Útek 2 (Naruhina)

„Naruto, tvoje správanie bolo nehorázne! Ako si si len mohol dovoliť utiecť?!“ kričala Tsunade.
„Dobre, dobre... Ale ja som...“
„TICHO! Ja už neviem, čo s tebou robiť! Ty si... Myslela som, že ti môžem veriť. A čo nabudúce? Máme ťa niekde zatvoriť?“
Naruto bol nahnevaný, no mlčal.
Po pár dohováraniach Tsunade sme všetci vyšli von.
Naruto bol stále ticho, preto sme sa mu báli niečo povedať.
„Hinata,“ zastal.
Spozornela som a rozbúchalo sa mi srdce.
„Áno?“
Otočil sa a chytil ma za ruku.
„Poďme na Ramen,“ povedal a usmial sa zase tým krásnym úsmevom. Prikývla som.
Vykročili sme teda.
„Počuj, Hinata-chan. Tak mi napadlo, nechceš u mňa bývať? Viem, že je trochu skoro.. Ja totiž, že aby sme boli stále... Hinata-chan?“
Nemohla som tomu uveriť! Naruto ma žiadal, aby som u neho bývala. Skoro som zase odpadla, no snažila som sa udržať sa. A hlavne neskaziť tú krásnu chvíľu.
„No, nemusíš, teda... Ja ťa nenútim... Ehm, to bol iba návrh,“ povedal trochu sklamane.
„Nie, nie, ja chcem, chcem strašne!!! Teda... Áno, prijímam tvoj návrh,“ upokojila som sa a on sa usmial.
Došli sme na Ramen.
Objednal nám obom a odrazu som dostala trému. Chcela som mu povedať tak mnoho, ale bála som sa, že sa strápnim, alebo zistí, že nie som taká zábavná, keď začal on:
„Vždy som si predstavoval, ako bude vyzerať moja láska. Myslel som, že to bude niekto, koho spoznám až v dospelosti, no až teraz som si uvedomil, že ty si bola vždy pri mne. Jediná si ma neodsudzovala a stále si ma podporovala, len... neviem ako som mohol byť taký slepý. Nevedel som, že to môže byť také krásne, niekoho milovať,“ usmial sa a pobozkal ma.
Upokojil ma. Už som vedela, že sa ho nemusím báť.
Dojedli sme Ramen a keďže už bolo dosť neskoro, šla som spať domov.
Na druhý deň mi pomáhal zbaliť veci.
„Rýchlo, Naruto, musíme to stihnúť do obeda,“ povedala som nervózne, pretože som vedela, že vtedy príde môj otec, a ten by mi vynadal.
„Kam sa ponáhľaš?“ spýtal sa prekvapene.
„Nikam,“ uhla som pohľadom.
Chvíľu sa na mňa pozeral, no hneď na to zabudol.
Do obeda sme to však nestihli, pretože nás neustále niekto rušil, ako Hanabi, alebo raz k nám prišiel aj Neji.
A taktiež sme neodolali a dlhú chvíľu sme sa bozkávali.
„Naruto, mohol by si ísť? Ja potrebujem... Si niečo vybaviť,“ zaklamala som.
Naruto bol trochu sklamaný, no vstal.
„Tak dobre. Keď ma tu nechceš...“
„Nie, to nie je tak...“
„Niečo sa stalo?“ spýtal sa a priblížil sa ku mne.
„Ehm... Nie,“ povedala som vyhýbajúc sa jeho pohľadu.
„No, tak ja teda idem,“ dal mi pusu, ale iba takú krátku, že som ho chcela zadržať a bozkávať ho navždy, no nemohla som.
„Ahoj,“ zašepkala som nakoniec a so sklonenou hlavou som sedela na posteli.
Môjho otca som o chvíľu začula a modlila som sa, aby nešiel ku mne do izby.
Nanešťastie, prišiel.
„Čo..? Čo je tu za neporiadok?“ spýtal sa.
„Ja sa... Sťahujem...“ povedala som.
„Ty sa... čo?!“ kričal.
„Sťahujem k Uzumaki Narutovi a nikto mi v tom nezabráni!“
„Ja ti dám, vymýšľať takéto blbosti!“ prišiel ku mne a dal mi facku, až som spadla na zem.
„Ja som ti už vybral muža!“ začal ma biť, keď vtom sa otvorili dvere a stál v nich Naruto.
„Hinata-chan, ešte som si zabudol.. čo to robíte?“ rozbehol sa za mnou.
„To si ty?“ spýtal sa otec.
„Kto.. čo .. Ja?“ opatrne ma zdvíhal a v jeho náručí som sa cítila bezpečne.
„Ja ti dám, moju dcéru takto...“
„Hinata-chan, rýchlo hádž z okna tvoje veci!“ zakričal a tak sme sa do toho obaja pustili a skočili sme von.
„Neji!!“ zakričal.
Neji vykukol z okna.
„Čo je?“
„Poď nám pomôcť, máme problémy!“
Neji teda vyskočil a Naruto ma zdvihol do náručia.
Naruto pobral kufre a rozbehol sa, zatiaľ čo ja Neji zdržiaval môjho otca.
„Naruto, pusť ma!“ kričala som celá červená.
„Prečo? Nehovor, že sa ti to nepáči,“ povedal s úsmevom a bežal k nemu domov.
„Nie, o to nejde, ja len, že dokážem ísť aj sama...“
Nepustil ma a bola som v duchu aj rada.
Nakoniec dobehol k sebe domov a ma pustil.
„Idem niečo kúpiť na jedenie,“ povedal Naruto a už vybiehal oknom.
„Ja pôjdem...“
„Ty radšej ostaň tu! To klamanie si s tebou vyriadim neskôr,“ povedal trochu nahnevane.
Vedela som, že sa na mňa hnevá. Prišlo mi to ľúto, no on ostal ticho a pohladil ma.
„Si v poriadku? Neublížil ti?“ spýtal sa.
„Nie, ale prepáč, že som ti klamala, no ja som nechcela, aby nadával aj tebe. Ja som jeho dcéra, mne by nemohol urobiť nič, ale tebe... To by som neprežila..“ vyhŕkli mi slzy.
„Že tebe nemohol nič urobiť! Však ťa mlátil ako žito! Viem, že si to myslela dobre, ale ja ťa chcem ochraňovať a nedovolím, aby ti niekto len vlások skrivil,“ objal ma.
„No musím už ísť,“ zase ma tak krátko pobozkal, že keď odišiel, nemohla som to bez neho vydržať.
Po pár minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť sa konečne vrátil.
Začala som si obzerať jeho byt a on šiel za mnou.
„Viem, že je tu neporiadok, ale ja to upracem,“ povedal trochu nervózne.
Sadla som si do stredu izby na zem.
„Čo? Dúfam, že si si to nerozmyslela,“ díval sa na mňa trochu s obavami.
„Nie, ja len... Stále tomu nemôžem uveriť, že som u Naruta Uzumakiho, mojej najväčšej a jedinej lásky,“ usmiala som sa.
„Ne-nehovor tak, lebo ma dostaneš do rozpakov,“ povedal celý červený a sadol si vedľa mňa.
Pomaly ma pobozkal a potom, keď sme prešli do vášnivého bozkávania, ma tlačil na zem.
Trochu som sa bála, že bude chcieť zájsť aj ďalej, ale ani nič nenaznačoval.
„Mali by sme ťa vybaliť,“ zašepkal so zavretými očami.
„Mali,“ pošepkala som, no ležali sme tam tak ešte pár hodín.
Chytal nás hlad, a tak som sa rozhodla, že niečo navarím.
„Máš rád... ryžové guľky?“ spýtala som sa.
„No ja od teba zjem všetko!“ vytieral podlahu.
Pustila som sa trochu s obavami do varenia.
Do večera Naruto niečo upratal a ja som mala zatiaľ navarené.
„To vonia,“ povedal a zozadu ma objal a oprel sa mi o rameno.
Opäť som cítila jeho vôňu a začervenala som sa. Bola som z toho tak mimo, až som sa popálila.
„Au,“ zašepkala som a on si to všimol.
Rýchlo mi však prst vzal a dal si ho do úst, čím mi bolesť prešla, ale opäť som horela.
„Už to nebolí?“ spýtal sa.
Prikývla som, nezmohla som sa ani na slovo, ale jemu sa uľavilo.
Sadli sme si za stôl a on ma začal kŕmiť.
„O-ochutnaj aj ty,“ povedala som.
„Je to skvelé,“ olizoval sa.
Po večeri som si vybalila pyžamo a došlo mi, že asi nebudem mať, kde spať, keďže má len jednu posteľ a zdalo sa mi skoro spať s ním.
Nemyslela som na to a šla som sa prezliecť do kúpeľne, ale keď som sa vrátila, stál tam a škrabal sa na hlave.
„Hin, ako chceš...“ preglgol „ kde chceš spať?“ spýtal sa a bol červený. Očervenela som taktiež.
„Ja- ja sa vyspím na zemi!“ povedala som presvedčene.
„No to tak! Si na návšteve, takže budeš poslúchať mňa a ja ti prikazujem si ľahnúť do mojej postele!“ vykríkol a už si ustielal na zemi.
Ľahla som si teda, vedela som, že nemá cenu sa s ním hádať, hlavne, keď mal odhalenú hruď.
Zhasol, taktiež si ľahol a príjemným hlasom začal hovoriť:
„Hin, chceš počuť nejaký príbeh na dobrú noc?“ spýtal sa.
„No, podľa toho aký...“
„Hororový...“ zašepkal.
„To radšej nie,“ striaslo ma.
„Veď som tu s tebou, aj keby prišli všetci vlci, upíri alebo démoni, tak ťa ochránim!“
„Nie, ja...“
„Hin-chan, no táák,“ prosil ma.
„No, tak dobre, ale trochu na mňa ber ohľad, nech to nie je veľmi strašidelné...“
„Juhú,“ zaradoval sa „takže ideme na to.. Bol raz jeden.. Nie bude to o tebe... Raz si prišla domov a Naruto tu nebol... Bol tu Lee.. nie Gai.. nie ešte lepšie, Orochimaru a povedal ti, že : Pobozkaj ma, inak Naruto zomrie...“
„Naruto, to nie je vtipné...“
„Čo by si urobila?“
Chvíľu bolo ticho.
„Neviem, ale nestraš ma, lebo nezaspím...“
„No a... Keby tam bol Sasuke, pobozkala by si ho?“
„Čo sú to za otázky?“
„Nevykrúcaj sa... Takto... Pobozkala by si Sasukeho, keby ťa strašne prosil?“
Opäť bolo ticho.
„Nie. Sasukeho asi nie.“
„Takže ja som pre teba krajší než Sasuke?“
Ešteže bola tma, lebo som sa opäť červenala.
„Á-Áno... Aj lepší...“ zašepkala som.
Počula som ako si sadá.
„To akože naozaj?“ spýtal sa.
„Čo je na tom takého?“ čudovala som sa.
„Veď ten Sasuke... najkrajší chalan v Konohe, ten čo vyhráva všetky rebríčky a ja som podľa teba krajší?“ neveril tomu.
„Áno, veď sa nečuduj toľko...“
„Hinata-chan, ja.. milujem ťa...“
„Aj ja teba, Naruto.“
Popriali sme si dobrú noc a chvíľu bolo ticho, keď znova prehovoril:
„A Sasuke sa ti ani nikdy nepáčil?“ zašepkal.
„Nie... No, možno som si niekedy predtým povedala, že je pekný, ale ty si omnoho krajší a menej namyslený a príťažlivejší a obetavejší a nesebecký...“
„Páni, Hinata, ja... prestaň, lebo budem namyslený.. Už sa aj červenám...“ povedal potichu.
Usmiala som sa.
„Dobrú noc, Hin.“
„Dobrú noc, Naru.“
 
...
Snívalo sa mi o Orochimarovi, presne, čo mi Naruto hovoril.
Vykríkla som.
„Hin, čo sa stalo?“ bežal ku mne.
„Nič, iba zlý sen...“
Vydýchol si.
„A o čom?“
„O Orochimarovi a jeho jazyku a tebe v jeho rukách!“ povedala som vystrašene.
Usmial sa.
„To nič, to bude dobré,“ pobozkal ma a už si šiel ľahnúť do postele.
„Naruto, poď, prosím, ku mne, ja sa hrozne bojím!“
„Ale... Ale budeš mať málo miesta.“
„Nie, len poď sem, ja sa fakt bojím...“ naliehala som.
Pomaly teda prešiel ku posteli, ja som sa posunula k stene a on si ľahol.
„Naozaj ti nebudem vadiť?“ spýtal sa rozochveným hlasom.
„Nie, veď som ťa sama požiadala...“ zašepkala som.
Objal ma a konečne ma strach prešiel. Cítila som sa bezpečne v jeho náručí, a takto v objatí sme obaja zaspali.
...
Ráno som sa zobudila prvá. Dívala som sa ako spí. Vyzeral tak krásne a pokojne s úsmevom na tvári. Odrazu otvoril oči a jeho úsmev sa ešte rozšíril.
„Tak, už sa ti nesnívalo o Orochim?“ spýtal sa.
„Nie, ale už mi to nikdy nerob!“
„Dobre, dobre. Dúfam, že sa ti už potom spalo dobre.“
„Áno, v tvojom náručí skvele.“
„Aj... mne,“ pohladil ma.
O chvíľu sme vstali a najedli sme sa.
„Musím ísť na tréning, tak sa tu opatruj,“ povedal, dal mi dlhý, krásny a vášnivý bozk a zmizol v okne.
Keď som sa spamätala, šla som navariť obed a obzerala som sa po byte. Niečo som ešte poupratovala, no na zemi som si nevšimla svoj kufor, takže som zakopla a spadla som rovno na stôl, kde sa váza začala nebezpečne kývať.
Chcela som ju chytiť, no keď som sa natiahla, zabolelo ma brucho, ktoré som si zrejme udrela a váza nakoniec spadla a rozbila sa.
„Ach nie, Naruto ma zabije!“ pomyslela som si.
Chcela som ju zlepiť, no vtedy prišiel domov.
„Ahoj, láska,“ povedal, prišiel ku mne a pobozkal ma.
„Čo sa stalo?“ hneď to na mne videl.
„Ja som...“
„No?“
„Zhodila som tvoju vázu a ona sa rozbila, ale ja som to neurobila naschvál!“
Naruto šiel k nej, pozrel na ňu a sklonil hlavu.
„Čo si robila?“ spýtal sa nahnevane.
Začínala som mať strach.
„Ja... som spadla... Ale Naruto, ja ti ju zaplatím, ja... Prepáč mi to naozaj...“ prosila som.
„To nebola len tak obyčajná váza...“ zahundral.
Nastalo ticho.
Rýchlym krokom ku mne prešiel, už som sa uhýbala facke, keď ma začal vášnivo bozkávať.
„Čo to..?“ spýtala som sa po chvíli nechápavo.
„Robím si srandu, tú vázu mi darovala Ino, ale určite sa nenahnevá. Vážne si si myslela, že na teba takto vybehnem?“ usmial sa.
Vydýchla som si.
„No... ja..“
„Prepáč, nechcel som ťa tak vystrašiť,“ objal ma a potom som sa nechala bozkávať.
...