Žijem pre vás 1 – Aj mŕtvy ešte žijú

Bol slnečný deň a všade navôkol Konohy spievali vtáci. Pred Konohou stála žena a na tvári jej pohrával jemný úsmev. Biele vlasy, dlhé asi po kolená, jej viali vo vetríku a na svet sa pozerala smaragdovými očami. Pomalými krokmi kráčala ku bráne do mesta. Keď chcela prejsť, zastavili ju dvaja strážnici.
„Kto ste a čo tu robíte?“ spýtal sa prvý strážca brány – Kotetsu.
„Som niekto koho poznáš aj nepoznáš a musím ísť za Hokage,“ odvetila žena milo. Kotetsu sa pozrel na druhého strážnika – Izuma a on prikývol.
„Dobre, ale pošleme s vami niekoho. Prepáčte ale istota je istota,“ povedal a zapískal smerom hore na opevnenie Konohy. Odtiaľ zoskočila žena a tvárila sa podráždene.
„Čo zase?“ spýtala sa a pohľadom si premerala prichádzajúcu.
„Anko-san, táto žena chce ísť za Hokage tak som myslel že by bolo lepšie keby si ju sprevádzala. Anko na to len pretočila oči a kývla žene rukou na znamenie toho že môžu ísť. Žena sa na ňu usmiala a pobrala sa za ňou.
„Si tu prvý krát?“ spýtala sa Anko ženy.
„Ani zďaleka!“ zasmiala sa žena. Anko na ňu len začudovane pozrela a ku kancelárií Hokage od toho momentu išli v tichosti. Zastali pre kanceláriou.
„Ja ťa tu už nechám. A dám ti radu, skús ju nenaštvať,“ riekla a zmizla v obláčiku bieleho dymu.

Žena sa zahľadela na dvere a zhlboka sa nadýchla. Zaklopala, a keď sa ozvalo „ďalej“ vošla do miestnosti. Na stole Hokage boli papiere a za stolom sedela žena s blond vlasami – Tsunade. Pozrela na prichádzajúcu a asi rozmýšľala či ju už niekedy videla lebo si ju premeriavala pohľadom.
„Dobrý deň Tsunade-sama. Prišla som požiadať o prijatie do Konohy z ktorej som žiaľ pred rokmi musela odísť. Kvôli nariadeniu tretieho Hokageho. Avšak, keďže tretí Hokage – čo mi je úprimne ľúto – je mŕtvy, toto nariadenie stratilo platnosť a ja by som veľmi rada...“ Ďalej sa však nedostala, pretože sa ozvalo „PUF!“ a na okne sa zjavil muž s maskou cez ústa a nos.
„Volali ste ma, Tsunade-sama?“ spýtal sa muž ktorý si zjavne nevšimol že v miestnosti je ešte niekto ďalší okrem jeho a Hokage. Až po chvíli na ňu padol jeho zrak. Prezrel si ju a pohľad mu padol na katanu na jej chrbte – bol na nej vyrezaný vlk. Potom pohľad prešiel na náhrdelník s bielym tesákom vlka. A nakoniec sa jej pozrel priamo do smaragdových očí.
„Lin?“ vydal nakoniec zo seba Kakashi. Ona na neho len pozerala, potom podišla k nemu a objala ho. On ju k sebe pritisol ešte viac.
„Eh... vysvetlí mi niekto čo sa tu deje?“ vyrušila ich z dojemného stretnutia Tsunade. Lin sa pustila Kakashiho a uklonila sa Tsunade.
„Som Lin, Lin Hatake. Bola by som vám veľmi vďačná keby ste na moju otázku ktorú som vám položila odpovedali čo najrýchlejšie nech viem na čom som,“ prehovorila. Tsunade na ňu pozrela a začala as prehrabávať v nejakej polici.
„Dobre, môžeš ostať v Konohe ale...“ skončila prehrabovanie, „nemáš tu spisy.“
„Mám ich tu,“ povedala a vytiahla si z batohu čo mala zo sebou nejaký zvitok.
„Kuchiyose!“ zvolala a na zvitku sa zjavili dva centimetre hrubé dosky. Rozpačito sa usmiala na Tsunade.
„Toto je tvoj spis? Bude mi trvať večnosť kým to preštudujem. Zatiaľ ťa zaraďujem do Kakashiho týmu. Novú posila sa im bude hodiť.“ Podala jej nejaké papiere ktoré ona rýchlosťou blesku podpísala, ale keď jej podávala Tsunade čelenku Konohy vrátila jej ju naspäť.
„Ešte mám svoju,“ usmiala sa a vybrala z batohu čelenku ktorú si zaviazala na ruku. Tsunade teda čelenku schovala.
„No ak je to všetko...“ povedala Lin ale Tsunade ju zase prerušila.
„Áno je to všetko, môžete ísť.“ Na to sa Kakashi a Lin vyparili v obláčiku dymu.

Zjavili sa pred domom v mierne zapadlej časti Konohy. Vošli a Lin sa naskytol pohľad na prach, rozhádzané oblečenie a knihy. Káravo sa pozrela na svojho staršieho brata. Ten sa pravdaže jej pohľadu vyhýbal.
„Asi mu tu budem musieť upratať,“ pomyslela si.
„No, je to tu trochu špinavšie ako keď si odchádzala ale... je to domov,“ rozpačito riekol Kakashi. Ona na to len prikývla a vyšla hore po schodoch. Potom zastala a pozrela na neho.
„Robil si niečo z mojou izbou?“ On pokrútil hlavou. Lin rýchlo vybehla posledné dva schody. Na poschodí zamierila doľava a otvorila prvé dvere. Pohľad čo sa jej naskytol bol veľmi dojemný. Po prachu nebola ani stopa a na stole vo váze stáli ruži. Kakashi dobehol za ňou.
„Po tvojom zmiznutí som tu každý deň upratoval a každý týždeň sem dával nové ruže,“ usmial sa na ňu a zozadu ju objal.
„Ďakujem. Si ten najúžasnejší brat na svete!“ zašepkala a pobozkala ho na líce. Vymanila sa z jeho zovretia a došla k druhému stolíku zaplnenému fotkami. Prebehla ich pohľadom a na poslednej zastala. Zobrala ju do rúk a sadla si na stoličku. Kakashi za ňou prišiel a znova ju objal.

Na fotke boli traja ľudia. Všetci v rukách držali ANBU masky. V strede stála ona, po jej pravej ruke bol Kakashi a na druhej strane bol čiernovlasý chlapec. V tej dobe na neho leteli všetky baby, to si dobre pamätala.
Do ticha sa izby sa ozval jej hlas: „Prečo to vtedy tak dopadlo Itachi?“