Láska a priateľstvo (Naruhina)

Bežala som domov, predsalen už bola tma a trochu popŕchalo. Navyše už od rána som sa na to tešila.
Konečne som otvorila dvere a zdalo sa, že doma nikto nie je, keď z kuchyne vybehol on,
Uzumaki Naruto.
Bývame spolu už pár týždňov a sme spolu nesmierne šťastní. On je stále rovnaký, no ja som sa vďaka nemu veľmi zmenila. Už nie som taká plachá, viem si povedať svoje a hlavne už sa pri ňom nezakoktávam tak, ako kedysi.
Aj keď sme spolu šťastní, Naruta stále trápi skutočnosť, že Sasukeho nepriviedol späť. Vidím mu to na očiach, ale snažíme sa na to nemyslieť a dúfame, že jedného dňa sa Sasuke vráti.
Naruto ma bozkával, až som sa nemohla nadýchnuť.
„Chýbala si mi,“ zašepkal medzi bozkami .
„Aj ty mne,“ povedala som a on sa usmial.
Po krásnej chvíli sa odtiahol, no jeho neodolateľný úsmev mu na tvári zostal, a keď som sa konečne z neho spamätala, vyzula som si topánky.
Za ruku ma potiahol do obývačky, kde si som to opäť nevydržala a hneď ako si sadol, som ho začala bozkávať.
Pridal sa a držiac ma za boky ma tlačil na sedačku, až som si ľahla a on na mňa.
„Máme celú noc pre seba,“ usmial sa a od úst mi prechádzal ku krku, na moje najcitlivejšie miesto.
Bolo mi tak horko, že som si musela vyzliecť tričko a on si dal svoju košeľu takisto dole, čím mi ukázal jeho dokonale vypracovanú hruď, na ktorú si asi nikdy nezvyknem.
Pomaly som mu rukou prešla po svaloch, a práve keď som si priala, aby táto chvíľa trvala večne, niekto zabúchal na dvere.
Obaja sme ostali prekvapene na seba pozerať, no napriek mojím prianiam, aby dotyčný odišiel, sa to zopakovalo.
Naruto mi podal tričko a ochotne bežal k dverám.
Rýchlo som sa obliekla práve, keď otvoril a oproti stála Sakura.
„Naruto, ja som sama doma a ja sa strašne bojím, nemohla by som tu prespať?“ spýtala sa nahodila ten nevinný úsmev.
Prečo práve ona? Práve tá, pri ktorej mi prekáža, len keď sa Naruta dotkne.
Akurát som chcela rozkopať nejakú vec a nahlas zanadávať, no Naruto sa na mňa otočil.
„Hin, nevadí ti to?“
Nastalo ticho a ja som nevedela, čo robiť. Ak by som povedala nie, Naruto by ma začal prehovárať a bolo by to bezcitné voči Sakure.
Ak by som však súhlasila, prídem o tú krásnu príležitosť byť po dlhšom čase s ním.
„Dobre, môžeš,“ vzdychla som si a Sakura od radosti vyskočila a rýchlo vbehla do obývačky, kde si vedľa mňa sadla.
Naruto vošiel za ňou a sadol si do kresla, no nechcela som sa mu pozrieť do očí.
„Počúvajte, poďme si vyprávať nejaké príbehy.. Napríklad strašidelné,“ usmiala sa tá ružová... nechcem povedať čo.
Naruto jej niečo odpovedal a ja som nevedela, či ma skôr prekoná hnev, alebo plač.
Veď som mohla ležať na tom gauči a nechať sa bozkávať Narutom a možno aj niečo viac pokojne celú noc a ja som musela počúvať nejaké reči tej otravnej kunoichi.
Plná hnevu som vstala a bez akéhokoľvek obzretia som prešla k dverám.
„Som unavená, idem už spať,“ povedala som tým najpokojnejším hlasom a šla som do spálne, kde som zabuchla dvere.
‘To jej nestačí, že tŕpnem, keď majú spoločnú misiu, ešte tu musí, byť v mojom dome celú noc! ’búchala som vankúšom a aj keď som si ľahla, nespala som.
Počula som ako sa v obývačke smejú, čo ma ešte väčšmi rozčúlilo.
Naruto si ma vôbec nevšíma, baví sa iba s ňou a tak je to vždy, keď je v blízkosti ona.
A s týmito myšlienkami som zaspala...

Ráno som otvorila oči a ležal vedľa mňa Naruto.
„Dobré ráno,“ zašepkal a šiel ma pobozkať, no ja som ho odtlačila.
„Deje sa niečo? Aj včera som mal pocit, že sa hneváš, keď si tak skoro odišla.
„Vážne? Takže si si všimol?“ napriek irónii v hlase, som bola rada, že sa zaujíma.
„Veď, Hin, čo sa deje?“ chytil ma za ruku.
„Vieš, mohli sme byť včera spolu, ale keďže uprednostňuješ ju predo mnou, tak sa k nej pre mňa za mňa nasťahuj,“ odsekla som nahnevane.
Pomaly ma k sebe pritiahol a zašepkal mi do ucha:
„Takže ty žiarlíš?“
Zostala som ticho.
„Ale prečo?“
„Lebo si ma nevšímaš!“
„Vieš... ja mám... stále výčitky, že som nepriviedol Sasukeho... sľúbil som jej to,“ zašepkal s bolesťou v hlase a sklonil hlavu.
Stíchla som. Toto som nechcela. Cítila som sa hrozne.
„Prepáč,“ zašepkala som.
Už ma pobozkal a myslela som, že mi včerajšok vynahradí, no do spálne vošla Sakura.
„Vy už ste hore?“ spýtala sa a ani nečakala na odpoveď, už si ľahla medzi nás.
Opäť sa ma zmocnil hnev a ešte keď Naruta začala objímať, horela som.
Naruto si to všimol, takže jej ruku dal dole.
Ja som však stále nahnevaná prešla do kuchyne a začala som si chystať raňajky, keď som na bokoch pocítila jeho ruky.
„Nehnevaj sa,“ zašepkal mi do ucha.
Ignorovala som ho, no moje srdce musel počuť biť aj on.
„Do večera odíde,“ bozkával mi krk.
Hnev ma pomaly prechádzal a vystriedala ho vášeň.
Otočila som sa a jeho bozky som mu opätovala.
„Pripravím vám raňajky, dobre? Oh, prepáčte,“ zasmiala sa Sakura a ja už som opäť chytala nervy.
Sadli sme si za stôl, a aj keď ma Naruto neustále upokojoval a hladil, som sa tvárila urazene.
Sakura nám naozaj pripravila raňajky, a vtedy začala Naruta kŕmiť.
„Pamätáš si, čo sme vtedy boli na Ramen a ja som ťa musela kŕmiť, lebo si mal zranenú ruku?“ smiala sa.
Naruto sa tváril rozpačito, zrejme nevedel, čo má povedať, aby neublížil mne ani Sakura, ale ja som to už nevydržala.
„A dosť!“ zarevala som a buchla som po stole.
„Ty si tu nabehneš, pokazíš mi moje plány s Narutom, tebe nestačí, že musím kvôli tebe trpieť, keď odídete spolu na misie? Nie, tú tvoju ružovú hlavu musím vidieť aj vo vlastnom dome, aby si nás prerušila, len čo sme spolu!“ kričala som hlasom, ktorý som sama ešte nepočula a Sakura s Narutom na mňa neveriacky hľadeli.
Nastalo trápne ticho.
Mala som pocit, že som to prehnala.
Sakura pomaly vstala a šla preč.
„Počkaj, Sakura, nechoď!“ bežal za ňou Naruto.
Sama som šla do spálne a s trpkými myšlienkami som si ľahla do postele.
'To je skvelé! Teraz na mňa bude nahnevaný aj Naruto, rozíde sa so mnou a dá sa dokopy s ňou... skvelé...' nahnevaná sama na seba som si priala, aby ma šiel utešovať teraz.
Pretočila som sa na bok, keď sa odrazu otvorili dvere.
Stál v nich Naruto.
Mlčky ku mne prišiel a kľakol si vedľa postele.
Chvíľu bol ticho a díval sa mi do očí. Keď už otváral ústam, že niečo povie, predbehla som ho.
„Prepáč, ja som to tak...“
No umlčal ma bozkom.
„Nehneváš sa?“ spýtala som sa , keď sa odtiahol.
„Ja? Prečo? To by si sa mala skôr spýtať Sakury,“ pobozkal ma, ale aj tak som mala výčitky.
Samozrejme si to všimol.
„Je pravda, že si nemusela tak vybehnúť, ale už to nevrátiš. Ona to snáď strávi.“
Vstal a šiel si baliť veci.
„Kam ideš?“ spýtala som sa.
„Na misiu,“ usmial sa.
V očiach som mu však radosť nevidela. Bol zamyslený.
„Tak ja idem,“ povedal, keď sa pobalil.
Pomalým a dlhým bozkom sme sa rozlúčili a ako odchádzal, zmocnil sa ma divný pocit.
Na druhý deň si ma zavolala Tsunade.
Kakashi nebol veľmi nadšený, keď mi to oznamoval a taktiež výraz tváre Piatej Hokage prezrádzal, že to nebude dobrá správa.
„Hinata, posaď sa,prosím,“ povedala a sama sedela za stolom so zovretými rukami.
„Niečo sa stalo?“ spýtala som sa nervózne.
„Hinata, pôjdem rovno k veci. Zavolala som si ťa, pretože ti musím oznámiť,že...“
„Tak čo?“
„Naruto, on..“
„Naruto?“
„Je mŕtvy.“
Nastalo ticho. Myslela som, že som zle počula, alebo je to sen, nočná mora, no stále som sa neprebúdzala.
„Čože?“ chcela som počuť, že to nie je pravda.
„Naruto šiel bojovať so Sasukem... A obaja zomreli.“
Až teraz mi to došlo. Už nikdy neuvidím jeho modré oči plné života a radosti, jeho neodolateľný úsmev, už nikdy nepocítim jeho vôňu, už nikdy nebudem počuť jeho hlas, ktorý ma ubezpečí, že ma miluje.
Pred očami sa mi zahmlilo.
Počula som iba Tsunade akoby z diaľky, no nevnímala som, čo hovorí.
A vtedy som odpadla.
Otvorila som oči a ocitla som sa v nemocnici.
V prvom okamžiku som si myslela, skôr som dúfala, že to všetko bol iba sen, no vedela som, že to bola pravda.
Vyhŕkli mi slzy a až teraz som si všimla, že vedľa mňa niekto sedí a chytá ma za ruku.
„Kurenai-sensei?“ spýtala som sa prekvapene.
„Hinata, viem ako sa cítiš. Mne Asuma tiež zomrel, ale určite, tak ako Naruto, by nechcel, aby sme boli nešťastné,“ hladila ma.
„Ja viem, ale...“
Rozplakala som sa a Kurenai ma utešovala.
Z nemocnice ma pustili skoro a cestou domov som stretla Sakuru.
Bola veľmi skleslá, jej ružové vlasy boli ako po daždi a jej oči boli červené a lesklé.
Zastala som a ona si ma všimla. Chvíľu na mňa pozerala, a slabo sa na mňa usmiala.
Bol to smutný úsmev a ja som si spomenula na Sasukeho. Musela prežívať to, čo ja.
Chcela som sa jej ospravedlniť za minulé správanie, no keď som otvorila ústa, nemohla som hovoriť.
Pozrela sa na mňa súcitným pohľadom a objala ma.
Obidve sme plakali, no vedeli sme, čo tá druhá cíti a to nás veľmi zblížilo. Odvtedy sa z nás stali najlepšie priateľky. Zdalo sa mi to tak dávno, čo som ju nenávidela.
Ešte v tú noc sa mi sníval sen o Narutovi a Sasukem.
Bojovali v Údolí konca a obaja už boli vyčerpaní a zranení, preto ležali na zemi.
„Prečo...? Prečo si na mňa tak naviazaný, Naruto?“ spýtal sa Sasuke.
„Pretože si môj kamarát, už som ti to povedal,“ usmial sa Naruto.
„Máš veľa kamarátov v Konohe.“
„Ale ty si prvý človek, s ktorým som si vytvoril puto. Viem a je mi ľúto, že som ich tam nechal, hlavne ma mrzí, čo bude s Hinatou, no ja som to musel urobiť. Cítim sa za to zodpovedný. Pretože som ťa nedokázal priviesť späť, musím tu zomrieť.“
Chvíľu bolo počuť iba šum vodopádu a ich vzdychy, keď sa Sasuke trochu zdvihol a oprel o lakte.
„Keby ma nezastihol osud Uchihov, boli by sme najlepší priatelia... No preto sa to volá osud.“
Odrazu začalo pršať.
„Naruto?“
„Áno?“
„Ďakujem.“
Naruto tomu nemohol uveriť. Oči sa mu zaplnili slzami a z posledných síl sa k Sasukemu doplazil a natiahol sa, aby mu chytil ruku.
„To ja ďakujem,“ zašepkal.
„Teraz už budeme bez starostí, ako si povedal. Bez osudu Uchihov a bez démona. Konečne nájdeme pokoj,“ povedal Sasuke a obaja s úsmevom zavreli oči.
Prebudila som sa a v okne som ho videla.
Naruto sa naposledy usmial, zašepkal:
„Prepáč,“ a zmizol v tme.