Biely Anjel v Temnote - Teší ma, Sasuke Uchiha ep. 3

Dobre... takže tu je ďalší dielik, prekvapivo po týždni Je to posledná poviedka ktorú posielam v tomto roku takže dúfam že sa Vám bude páčiť. A cez prázdniny sa pozriem aj na tie ktoré už nejaký čas stoja, takže sa môžete od nového roka tešiť na nové dieliky.
A ešte jedna vec: Veselé Vianoce a Šťastný Nový Rok.

Kvap.... kvap... kvap...
Jediný zvuk ktorý bolo počuť bol ako padajú kvapky vody cez mreže nad mojou hlavou, ktoré boli síce utesnené a viedli von no ja som už nemala síl skúšať sa cez ne dostať, nikdy tie moje pokusy aj tak nevychádzali.
Moje telo len tak ležalo na špinavej zemi. Ja sama som bola celá špinavá a to hlavne od krvi. Už som ani bolesť nevnímala ako niečo zlé. Proste som sa za ten čas čo som tam bola uväznená presvedčila o tom že bolesť je každodenná potreba ktorú treba naplniť inak by hrozila smrť. Smiešne áno, no po takom čase čo je človek zatvorený na takom mieste ako je toto už všetky smiešne veci začnú dávať zmyslel. Aké úbohé.
Mala som síce zatvorené oči no jasne som počula ako sa otvorili dvere s prenikavým škrípaním. Pomaly som otvorila oči a uvidela pri mojej hlave nohy ktoré stáli na mramorovej podlahe na ktorej som tiež ležala.
Vzhliadla som a uvidela muža v maske ako dal ruku za chrbát, niečo vybral. Katanu. Vtedy mi to došlo, prišiel ma zabiť, veď na čo iné by tu bol, no nie? Katanu toho muža po chvíli obalil modrý plameň. Ja som už iba zatvorila oči a pripravila som sa na smrť.

************************************************************************************

Zrazu som otvorila oči a sprudka som dýchala. Sen? Bol to naozaj sen? Pripadal mi taký... skutočný... taký príšerne reálny. Naháňal mi strach. Oprela som sa o lakeť za chvíľu mi to všetko došlo. Všetko čo sa stalo predtým než som zaspala. Spoznala som tých ľudí a oni ma chcú odviesť domov, no čakajú na svojho priateľa aby sa s ním dohodli.
Oprela som sa o lakeť a pretrela si oči. Za chvíľu som začula nejaký zvuk z chodby. Hlasy, niekto sa istotne rozprával. Za chvíľu som sa započúvala do ich rozhovoru. No hej, nebolo to veľmi slušné len tak načúvať, no ja som predsa nemohla za to že stáli pred mojimi dverami... či?

„A čo odo mňa chcete?" Spýtal sa ľahostajný hlas niekoho.
„Myslím že by bolo rozumné aby si tu zostal s ňou tých pár dní a potom by ste spolu prišli do Konohy." Povedal dievčenský hlas, ktorý mi pripadal povedomý.
„Prečo ja?" Spýtal sa opäť ten ľahostajný hlas.
„Pretože je pravdepodobné že toho veľa neprejde takže by bolo dobré aby ju ten, ktorý s ňou pôjde mohol niesť. No ja by som ju veľmi neuniesla, takže buď tu zostaneš ty alebo Naruto. Ale zrejme by bolo lepšie keby ty, pretože ak by na Vás náhodou, naozaj iba náhodou niekto zaútočil, tak ty máš oveľa lepšie inštinkty než Naruto, máš sharingan a Hinata zrejme ani nevie ako byakugan používať. Teda... zrejme si to nepamätá."
„Ja tomu aj tak stále neverím." Ozval sa iný, opäť známy hlas, ktorý vstúpil do dialógu tých dvoch.
„Naruto!" Napomenulo ho dievča.
„Ale no ták, veď nieje možné aby si nič nepamätala. A keď už ide o to... pripadá mi akoby to ani nebola Hin, akoby to bol niekto úplne iný. Spôsob akým sa so mnou rozprávala... aké mala odpovede... proste nech je to hocikto rozhodne to nie je Hinata! Buď to alebo... alebo pre niekoho pracuje."
„Naozaj by som si nemyslela že práve ty nebudeš Hin veriť... po tom všetkom... po Orochimarovi... po Peinovi... po štvrtej veľkej vojne ninjov, vieš že by som vedela povedať ďalších tridsať vecí, no bude ťa iba o to viac hrýzť svedomie že si tomu neveril! Že si neveril jej!" Povedala rozčúlená dievčina, ktorá takmer kričala.
„Máš ale dôkaz že to nieje ona?" Spýtal sa so štipkou zvedavosti doteraz ľahostajný hlas.
„Nie... ale chcem aby si ju mal stále na očiach, aby si stále sledoval čo bude robiť za tých pár dní, Sasuke, naozaj si myslím že s ňou nieje niečo v poriadku."
„Dopekla mohol by si s tým prestať? Vieme že žije, buďme v to radi! Bol by si snáď radšej keby bola mŕtva?" Dievča už opäť kričalo. Pri poslednom slove som sa strhla. Bezpochyby hovorili o mne, no už ma táto hra prestala baviť, nech mi to všetko povedia do očí.
Pomaly som vyliezla z postele a snažila som sa byť čo najtichšie, no hoci boli dvere do izby v ktorej som dočasne spala pootvorené, i tak tam bola úplná tma, takže som si nevšimla stolík na konci postele, udrela som sa oň do píšťale a hlasno som zanadávala. Sadla som si na postel, šúchala som si poranené miesto a po chvíli sa už do izby otvorili sprudka dvere a vbehla do nich tá dievčina z minula.
„Hinata! Si v poriadku?" Spýtala sa a už bola pri mne. Ach, ešte to nejaký čas potrvá kým mi tak prestanú hovoriť. Možno som sa aj mýlila no mala som taký pocit, že pre to dievča niečo znamenám... teda som znamenala, pred tou stratou pamäte, možno sme boli priateľky... kto vie...
„Eh... áno... ja som sa iba udrela o stolík. Nevšimla som si ho." Hneď ako som to povedala, pochytil ma taký kašeľ že som sa divila že som si nevykašľala celé pľúca. A až vtedy som si uvedomila že som zrejme prechladla. Ešte aj hrdlo ma bolelo.
„Mám taký pocit že si prechladla." Povedala tú istú vec na ktorú som myslela.
„Asi." Povedala som zachrípnuto a opäť som zakašľala.
„Kedy si vstala?" Spýtala sa a hrýzla si peru. Zjavne sa bála že by som počula niečo z ich rozhovoru a to by ma iba rozrušilo. Neskoro.
„Sakura." Ozvalo sa z dverí a obe sme zdvihli zrak. Stáli v nich dvaja chlapci - muži. Nevedela som im určiť vek, vyzeralo to tak že sme rovnako starí, no ani svoj vek neviem. Budem sa ich na to musieť neskôr spýtať. Jeden bol blondiak, ktorého som videla a s ktorým som sa rozprávala už pretým a ten druhý bol tmavovlasý Adonis. Určite sa páčil veľa dievčatám. Bol to ten typ nafúkaného, ľadového princa na bielom koni o ktorom sníva každé dievča.

To bol môj prvý dojem na Sasukeho Uchihu. Vtedy som síce ešte jeho meno nevedela, no nevedela som ani to čo pre mňa bude v budúcnosti znamenať...

Koniec tretej časti.

ČO BUDE ĎALEJ? TO ZISTÍTE V ĎALŠEJ EPIZÓDE!!!