Narutova sestra 30 - Keď sa človek po prvý krát opije...

Od Deidarovej smrti uplynul týždeň. V Akatsuki bolo ticho. Doslova. Väčšinou sa nikto s nikým nebavil a každý bol zavretý vo svojej izbe. Človek by povedal, že tam všetci vymreli, také tam bolo ticho. Bolo len to mučivé ticho...

Bol príjemný, letný deň. Slnko horúco pálilo, obloha bola nebesky modrá, nebolo na nej ani mráčika.
Všetci v sídle oddychovali. Vlastne, to robili celý týždeň. Teda skoro všetci. Sasori išiel po chodbe a premýšľal nad Nanou. Od minulého týždňa zo svojej izby ani nevyšla. Dokonca nechcela nikoho k sebe pustiť. Darmo sa jej prosili. Nepomohlo nič. Nikto o nej nič nevedel a to ich znepokojovalo. Najmä Sasoriho. Ten si mohol aj vlasy vytrhať.
Aj teraz išiel znova tou istou chodbou, ako išiel dnes už asi desiaty krát. K jej izbe. Podišiel k dverám a zaklopal.
„Nani, otvor, to som ja-“
„Choď preč!“ odbila ho.
„Nana, už neblbni! Nebuď ako malé dieťa!“
.
.
Nič.
.
.
Povzdychol si, oprel sa chrbtom o dvere a skĺzol až na zem. Položil si tvár do dlaní a na chvíľu prestal rozmýšľať. Vnímal len svoj striedavý dych. Nádych a výdych...
Zrazu v zámke šťukol kľúč. Sasori bol ihneď na nohách. Nana dvere pootvorila. Keď ju Sasori uvidel, zarazil sa. Vyzerala hrozne. Tvár bledá ako tá najbelšia stena, oči červené a opuchnuté od plaču a jej jemné, ružové pery boli teraz suché a červené. Bola zničená.
„Nani..“ zašepkal a objal ju.
„Čo potrebuješ?“ spýtala sa priškrtene a trochu sa odtiahla.
Pustil ju.
„Potrebujem teba.“
Nana sklopila zrak. Už nič nehovorila. Mala v sebe akýsi zmätok. Aj jej Sasori chýbal, ale ten, na koho myslela, bol jej zosnulý priateľ – Deidara.
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa. „Jeho smrť?“
„Nebyť mňa, nestalo by sa to.“
A vtedy mu to došlo.
„Obviňuješ sa z jeho smrti? To je predsa blbosť!“
„Nie je to blbosť! Keby som len nebola taká neschopná, keby som sa nikdy nepridala do Akatsuki, keby sme sa nikdy nestretli-“
Pristúpil k nej a umlčal ju dlhým bozkom. Tak jej dal najavo, aby už bola ticho.
„Také veci nehovor.“
„Ale-“
„Nie!“ prerušil ju. „Čo sa stalo, stalo sa. Už to nezmeníš. Musíš prijať, že Deidara je mŕtvy.“ Slovo ‚mŕtvy‘ zdôraznil.
Nane už došli slová. Vzal ju za ruku a viedol ju dole. Mlčky ho nasledovala.
Dole boli len Kisame a Itachi.
„Ale, ale, konečne si vytiahla päty zo svojej nory, čo?“ uchechtol sa Kisame a zjedol dve sardinky.
Sasori ho prepaľoval pohľadom.
„Skap, ty morská príšera!“ povedal podráždene.
„No dovoľ!“ urazil sa Kisame a radšej išiel preč.
Ďalej ho už Sasori nevnímal. Nanu posadil na stoličku a podal jej pohár vody.
„Chce sa mi spať,“ zamrmlala.
„Nie! Musíš žiť!“
Itachi sa zasmial. „To hovorí ten najnudnejší člen Akatsuki.“
„Čuš!“
Nana sa trochu pousmiala.
„Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale...“ urobil dramatickú pauzu a zreval: „IDEME NA ŽÚR!“
Ako mávnutím čarovného prútika sa dole do kuchyne natrepali Hidan, Kakuzu a Zetsu.
„Bude žúr!“ vykríkol Hidan.
„Čo?! Ja nikam nejdem!“ povedala Nana.
„Nenechám ťa, aby si tu kysla.“
„Aj tak nejdem.“
„Ale ideš. Musíš sa odreagovať.“
Horko - ťažko ju Sasori po pol hodine prehovoril. Z Hidana každú piatu sekundu vyletelo škaredé slovo.
„Tak už, ku*va, poďte!“
Nana sa hore prezliekla a keď prišla dole, čakali tam už aj Pein s Konan.
„Tak! A kam ideme?“ spýtal sa Kakuzu.
„Hmm ... Najbližšie to máme do Kamennej,“ uvažoval nahlas Sasori. „Takže tam.“
Vyfintení, navoňaní sa vybrali dobývať ulice Kamennej. Išli necelú hodinu.
Keď už boli na mieste pred barom, ktorý odporučil Zetsu, zastali. Hneď, ako otvorili dvere, ich oslepilo svetlo. Bar bol dosť preplnený.
Ako prvý sa stratil Hidan. Pein s Konan išli na parket a Kisame s Itachim išli hrať automaty.
„Čo ti mám objednať?“ spýtal sa Sasori.
„Pivo.“ odpovedala Nana.
„Fajn, choď si zatiaľ niekde sadnúť.“
„Dobre.“
Obaja sa začali predierať davom ľudí. Jeden na jednu stranu, druhý na druhú. Sasori sa dostal až k pultu, za ktorým bola nejaká mladá žena. Vypýtal si dve pivá a vybral sa hľadať Nanu. Sedela spolu s Peinom a Konan v samom rohu miestnosti.
„Tu máš,“ podal jej pivo.
„Vďaka,“
Pivo vypila raz – dva. A potom ešte jedno a za tým ďalšie tri.

Bola už pozdná noc. Okolo polnoci. V bare to žilo. Všetci sa smiali, pili a zabávali sa. Nana už úplne zabudla na svoj smútok. Sasori sa k nej naklonil a povedal:
„Hneď som späť.“
Postavil sa a namieril k východu. Vyšiel na drevený gang, vytiahol z vrecka modrú škatuľku cigariet a zapálil si. Potiahol si a spokojne vyfúkol dym.
Bolo dosť chladno. Leto sa končilo. Už bolo cítiť, že ide jeseň. Pozrel sa na jasné nebo.
„Možno si teraz niekde tam, priateľ môj.“ prebehlo mu hlavou.
Keď dofajčil, zahasil cigaretu a zahodil špak. Vošiel dnu a vybral sa k stolu, kde všetci sedeli. No neboli tam.
„Daj to na ex, Nana!“ započul Hidanov hlas.
Išiel teda za hlasmi, až došiel k pultu. Na barových stoličkách sedela Nana, Itachi a Hidan. Pred Nanou bolo kopec malých poldecových pohárikov. Niektoré boli plné, ale väčšina už bola prázdna. Bolo to jasné. OPILA SA!
„Sasori! Miláčik, zlatko-“ natiahla po ňom ruku.
Miesto toho, aby ho chytila tak, ako chcela, sa zvalila na zem. Sasori ju išiel okamžite dvíhať.
„Prepáč, myslela som, že si bližšie.“ zasmiala sa.
Zdvihol ju na nohy a viedol von.
„Hej, prečo ideme preč?!“
„Už je pozde.“
Išiel s nimi aj Hidan s Itachim. Ani tí neboli najtriezvejší.
Cestou do sídla si všetci, okrem Sasoriho, spievali piesne o nešťastnej láske, ale tak falošne, že to chudákovi Sasorimu trhalo uši. Cesta im trvala dve a pol hodiny.
Keď došli do sídla, vydýchol si.
„Čo miešajú do toho pitia?“ opýtala sa a nečakala odpoveď.
„Že by pravdu?“ opáčil.
Bože, o čom to zas točí, pomyslela si. „Pravdu ... hm. Pravda je taká, že ... Chcem sa bozkávať!“
Sasori sa uškrnul. Rozhodol sa nekomentovať to. Aj tak nevedela, čo hovorí.
„Choď hore, prídem za tebou.“ vydýchol si.
Trochu mu odľahlo, že cestu domov zvládli, dá sa povedať, bezproblémovo. Trochu sa obával, že sa mu tam niekde zloží.
„Prosím...“
„O čo ma zas prosíš?“
„Chcem sa bozkávať,“ zopakovala. „S tebou.“
„Si si istá?“
„Som úprimná, to nestačí?“
„Si pripitá.“ opravil ju.
Úsmev jej zmizol z tváre.
„Možno trochu. Vadí ti to?“
Chvíľu ju pozoroval. Potom jej položil na plece svoju ruku.
„Porozprávame sa o tom zajtra. Teraz padaj hore.“
Neprotestovala. Nejako sa vyškriabala na prvé poschodie a so šťastím trafila aj do svojej izby. Hneď, ako sa hodila na posteľ, zaspala.
Sasori prišiel o pár minút. Keď ju uvidel, usmial sa. Prikryl ju a pobozkal na čelo.
„Dobrú noc,“ zašepkal.
Aj on išiel do svojej izby spať. Bol unavený. Umyl sa, ľahol si a zaspal.

(Sídlo Akatsuki, 2:35)

Bola noc. Sídlom sa rozliehalo ticho. Všetci totiž spali, či už boli triezvy, alebo nie.
Nana sa zobudila na to, že ju tlačí mechúr. Otvorila oči a posadila sa. Hlava sa jej krútila ako na diabolskom kolotoči. Nejako sa postavila a vyšla von. Cestu na záchod zvládla s pár závratmi. Aj potrebu zvládla dobre. Teraz už len cesta späť. Išla, išla a išla. Nahmatala kľučku a vošla. V izbe niekto bol. Myslela si, že to bol Sasori. Ale čo robí Sasori v jej izbe?
„Sasori, kde si sa tu vzal?“ natiahla k nemu ruku.
Podišiel k nej. Nejakým ešte stále fungujúcim kúskom svojho otupeného mozgu si uvedomila, že má určite halucinácie. Že vidí len to, čo chce vidieť. Sasori sa však zhmotnil a stál priamo pred ňou. Teda myslela si, že to je Sasori. Omámene sa usmiala.
Nehovoril nič. Zavrela oči. Chcela veriť, že je tu s ňou. Bolo to jednoduché, keďže jej v žilách vystrájal alkohol. Pocítila objatie.
„Pobozkaj ma!“
Držala sa jeho ramien ako kliešť. On zmenšil vzdialenosť medzi nimi na minimum, dal jej na pery vášnivý bozk a zručne ju vyzliekal. A ten pocit šťastia si pamätala ako posledné. Potom prišlo už len veľké okno.

Bolo ráno. A to skvelé ticho... Pôsobilo ako balzam na jej utrápený mozog. Skúsila sa pohnúť. Všetko ju bolelo. Ale prečo? Čo včera vystrájala? Snažila sa rozpamätať.
„Ahá, už viem. Mala som erotický sen so Sasorim.“ Prebehlo jej hlavou.
Spokojne si vydýchla. Nejako sa však cítila nepohodlne. Niečo ju tlačilo. Alebo niekto. Šmátrala rukou po príčine svojho nepohodlia. Pod perinou nahmatala ďalšie telo, ktoré bolo bez pochyby mužské. Srdce jej stislo od hrôzy. Prinútila sa zdvihnúť hlavu a poobzerať sa.
„Dobré ránko,“ usmial sa na ňu Itachi.
Bol nahý. Tak ako ona. Vytreštila oči ako puk. Raz-dva bola triezva.
„Čo robíš so mnou v jednej posteli?!“ vyhŕkla.
Priala si, aby to bola len ďalšia halucinácia.
Itachi ju pobozkal na čelo. „Znásilnila si ma,“ odvetil s úsmevom.
„Ja?“ nechápala. „To predsa nie je možné! Mali sme ... ty a ja ... my sme to robili?“
Itachi prikývol. Oči mu žiarili. Prevalil sa na ňu a zasypával jej krk bozkami. Krk a celé telo. Začala ho od seba odstrkovať. Bola vystrašená.
„Dával som pozor,“ usmial sa.
Od hanby zavrela oči. Dúfala, že ak ich znova otvorí, uvedomí si, že to bol všetko len sen.
Otvorila oči. Realita sa však nezmenila. Stále ležala nahá v posteli vedľa Itachiho Uchihu.
Nemohla tomu uveriť! Zakrývala si tvár rukami.
„Neboj sa, srdiečko,“ ozval sa Itachi jemne. „Nemám žiadnu zákernú pohlavnú chorobu. Budeš v poriadku.“
„V poriadku?! Nikdy nebudem v poriadku! Čo som to, prekristapána, urobila?“
Nútila svoj nefunkčný mozog spamätať sa z toho šoku. „Ako sa to stalo?“
Itachi sa začal zviechať z postele. „Aby bolo jasné, nevyužil som ťa na svoje zvrátené prízemné chute,“ začal zostra. Pritom sa obliekal. „Sama si to chcela.“
„Toto že som chcela?“ vybuchla. „Uvedom sa! Nikdy si nebol predmetom mojich túžob, milý Itachi!“
„Som si toho vedomý, tak sa schlaď, srdiečko! Prišla si ku mne do izby, lepila si sa na mňa a neustále si mi šepkala, aby som ťa bozkával, že ti chýbam a že ma veľmi ľúbiš!“ Milo sa usmial. „Neodolal som ti.“
Došlo jej to. Takže ten erotický sen nebol sen, ale skutočnosť. Aj keď v hlavnej úlohe s niekým iným, ako si predstavovala.
Znova si zakryla tvár rukami.
„Mal si ma niekde zavrieť.“
Nemohla uveriť tomu, čo jej hovoril.
„Prečo? Si krásna. A bola si úúúúžasná, och.“ Prešiel si rozpačito po svojich dlhých vlasoch. „Dal som ti len to, čo si v ten chvíli potrebovala.“
„Si sebecký bastard!“ vyletela na neho.
„Fajne sme si vrzli.“ Žmurkol na ňu.
„Bola som opitá! Ako si len mohol...?“
„Nebola si až tak strašne opitá, ako si myslíš. Vedela si, čo robíš. No uznávam, že konečné rozhodnutie bolo na mne. Ale keby som ťa odmietol, možno by si išla obťažovať Hidana, alebo Peina. Chcela by si sa zobudiť radšej vedľa niektorého z nich?“
„Nie! To nie!“
„No tak vidíš. Ešte mi poďakuješ.“ Povedal a zmizol.
Zavrela oči. Nemala vo zvyku sa opíjať a už vonkoncom nie lepiť sa po svojom kamarátovi a žobroniť o to, aby ju bozkával. Tak prečo? Po lícach sa jej rozkotúľali slzy. Bolo to pre ňu hrozné. A čo bolo najhoršie, začala pochybovať o svojej láske k Sasorimu.