Obeta pre lásku 1 - Začiatok

Viete, ja som napísala začiatok tejto FF už pred niekoľkými týždňami, ale nemala som odvahu ju sem dať. No keď som si prečítala jednu výbornú FF, dodalo mi to odvahu a dala som ju sem. Tak len dúfam, že to nebude úplne pritiahnuté za vlasy. Prosím je to moja prvá FF tak mi napíšte čo mám zlepšiť a majte som ňou súcit.. Ďakujem. 

Reina sa ponáhľala do kancelárie Sandaime hokage. Aj keď dorazila pred veľkú budovu, v ktorej bola kancelária hokageho, neprestala si frflať popod nos.
,,Tss, vždy keď mám mať trochu voľna tak ma zavolá a povie, že sa ospravedlňuje, ale má pre mňa misiu. Aspoň keby tá misia za niečo stála, ale nie, on mi dá misu typu C alebo B. To je fakt pod moju úroveň.“

Keď prišla pred dvere, zdvorilo zaklopala a z vnútra sa ozvalo tlmené ,,ďalej.“
Vstúpila dovnútra a postavila sa pred stôl, za ktorým sedel sandaime hokage.
,,Chceli ste aby som prišla Hokage-sama?“ opýtala sa slušným, no stále trochu naštvaným hlasom.
,,Áno,“ odpovedal a vôbec si nevšímal hnevu, ktorý bol v jej hlase síce málo, ale stále dobre počuť ,,chcel som sa ťa spýtať či sa ešte stále chceš vrátiť k ANBU.“
Bola naozaj prekvapená. Čakala všeličo, ale zrovna táto vec jej ani na krátky okamih nepripadala pravdepodobná. Myslela si, že jej dá nejakú novú misiu, ale toto bol šok. Už niekoľko krát sa chcela vrátiť do ANBU, ale Sandaime o tom nechcel ani počuť. Je pravda, že bola po dlhej, vlastne skoro až po trojročnej infiltračnej misii a to zranenie, ktoré utržila pri útoku keď sa vracala jej tiež na kondičke nepridalo, ale aj tak nebola na tom až tak zle, aspoň to si myslela ona. Aj keď lekári nemali ten istý názor.
,,Áno.“ Odpovedala s trochou prekvapenia v hlase.
Sandaime jej podal svitok s inštrukciami a nechal ju odísť .

Keď prišla do svojho bytu, ktorý mala zariadený do drevených otieňov, vbehla do svojej izby a začala čítať svitok.
Reinina izba bola zafarbená do krásnej, upokojujúcej zelenej. Nábytok mala do modra. Jej posteľ nezabrala veľa miesta aj keď bola určená pre dvoch. Za to jej skriňa, to bolo niečo iné, zabrala pol izby. Povedali by ste, že je to nejaká povrchná fiflena, ale ona taká naozaj nebola. Ona sa len veľmi rada pekne a pritom pohodlne obliekala.
,,Čože?“ takmer skríkla keď si prečítala časť svitku.

Kyōryoku Reina,

Veliteľ ANBU.

,,Kapitánka jednej z jednotiek?“ opýtala sa prekvapene a tak trochu aj vystrašene.
,,Čakala som, že ma budú chcieť znovu vyskúšať a po pravde ani na minútu som nezapochybovala o tom, že prejdem a onedlho si získam naspäť veliteľovu dôveru, ale že mi hneď dá miesto kapitánky... Tak to bolo nečakané. Možno som sa mýlila. Možno môj odchod nebral ako zradu.“ Možno som ho tak brala iba ja. Poslednú vetu si však už len domyslela.
Po pár minútach strebávania info rmácií sa postavila, otvorila skriňu a vytiahla si oblečenie ANBU, ktoré si špeciálne upravila tak, že presne vyhovovalo jej potrebám.
Keď si pripravila oblečenie, vytiahla svoje dve katany a poriadne si ich obzrela či nepotrebujú nejakú úpravu, ale tú pravdaže nepotrebovali keďže s katanami trénovala dosť často. Prvá katana mala modrú rukoväť a temne čierne ostrie. Z rukoväti jej jemne plávali vzduchom dve stuhy jedna bola modrá a druhá červená, čo boli farby klanu Kyōryoku. Druhá katana mala červenú rukoväť a striebornú čepeľ. Z rukoväte jej znovu plávali vzduchom dve stuhy a ako aj na prvej katane aj na tejto mala jedna stuha modrú a druhá červenú farbu.
Keď dopozerala katani znovu ich skryla do pochvy. Prešla k inej poličke a doplnila si zbrane ako shurikeny, kunaje, dymové bomby, pár výbušných lístkov a útočných ihlý.
,,Áaah, takmer som zabudla na jednu z najdôležitejších vecí,“ ťukla si do čela a rýchlo vybrala spod postele krabičku.
Krabička bola drevená a nebola ničím zvláštna až na znak, ktorý mala na bokoch. Na jednej strane to bol červený polmesiac a mal modré lemovanie a na strane druhej to bol zase polmesiac modrý s červeným lemovaním .
Keď krabičku otvorila boli v nej dve krásne dýky. Ich rukoväte mali farby klanu Kyōryoku (modrá, červená), bolo jasne vidieť, že čepeľ je zo vzácneho kovu. V každej dýke bol vsadený jeden kameň. V prvej bol modrý zafír a v druhej bol červený rubín. Zobrala pekne zdobené púzdra a každú dýku vložila do jedného.
Položila ich ku zbitku svojho vybavenia a šla do kúpeľne.

Po štyriciatich minútach vyšla a sadla si do kresla.
Zobrala svoju kefu na vlasy a začala si česať svoje dlhé mokré vlasy, ktoré siahali až pod lopatky. Chvíľu si ich česala no potom predstúpila pred zrkadlo, ktoré malo približne jej výšku. Keď sa doň pozrela uvidela krásne, štíhle telo zabalené v osúške a dlhý krk, na ktorý jemne dopadali pramene čiernych vlasov. Zadívala sa na jej okrúhlu tvár a hneď jej padol pohľad na jej tmavo hnedé oči, v ktorých bolo niekedy možné vidieť červené záblesky. Potom jej padol pohľad na jej plné, červené pery. Spomenula si, že keď bola ešte dieťa občas si hrýzla do pery tak moc, až z nej začala tiecť krv.
To boli časi prehnalo sa jej hlavou a nahlas si vzdychla.

Obliekla sa do nočného úboru a šla si ľahnúť.
Dlho nemohla zaspať lebo sa jej v hlave premietal rozhovor s jej priateľkou Kin.

,,Nebola si tu takmer tri roky a už sa chceš vrátiť do ANBU???“ povedala trochu prekvapene a zároveň trochu smutne.
,,Veď vieš, že ja nemôžem len tak sedieť a dívať sa do steny.“
,,To áno, ale aj tak, tvoj zdravotný stav ti minimálne dva týždne nedovolí ísť na ťažšiu misiu ako B.“ povedala tónom, ktorý jasne hovoril, že ani s tými B misiami nesúhlasí. Neskôr sme sa bavili iba o tom, čo sme za tie tri roky robili.
Predstavte si Kin si našla snúbenca. Aj keď neni sa čomu diviť. Kin má vysokú, štíhlu postavu, ryšavé vlasy a zelené oči, ktoré na jej krásnej bledej tvári perfektne vyniknú. Je proste krásna.

Chvíľu sa ešte smiala na misiách, ktoré Kin musela plniť so svojím týmom genninov. Kin dostala vlastný tým pred niekoľkými týždňami.

Potom si však spomenula na rozhovor, ktorý s ňou viedla v ten deň pred tým ako si Reinu zavolal Hokage.

,,Ty si sem na akadémiu nechodila, ale musela si ho poznať. Bola doň zamilovaná snáď každá baba v našom veku.“ Povedala pobavene Kin.
,,Stále neviem o kom hovoríš.“ Poznamenala som dosť podráždene.
,,Ale no tak, stále ti to nedošlo?“
,,Nie! Už mi povedz o kom to hovoríš!!!!“ povedala som už fakt naštvaná.
,,No predsa o Uchiha Itachim“ povedala stále trochu zasneným hlasom. Áno zasnením. Stále som si to meno nemohla nikam zaradiť.
No zrazu mi to došlo ...
,,To myslíš Uchiha Itachiho? Ten ktorého prezývali geniálnym dieťaťom z klanu Uchiha?“ povedala som nezaujate a tak trochu aj otrávene.
,,Áno, ten...“ Prisvedčila mi víťazným hlasom. ,, ... a on je stále geniálny“ opravila ma s predstieraným urazením.
,, A čo má s ním byť?“ pýtala som sa stále nezaujato.
,, Veď ty ma vôbec nepočúvaš.“ Vyčítala mi a predstierala, že je na mňa nahnevaná.
,,Ja ... Prepáč.“
Keď som sa jej ospravedlnila vidala zo seba niečo čo pripomínalo povzdychnutie. No potom pokračovala : ,, Ja len to, že je tiež v ANBU.“ povedala dosť nepresvedčivo.

Ďalej by spomínala, ale premohol ju spánok.

Ráno Reinu zobudili prudké, slnečné lúče. Keď sa prebrala pozrela sa na hodiny a ...
... ,,Sakra!!!“ zakliala.
,, to už je 12:20 ?!?!?“
Rýchlo vstala, šla do kúpeľne a ešte raz si skontrolovala svoju výstroj.
Obliekla sa a pripevnila si katani.

O 12:55 tam už bola.

Presne o päť minút sa tam objavili štyria ANBU.
Reina si ich poriadne poobzerala. Prvý z ľava mal bielu masku, ktorá pripomínala medveďa, cez ľavé oko mal tri červené pásiky, ktoré pripomínali vlnky. Druhý z ľava mal červenú masku s bielymi fľakmi na očiach a bielim pásikom cez čelo. Tretí mal bielu masku pripomínajúcu vtáka. Bola biela a mala zelené pásiky. Štvrtý mal bielu masku s čierno obtiahnutými obrysmi očí, ktoré sa ťahali až po bradu.

Milé, ale na moju masku nemajú.Povedala si v duchu.
Reinina maska bola sama osebe výnimočná. Patrila len členom klanu Kyōryoku.
Mala čiernu farbu a nefritovo modrý polmesiac sa perfektne vynímal na jej čele. Maska mala temne modré lemovanie. Klan Kyōryoku používal rôzne masky ANBU, ale táto patrila rozhodne medzi najkrajšie.

,,Môžeme teda začať.“ Povedal ten s tou medveďou maskou.