila som potichu okno a pomaly som cezeň vyliezla. Vyskočila som na strom vedľa okna do mojej izby a prehľadala som okolie. Nevidela som žiadnych ninjov z nášho klanu, no zdanie môže klamať. Musela som byť veľmi opatrná.

Plížila som sa popri stromoch a vtedy som si všimla ninjov z nášho klanu. Sedeli na schodoch do nášho domu a pili saké. Sú naozaj veľmi zodpovedný, ale ich chyby mi hrajú do kariet. Uškrnula som sa. Vyliezla som na strom pri našom múre a pozrela som sa na nich. Nič si nevšimli. Po mučivých troch minútach sa jeden z nich zdvihol a zapotácal tak, že spadol na čom sa začal druhý ninja strašne smiať a ja som v tej chvíli zoskočila zo stromu na múr a okamžite aj z múra na rovnú zem. Pretlačila som sa k nemu z druhej strany a snažila som sa zistiť či nepočuli ten dopad, hoci som nebola tak blízko od nich. Nič. V tej chvíli som sa dala do behu. Som voľná?! Nemohla som sa hneď začať radovať, pretože náhoda je blbec a vždy keď si myslím, že som niečo zvládla, objavia sa zase ďalšie problémy.

Pri hlavnej bráne neboli problémy, pretože pre zmenu strážnici spali. Konoha si priam žiada, aby ju dnes niekto napadol. Schovala som sa pri stromy, neďaleko hlavnej brány do Konohy. Pozrela som sa do batoha a našla som list od hokage-sama, ktorý napísala ešte pred dvoma týždňami kazekagemu. Nechcela som nechať nič na náhodu a preto som šla za ňou s tým, že chcem opustiť Konohu. Na prekvapenie po nejakej chvíli pritakala a napísala ho. Možno by si človek myslel že som blbá, pretože som za ňou s tým išla no keby som to povolenie nemala, mohlo to dopadnúť tak že by ma prišli ninjovia z Konohy odviezť .
A to riskovať rozhodne nebudem. A prečo mi to povolenie napísala? Myslím, že to bolo pretože, som jej povedala že, sa zabijem ak ma prinútia vydať sa za môjho snúbenca, vybraného mojím otcom. Neklamala som. Nešlo o to, že by som bolo bohvieaká kresťanka, vlastne som ani nebola veriaca, no moja mama mi vždy hovorila že chce, aby som sa vydala iba za toho koho budem milovať a nikdy sa nemám nechať do zväzku nútiť. Mala pravdu a ja si to myslím tiež. No možno išlo aj o to, že som ju pokúšala. Povedala som, že pochopím ak ma nebude chcieť preložiť. Otec by ju s tým určite zastrašoval a... ďalej som ani nemusela hovoriť, pretože v tej chvíli buchla po stole a povedala, že ona je hokage a ju nikto zastrašovať predsa nebude! A bolo to.
Vzala som do rúk aj list, ktorý som mala v pláne dať Kibovi. Ten pre hokage som si dala do batoha aby nenastala nejaká výmena, ktorá by mi môj útek skomplikovala. Priblížila som sa k spiacim strážnikom a pri hlavu jedného z nich som položila obálku s menom: Kiba Inuzuka. V nej bol list pre neho.
Pozrela som sa na oblohu, bola neuveriteľne jasná. Mesiac prekrásne svietil a hviezdy takisto. Milovala som takéto večery. Nadýchla som sa a pobrala som sa na cestu.

Koniec prvej časti.