Sensej - kapitola 10 (Démon)

Kapitola – 10 (Démon)

Jeho smiech bol nepríjemný ale zďaleka nenaháňal takú hrôzu ako hlas muža, ktorého videli na planine mečov. Všimol som si že Moegi a Udon vstali a v rukách držali kunaje.
„Ale ale, tak sa teda zahráme.“
Neďaleko od nás vyšiel z tieňa podivný ninja, najprv som si myslel že to snáď ani nie je človek. Oblečené mal iba ninjovské nohavice a obuté mal čierne ninja sandále, ale to mi nepripadalo až také zvláštne, ako to že mal celé telo omotané obväzmi na ktorých bol sem tam nalepený pečatiaci lístok.
„Hehe, vyzeráte akoby ste videli ducha.“
Jeho hlas silno rezonoval v ušiach a namiesto úst sa mu na hlave otvárala iba široká tmavá štrbina neodhaľujúca pod obväzmi žiaden náznak pokožky.
To najzvláštnejšie však čo upútalo moju pozornosť, boli jeho oči. Ako dve čierne diery v ktorých slabo poblikávalo zelené svetlo.
„Čo to je?!“
Vykríkla Yushina.
Udon a Moegi ale mlčali a ostražito sledovali neznámeho.
„Heh, no no, to sa nesluší, mala by si sa pýtať kto to je, a nie čo to je. Asi ťa to budem musieť naučiť.“
Fusaku vedľa mňa vyzeral že má už nadnes toho dosť, ale aj napriek tomu vzdorovito zvieral v ruke vlastný kunaj.
„Kto si a čo chceš?“
Spýtal sa Konohamaru, ktorý medzitým tiež vstal a držal si zranený hrudník.
„Heh a nie je to jasné? Sempai teraz loví Kyuubiho, škoda že som ho nemohol uloviť ja, mno ale keď nič iné, tak aspoň sa môžem s vami pohrať.“
Tmavá štrbina v obväzoch na hlave sa roztiahla do neľudských rozmerov v nechutnej paródii na úsmev.
„Z veľkej dobrosrdečnosti vám prezradím že sa volám Raizar, hehe, nezabudnite.., je to meno vašej smrti.“
Vtedy jeho oči silno zažiarili.
Udon voľnou rukou hodil po ňom shuriken.
„Hááááá!“
Vykríkol Raizar a shuriken bol odklonený od svojho cieľa iba pomocou neuveriteľného chakrového tlaku. Bolo to akoby z neho sálalo teplo, ešte aj ja som sa cítil nepríjemne a to som bol celkom ďaleko.
„Zabudol som vám povedať jednu zaujímavosť.“
Povedal Raizar so širokým úsmevom na tom čo by malo byť tvár a rozchechtal sa neprirodzene vysokým hlasom.
„Ja nie som človek, som to čo by ste nazvali bijuu, tvor zhmotnený z chakry.“
Znovu sa rozchechtal.
„Udon, Moegi! Bežné útoky na neho nebudú fungovať, ustúpte.“
Udon stále s pohľadom upretým na bytosť ktorá sa sama nazvala bijuu ustúpil ku Konohamarovi.
„Čo chceš robiť?“
Spýtal sa s obavami.
„Obaja ste skvelí ninjovia, ale tu pomôžu len silné chakrové techniky, nikdy nedovolím aby sa vám niečo stalo.“
„Ale Konohamaru, si stále zranený!“
Protestovala Moegi.
„Hehe, si myslíte že si ešte budete aj vyberať kto bude so mnou bojovať?“
Raizar zrazu zmizol, možno som mrkol, alebo neviem, ale odrazu stál pri Moegi a udrel ju päsťou do hrude. Odletela pár metrov a ostala ležať ne zemi bez pohybu.
Démon však sa znovu rozbehol aby ju dorazil. Nevedel som čo robiť, bol som vystrašený a aj keď som videl že Udon a Knohamaru sa jej rozbehli na pomoc, boli priveľmi ďaleko.
Raizar sa znovu zahnal.
„Áhh!“
Odrazu sa vo mne niečo zlomilo. Postavila sa úderu do cesty, neviem ako sa tam stihla tak rýchlo dostať, vedel som že to nebolo správne, vo vzduchu bolo priveľa červenej, viac ako by dokázali obstarať jej vlasy.
„Yushinaaaaa!!“
Počul som sa ako kričím, moje nohy bežali a v ruke som zvieral kunaj. Vedľa mňa bežal Fusaku, v tvári mal vystrašený výraz.
Hodil som svoj kunaj najsilnejšie ako som dokázal, a aj napriek všetkej pravdepodobnosti som zasiahol. Fusakov kunaj však démon odklonil.
„Ááá úbožiaci, roztrhám vás!“
Už som mal pocit že je po nás, bol to zvláštny pocit, aj keď som cítil strach bolo to už iné, asi preto lebo som sa rozhodol bojovať.
Démon však skôr ako mohol čokoľvek urobiť schytal takú ranu do hlavy diamantovou tyčou že to zabolelo aj mňa. Odletel od nás a zastavil sa až na najbližšom strome.
„Vravel som, že budeš bojovať so mnou!“
Vykríkol bratranec Konohamaru, nikdy som ho ešte nevidel takého nahnevaného.
„Opičí tanec!“
Konohamaru sa zohol v kolenách a klesol tak do bizarného postoja.
Démon sa postavil ale aj po takej silnej rane som nevidel že by mu niečo bolo.
Natiahol ruky smerom ku Konohamarovi a vykríkol ako zver.
Z dlaní mu začali vyletovať strely obrovskou rýchlosťou.
„Pozor! Čhakrové strely, na zem!“
Všetci sme sa zvalili do trávy.
Konohamaru však s podivnými úskokmi a premetmi sa stále približoval a démon ho nevedel zasiahnuť.
Bratranec bol už blízko, tak blízko že už sa ledva stíhal uhýbať strelám, roztočil však diamantovú tyč a v jednom premete ňou udrel do zeme. Zdvihol sa oblak prachu ktorý zabránil démonovi presnejšie triafať.
Konohamaru sa kotúľom dostal na dosah svojej zbrane a prudko udrel démona do žalúdka. Ďalej som už veľa detailov nestíhal sledovať pretože keď sa Konohamaru dostal démonovi na telo, nebolo nič iné vidieť, len neuveriteľne rýchle údery tyčou v šialenom bojovom tanci.
„To je opičí bojový tanec.“
Povedal Udon ležiaci na zemi neďaleko nás.
Tak ako začali rýchle údery tyčou, aj prestali v bratrancových rukách sa však tyč roztočila takou rýchlosťou že som ten svist počul až k nám.
Spodný úder bol dosť prudký na to, aby démona vyhodil niekoľko metrov do vzduchu.
„Teraz príde finálny úder.“
A naozaj presne ako Udon povedal, Konohamaru vyskočil tiež do vzduchu.
„Úder opičieho Boha!“
Palica sa natiahla a znovu nabrala hrúbku stĺpa, ako pri súboji so sensejom. Následný úder zarazil démona do zeme obrovskou silou, až sme cítili v zemi otrasy.
Zdalo sa však že to nestačí, démon bol stále nažive, aj keď pomedzi obväzy unikala chakra tvoriaca jeho telo.
Konohamaru vytvoril v ruke rasengan.
„Nepodceňuj nás, Rasengan!“
Povedal a vrazil mu rasengan do hrude.
Nasledoval obrovský výbuch. Kým som sa spamätal tak Udon už bežal smerom k výbuchu.
„Sakra!“
Vykríkol.
Konohamaru ležal na zemi a z brucha mu tiekla prúdom krv.
„Stihol ešte vystreliť jednu strelu kým som ho zabil.“
Povedal bratranec a tvár skrúcal do bolestnej grimasy.
Moegi stále ležala v bezvedomí na zemi, ale nevyzerala zranená.
Zato Yushina sa triasla a držala sa za rozpárané rameno. Pod ňou už bola celkom veľká kaluž krvi, vstal som a rýchlo som k nej bežal.
„Do kelu.“
Povedal som keď som si k nej čupol. Zranenie bolo dosť hlboké. Fusaku našťastie na rozdiel odo mňa zachoval chladnú hlavu a pribehol aj s obväzmi, ktoré vzal s Moeginej brašny. Stiahli sme jej rameno, obväzy ale skoro okamžite sčervenali krvou.
Udonovi sa našťastie podarilo prebrať Moegi, ktorá ako jediná bola lekársky ninja.
Rýchlo obzrela obe zranenia.
„Je to zlé.“
Povedala.
„Moegi!“
Otočila sa za hlasom bratranca.
„Vylieč ju, o mňa sa nestaraj.“
„Hai!“
Povedala ale do očí sa jej nahrnuli slzy, ktoré si hneď aj rukávom zotrela, aby videla na Yushinine zranené rameno.
Všetci sme boli tak zabratí do liečenia zranených, že sme si ani nevšimli že sa objavil sensej.
„Čo sa tu stalo?“
„Braček Naruto.“
Ozval sa Udon a ani si nevšimol že skĺzol k starému osloveniu.
„Máme tu vážne zranenia.“
Sensej rýchlo prebehol pohľadom mňa, Fusaka a Yushinu na ktorej ostal visieť pohľadom.
Tvár mal bledú.
„Čo sa stalo, mi poviete neskôr. Aký je ich zdravotný stav?“
Otočil sa sensej na Moegi.
„Yushina stratila veľa krvi, ďalšie krvácanie som zastavila. Nesmieme s ňou ale veľmi hýbať. Je tu však veľká šanca že to prežije.“
„A čo Konohamaru?“
„Má prasknuté rebrá a vážne vnútorné zranenia. Vonkajšie krvácanie sme zastavili, ale bojím sa že tu nemôžeme nič viac urobiť.“
Moegi sa premáhala aby nezačala znovu plakať a sensej vyzeral ešte biednejšie ako keď nás zbadal.
„Sakra, sakra, sakra!“
Zanadával.
„Braček Naruto, nemôžeš ich preniesť do Konohy?“
S nádejou sa spýtal Udon.
„Nie, na takú vzdialenosť sa ani ja sám nedokážem preniesť, nieto ešte s niekým so sebou. Mal som si nechať v Konohe aktívnu pečať sakra.“
„Pečať?“
„Časopriestorovú pečať ako používal môj otec.“
Sensej vytiahol z vrecka na zbrane zvláštny kunaj, ktorý maj na rúčke nalepený pečatiaci lístok.
„Takže treba dostať tento kunaj do konohy.“
Povedal rozhodne Udon.
„Skvelé Udon, kunaj tam dostanem, len aby to vydržal lístok.“
Rozosmial sa sensej, ale Udon nevyzeral že by rozumel.
Sensej si sadol na zem a začal meditovať, po chvíľke sa postavil a ako som už nedávno zistil bol v sage móde.
„Teraz ustúpte.“
Všetci sme sa stiahli k zraneným, ležiacim na zemi. Sensej bol asi tridsať metrov od nás. Videl som ako sa mu v očiach červeno zalesklo a obalila ho chakra červenej farby. Chakrová ruka sa mu natiahla do dĺžky niekoľkých metrov. Držal v nej onen zvláštny kunaj ktorý vrhol obrovskou rýchlosťou niekam do neba. V ušiach mi zarezonoval nepríjemný zvuk, ktorý som už počul pri veternom shurikene v súboji s Konohamarom. Vzduch sa od toľkého náporu cez nás prevalil akoby neďaleko nás niečo explodovalo a naozaj vo vzduchu silno zahrmelo.
„Ták to by sme mali. Udon a Moegi, vezmete Sumamara a Fusaka a vyrazíte smerom ku Konohe. Vrátim sa čo najskôr a buďte opatrní, ten čo som s ním bojoval sa len stiahol.“
„Hai. Braček Naruto, ale si si istý že ten kunaj tam doletí?“
„Urobil som všetko preto aby doletel. Použil som sage mód spojený s kyuubi a do kunaja som vložil veternú chakru aby mal menší odpor vzduchu. Viem že je to päťdesiat kilometrov, ale malo by to stačiť.“
Udon sa konečne trochu usmial a Moegi vyzerala už kľudnejšie.
Sensej prišiel k Yushine a vzal ju na ruky tak aby jej náhodou neotvoril rany na ramene. Konohamara jednoducho chytil za ruku.
„Tak myslím že by sme mali ísť.“
Pred očami sa nám zablesklo oslepujúce svetlo. Keď zmizlo, sensej, Yushina Konohamaru boli preč.
„Okej, poďme!“
Zavelil Udon.
Vyrazili sme do Konohy, do našich domovov.