White Love 01 - Misia

No a máte tu odo mňa novú sériovku. Ja si fakt nedám pokoj!!! Je písaná z pohľadu Hinaty, ako inak Takže príjemné čítanie.

Sedela som na jednej streche nejakého domu a pozerala som sa na Konohu. Všetky stavby, budovy ktoré sme tu mali boli ešte nedokončené alebo ich dokončili iba nedávno. Hoci sme pri boji s Peinom prišli takmer o všetko a k tomu všetkému ešte nasledovala aj 4. veľká vojna ninjov, i tak sme sa dokázali postaviť na nohy. A to vďaka nášmu hrdinovi, vlasmi žiarivými ako slnko a očami modrými ako oceán, v ktorých by sa mohlo, úprimne, utopiť nejedno dievča.

Za pár minút som zoskočila zo strechy a ked som sa pozrela napravo, moje srdce vtedy dostalo obrovskú ranu. Uvidela som dvoch ľudí. Chlapca opierajúc sa o stenu a dievča, ktoré sa naňho silno tislo. Obaja sa vášnivo bozkávali. To ako vážne? To tu musia robiť aj tu? Nevedia si nájsť iné miesto? Keby to bol hocijaký iný pár, tak by som sa proste pousmiala a išla dalej, no oni neboli obyčajný pár, alespoň pre mňa nie. Naruto - chlapec, ktorého som milovala už od nepamäti, hrdina Konohy a moja bývalá najlepšia priateľka Sakura. Potom čo sa dali tí dvaja dokopy som naozaj nemala žalúdok na to priateliť sa s takým bezcharakterným človekom akým je Sakura. Ona veľmi dobre vedela ako veľmi ho milujem, dokonca ma podporovala v tom, aby som mu povedala o svojich pocitoch a zrazu... z čista - jasna som sa jedného dňa vrátila z misie a dozvedela som sa to. Keby mi to povedala aspoň ona, lenže nie, ja som sa to musela dozvedieť náhodou. Proste som sa prechádzala po Konohe a začula som tie klebety.

Ani si ma nevšimli tak som urobila grimasu a pobrala sa odtiaľ druhou stranou. Už sú spolu dva mesiace. Dva prekliate mesiace.
Naozaj som nevedela dokedy sa budem môcť tváriť že som šťastná že sú spolu. Hoci by som mala byť zrejme šťastná aspoň za to, že je šťastný Naruto, no nemôžem. Musela som priznať, že odkedy sú spolu už sa vôbec neusmievam a ak aj áno, je to iba nasilu. Už naozaj neviem z čoho sa mám radovať.

No zajtra idem na misiu a budem preč asi týždeň, takže možno, možno moje city aspoň trocha ochladnú. Alebo, nie a ja si to iba nahováram.
Moc som o tej misii vlastne nevedela, Hokage-sama mi povedala iba toľko, že pôjdem s nejakým jouninom do Suny odniesť nejaké dôležité papiere.
Vlastne som na tú misiu mohla ísť aj sama hoci je pravdepodobné, že ma na nej niekto napadne, no už som silnejšia a koniec-koncov som taktiež jounin. V skutočnosti by som nemohla ísť na žiadnu misiu sama, hoci by to bola aj misia typu D.
No a prečo? Z jednoduchého dôvodu. Môj otec sa rozhodol že, keďže mám už takmer devätnásť rokov, tak som podľa neho dosť stará na vydaj a k tomu je to dobrý spôsob ako spojiť nejaké klany. No a keďže nechce aby sa "tovar" poškodil pred tým než sa podpíše zmluva, tak na každú misiu musím chodiť s jouninom, ktorý by na mňa dával pozor.
Úprimne ma to poriadne štvalo no nič iné mi nezostávalo. Možno keby som mala niekoho tak by to otec nechal tak, no na nešťastie nemám. Takže je pravdepodobné že zvyšok života strávim s niekým koho sotva poznám. Dokonca si myslím, že ked sa vrátim z misie, už budem mať vybraných niekoľko adeptov na post môjho manžela.
Pozrela som sa potom na hodinky a videla som na nich 22:48. No a keďže mám byť zajtra pri bráne 7:30, zrejme by bolo najrozumnejšie ísť si ľahnúť.

Za pár minút som už bola doma.
Potichu som sa plížila do svojej izby, keď sa zrazu otvorili dvere u Nejiho.
Rýchlo som sa teda schovala za roh. Keď okolo mňa prechádzal, tak som zacítila voňavku, ktorú dostal na dvadsiate narodeniny od Ten ten. Musela som priznať, že to s tou voňavkou dosť prehnal ale ona sa zrejme poteší. Bola som si istá, že ide k nej, kam inam ostatne. Vlastne ak si dobre spomínam, dnes majú ročné výročie. Tým dvom to naozaj klape. Keby si ju aj Neji zobral - bola by som veľmi šťastná, pretože Ten Ten je moja najlepšia priateľka a bolo by super mať ju za švagrinú.
Keď som prišla do izby, zobrala som si uterák, osprchovala sa a potom som si unavená ľahla do postele.

Ráno som sa zobudila o pol siedmej. Rýchlo som sa naraňajkovala, pripravila si batoh s potrebnými vecami a so spacákom.
Na chrbát som si pripevnila katanu s ktorou som začala asi pre dvoma mesiacmi bojovať. Začala som s ňou bojovať po tom, čo som sa dozvedela, že sú Naruto a Sakura spolu. Potrebovala som sa odreagovať a nakoniec som si katanu tak obľúbila, že som s ňou odvtedy bojovala takmer pri každej príležitosti.

Netrpezlivo som s nohou poklepkávala a pozerala som sa na hodinky. Bolo na nich 8:28.
Dopekla, kde trčí? Má to byť predsa jounin a tí by nemali meškať, ja o tom viem svoje. A práve, ked som začala uvažovať o tom, že odídem bez neho, začula som za sebou ospravedlňujúci hlas.
„Mrzí ma že meškám, no musel som pomôcť starenke s nákupom." Už som sa chystala povedať nejakú štipľavú poznámku, no keď zdvihol pohľad od knihy na mňa a ja som zistila kto to vlastne je, bola som poriadne prekvapená. On však prekvapený nebol, zrejme o celej misii vedel viac než ja...

Koniec prvej časti.