Za každú cenu 1

Stáli sme v rade asi dvadsiati, jeden úbohejší než druhý. Malí, vychudnutí, detskí otroci. Krčili sme sa na daždi, prešľapovali z nohy na nohu... Stáli sme pri tej bráne už niekoľko hodín a veľa nás zo skupiny neubudlo. Pán nebol nadšený. Sedel rozvalený na rozkladacej stoličke, ktorá vŕzgala pri každom jeho pohybe, zakrýval sa obrovským dáždnikom a pohľadom si premeriaval raz nás, raz potenciálnych kupcov. Tí sa však pri nás často nepristavili. Neboli sme jediná podobná skupinka na tomto mieste, nech sme už boli kdekoľvek. A rozhodne sme nevyzerali najschopnejšie. Chorľavé, zanedbané deti čakajúce na spásu, hoci aj v podobe práce osobného terča. Každé z nás sa však držalo nádeje, že v tento deň sa už nebude musieť vrátiť do otrokárovej búdy. Istým spôsobom nás to spájalo. Stáli sme rameno pri ramene, navzájom sme sa podopierali a zohrievali. Dnes odídem, či si ma kúpia, či nie.

Sledovala som okolie a dúfala som, že môj nešikovný plán na útek vyjde. Všetko, čo som k nemu potrebovala, bolo, aby sa zjavili vozy, na ktorých sa každý večer z mesta vracali domáci. Potom by som použila malú prachovú bombu, ktorú som ukradla synovi otrokára a v zmätku nasadla na nejaký z plátnom prikrytých vozov. Bolo to príliš naivné a riskantné a celý plán mi kazil dážď, ktorý som cítila všade, aj nad páskom svojho ufúľaného kimona. Pohladila som to miesto. Skrývala som na ňom svoj – zjavne už premoknutý – lístok k novému životu. Celou svojou dvanásť ročnou dušou som prosila bohov, aby môj plán fungoval. Nerátala som s neúspechom.

Napätie vo mne narastalo. Kupci pomaly odchádzali a vozy boli zatiaľ v nedohľadne. Pánova stolička zavŕzgala. Vystrašene som sa na neho pozrela. On sa však len pohodlnejšie usadil. Chlapča, mladšie odo mňa, pri mojom prudkom pohybe takmer spadlo do blata, v ktorom stálo. Rýchlo som ho zachytila a bez slova postrčila tak, aby som sa do teplej mláky vošla aj ja. Upokoj sa, napomínala som sa v duchu a zahryzla som si do pery. Vozy však neprichádzali a vyhliadky na studenú izbu v pánovom dome sa stále zväčšovali. Od bezmocnosti sa mi do očí tisli slzy. No nesmiem prejaviť slabosť, inak si ma páni nikdy neodvedú. A slabosi u nášho pána nekončili najlepšie.

Ja však nie som slaboch. Ak utečiem, stanem sa shinobim. Silným človekom, ktorého sa boja ostatní, nie on ich. A zabránim, aby sa diali veci ako obchodovanie s ľuďmi. To v prvom rade.
Koľko nocí som už o tom snívala...
Zašpineným rukávom som si pretierala mokrú tvár, len aby som zahnala slzy naspäť do kúta.

Prešlo ďalších pár minút a vozy stále neprichádzali, zato poslední z kupcov už prejavili svoj nezáujem o našu skupinu a pán sa začal baliť. Niektoré z detí začali plakať. Aj mňa prepadla mierna hystéria. Pretierala som si tvár čoraz rýchlejšie a pery sa mi začali kriviť, nepoužitá zbraň ma nepríjemne tlačila pri bruchu. Zatiaľ čo však ostatné deti sa podľa príkazov začali zberať na odchod, ja som sa nepohla z miesta, v kútiku duše rozhodnutá, že aj keď vozy neprišli, nejako už utečiem sama. Nezniesla som myšlienku na to, že sa budem musieť znova krčiť a báť v tmavej miestnosti s ostatnými špinavými, chorými deťmi.

„Attai,“ oslovil ma ten malý chlapec, ktorého som predtým tak vydesila. Poťahal ma za rukáv a vyplašeným pohľadom mi naznačoval, aby som sa postavila vedľa neho.
Nechcela som. Ostala som na mieste, napätá, pripravená využiť hocijakú šancu k úteku.
„Attai-chan, zbije ťa... nedá ti najesť, nestoj tam, prosím...!“ jeho šepot prechádzal do pišťania, naliehavejšie mi mykal rukávom kimona. Zhryzla som si peru a vyšklbla sa z jeho chabého zovretia. Spravila som malý krok od skupiny, dúfajúc, že to unikne otrokárovej pozornosti.
Neuniklo.

Akurát sčítaval ostávajúce decká, rukou si značil, kde prestal, nepríjemne si pritom niečo mrmlal. Keď zbadal ten nepatrný pohyb a uvidel medzeru medzi skupinkou a mnou, ruka mu klesla a na tvári sa mu objavil nepríjemný úsmev. Moje odhodlanie ma ihneď prešlo. Zrazu som bola len vydesená a chvíľa môjho nezmyselného hrdinstva bola preč. Ostalo len malé dievča s veľkými, vydesenými šedými očami v špinavej tvári.
„Hej, ty, čo si o sebe myslíš? Že pre teba moje slovo neplatí? Moje slovo je pre špinu ako ty zákon, tak sa radšej ihneď zaraď. Skôr, než to uvidia kupci,“ naklonil sa ku mne a mal čo robiť, aby bol jeho hlas tichý.
Mala som ho poslúchnuť, no stále som bola akosi rozpoltená a des ma prikoval na miesto. Otrokár sa poobzeral naokolo. Vedela som, čo sa stane tým, ktorí neposlúchajú. Ak si to všimne kupec, usúdi, že som len nevychované malé decko, ktoré sa rozhodne nehodí na kúpu. A znehodnotím tým aj ostatný otrokárov „tovar“.

„Tak ty ma ignoruješ?!“ zasipel sinavý chlap a jeho dve brady sa nebezpečne roztriasli. Schmatol ma za rameno a chcel ma sotiť naspäť do skupinky. Moja sloboda sa zdala byť ešte vzdialenejšia než bola dovtedy.

„Počkajte,“ ozval sa za ním tichý mužský hlas. Otrokár sa v momente narovnal, hoci svojou rukou mi ešte stále zvieral rameno. Vycítil v mužovi, na ktorého som nevidela, šancu na zisk. Zvážnel a zbystril ako pes na love. „Vezmem si to dievča so sebou,“ pokračoval neznámy skôr, než stihol pán čokoľvek povedať. Snažila som sa vyzrieť spoza otrokára, no jeho stisk ma nepustil. Moje oči sa však očakávaním rozšírili. To chlapča - pretože jeho meno som nepoznala - sa stiahlo do skupinky a smutne sa na mňa usmialo. V tvári malo závisť. Dovtedy som nevidela, že sa hladina mojej nezmyselnej detskej nenávisti môže ešte zvýšiť. Zaťala som zuby a odvrátila sa od skupinky. Chudáci... oni.

Muži sa zatiaľ o niečom potichu dohadovali - zjavne o cene, no ja som nevnímala. Nevedela som sa dočkať, kedy otrokárovo zovretie povolí. No ono zosilnelo.
„Nerobte si zo mňa žarty, pane,“ hlas muža, ktorý ma zvieral, znel síce zdvorilo, no jeho tvár vyjadrovala niečo iné. Čo sa stalo? Prečo tá zmena? Nezhody? Nekúpi ma? Budem musieť ostať pri nich? Au, to bolí!– behalo mi splašene hlavou. Natrčila som uši, nech sa dozviem viac.

„...len problémy. A kto by chcel mať vo svojej skupine problémový článok? Dvaja kupci si tú vašu malú potýčku všimli, pane. Bez urážky, no to, čo vám za ňu ponúkam, by oni ešte stiahli nadol. Možno by ste boli dokonca nútený prihodiť ju k inému z deciek. Uvažujte, nie je toto výhodná ponuka?“

Chvíľu bolo ticho, zovretie však postupne slablo. Moja ťažko skúšaná viera v zázrak sa obnovila.

Neznámy zjavne pána presvedčil. Ten sa na mňa pozrel a naoko starostlivo prehodil. „Čo s ňou bude, veď má sotva...?“ no neznámy mu skočil do reči.
„Pane, pri všetkej úcte, tieto vaše ťahy vynechajme. Niečo vám prihodím, ak ju ostriháte dohola. Ktovie, či nemá vši. Viac však odo mňa nedostanete,“ a zároveň s poslednou vetou v dlani otrokára zacvendžali ďalšie mince.

Ten sa otočil ku mne, spokojne sa usmieval - zmierený s výsledkom handlovania. Mince si schoval do jedného z dvoch mešcov zavesených na páse pri svojom zakrivenom noži.
„Chvíľu drž, maličká,“ povedal milo. Ak mu táto nálada vydrží do príchodu domov, možno budú mať ostatné decká príjemný večer, napadlo ma. No ani to neuľahčilo môjmu svedomiu.

Vytiahol svoj nôž a nešikovne mi schmatol vlasy. Konečne sa mi dostala možnosť prezrieť si svojho záchrancu. Prezeral si ma rovnako ako ja jeho, hodnotiacim, zamračeným pohľadom.

Zjavne to bol len okoloidúci, pretože za celý deň som ho tu nevidela. Bol vysoký a štíhly, až chudý. Pripomínal ihlu so strapatými vlasmi prilepenými dažďom k tvári. Jeho odev na tom bol len o čosi lepšie, než ten môj, taktiež bol do nitky premočený. Na chrbte niesol batoh, z ktorého vytŕčala nejaká palica a nevyzeral veľmi bohato. Nemal ani príjemnú tvár, ľahko sa na ňu zabúdalo. Bolo mi to však jedno. Pomohol mi! To, že ma dal ostrihať dohola, mi takmer neprekážalo. Zriedkakedy som sa videla v zrkadle a keď už, tak som sa od neho rýchlo odvrátila.
Zlepenec vlasov na hlave, ktorý iste hostil nejakých obyvateľov a jeho farba sa takmer nedala určiť, mi teda rozhodne nemohol chýbať.

Nový pán sa na mňa povzbudzujúco pozrel. Trvalo to však len chvíľku a tak som si nebola istá, či to, čo som videla, bolo skutočné. Aj tak pri ňom nezostanem dlho, sľúbila som si, a tak som sa tým ďalej nezaoberala.

Hlavou mi naznačil, aby som prešla k nemu a keď som poslúchla a skryla sa zaňho, neznámy pristúpil k otrokárovi, čosi mu priateľsky povedal a potriasol mu rukou. Smradľavá skupina sa pobrala na odchod. Ja som však už sledovala čosi iné.

Bránou prechádzali vozy...
Možno by som predsa len mohla... Samozrejme!

„Máš guráž, ale stále je čo vylepšovať, dieťa. Napríklad záložné plány, rýchlosť...“ sklonil sa môj nový pán k svojmu boku, no ja som tam už nebola. Ostala tam len nepoužiteľná, rozmočená bomba a moje stopy v blate, ktoré sa pomaly vpíjali samy do seba.
Pobavene a prekvapene si povzdychol.