Sám pod kvapkami: Prológ

Dotyk dlaní, či tvrdý úder hnátmi do tváre? Možno zabudol, možno si ani nechcel spomenúť na to, čo z toho bolí viac. A či vôbec niečo bolí. Nerátal čas, ktorý ubehol odkedy sa prebudil v prázdnote, vo víre temného šuchotania lístov posadených hlboko na čiernych kôrach stromov. Bol len on a hebká pachuť tvrdého ílu pod ním. Krátením času sa mu stali pohľady na okolie, meniace sa s príchodom každej zmeny počasia. Nevedel, či tu sedí deň, alebo rok. Len čakal na niečo, čo možno nepríde. Čakal na seba.

„Možno, možno keby som vedel...keby som vedel kde som, a čo som, potom by som mohol skúsiť vydať sa nejakým smerom. Ách. Nie. Nie.“ trýznil sa svojím ustarosteným hlasom chlapec s neprítomným pohľadom.
Sedel pod mohutným stromom, ktorý akoby ho chránil svojím tieňom a jemným vánkom hladil chlapca po vlasoch. No pred nečasom, špinou a blatom jeho svetlú pokožku a jednoduchý odev ochrániť nedokázal. Na inokedy možno bucľatej tváričke a úsmevu na perách sa odrazil čas, dlhý čas bez vody, ktorá by uhasila jeho smäd a očistila telo ako aj zjavne zanedbaný prísun potravy. Chlapča sa náhle s miernym zjojknutím postavilo, ohlo stuhnutú chrbticu a natiahlo sa po konári ticho ležiacom vedľa jeho nôh.
„Pôjdem tade!“ skríkol chlapec, zatvoril oči a hodil paličku náhodným smerom.
Potom sa s úškrnom na tvári rozbehol za dutým zvukom dreva, nevedno kam.

Asi po dvoch hodinách úmornej cesty sa nedaľeko začali zhlukovať búrkové mračná nad netradičnou dedinkou. Ak by ju mal nejako opísať, nazval by ju špinavá, no aj napriek tomu sa vybral k nej, zohnať vodu a jedlo, v prípade ochotných ľudí aj nocľah. S potom na čele míňal jedno z prvých obydlí, keď narazil na postaršiu pani ruka v ruke so svojím dieťaťom.
„P-prepáčte, smiem sa...“ začal hovoriť, no náhle ho prerušil ostrý hlas mami, ktorej otázku chcel adresovať.
„Tý! T-t-ty! Ako sa opovažuješ sem ešte vkročiť, ty beštia! Pomóc!“ spustila hurhaj ukričaná žena.
„Č-čo? J-ja? Čo sa to...“ opäť nestihol dohovoriť unaveným, ale prekvapeným hlasom chlapec, keď ho spoza chrbta schmatli dvaja robustní dedinčania za ramená a obkľúčila ho snáď takmer celá dedina, vyzbrojená všetkým, čo práve mali po ruke, od kuchynských variech po pevné, oceľové kosy.
Dav náhle utíchol, keď sa spoza masy ľudí vynoril útly, starší muž s dlhou jazvou, ktorá mu siahala od hornej pery a strácala sa kdesi v chumáčoch mastných vlasov.
„Gurinaizu Tomu. Tak si sa volal ty bastard, vieš? Máš tvár svojej matky, tej šlapky, s ktorou spal každý v dedine a ktorú som mal ja, ja osobne česť podrezať ako prasa kunaiom. Vravím ti, ničia krv ešte nebola teplejšia a nechutila lepšie ako tá jej. A ty by si skapal tiež, nebyť tých otravných zákonov od Daimyou.“ predniesol zjazvenec a odpľuľ si smerom k Tomuovi.
„Ja fakt neviem o čom hovoríte! Prestaňte!“ vrieskal Tomu a z očí mu tiekli slané kvapky potokom.
„Drž hubu, šteňa! Chlapi, rozpárajte ho, nech je o jedného divocha menej!“ nahnevane zareagoval chlap s jazvou a myknutím rúk pokynul svojim mužom, aby sa zbavili vystrašeného chlapca.
Tí nečakali a okamžite začali búšiť Tomua všetkým, čo mali po ruke, kým chlapcove oči nezačali pomaly strácať plamienok života a mihali sa na všetky strany. Cez vrstvu zaprášenej krvi mu takmer nebolo vidno biele fľaky pokožky a v kontraste s prichádzajúcou čierňavou vyzeral ako morbídne vyzerajúci, nepodarok dalmatínca. Po tvrdej rane do lebky jeho kútiky úst zvlažila vlastná krv a či chcel, alebo nie, prehltol ju. Vtom sa Tomuom, ktorého na nohách držal len akýsi predsmrtný zotrvačný efekt, prehnal zvláštny pocit, oblial ho studený pot a pocítil prudký náraz valiacej sa energie kdesi vo svojom vnútri a touto neoblomnou silou rozvíril účesy a šaty všetkých divákov, aj tých, čo ho mlátili. Jeho inak zelené oči sa začali miešať s krvavočervenou farbou, bielka sa mu neprirodzene zväčšili a začal sa smiať nepríčetným smiechom, ešte stále v tvrdom objatí miestnych bitkárov, ktorí na neho neveriacky zízali očami.
„Chááá chááá cháá chá!“ smial sa Tomu, pričom diabolským rehotom naháňal zimomriavky ľuďom okolo.
Vymrštil sa z pevného stisku, chytil svojich mučeníkov pevne za spánky a jedným stiskom im rozmliaždil hlavy na drobné, bordové omrvinky, ktoré posiali okolie ako nepredvídateľná letná búrka. Pokračoval ostatnými mužmi, ženami a deťmi, všetkých páral na kusy tak jednoducho, akoby to boli len bezduché figuríny stojace vo výkladoch malomestských obchodov. Prešiel týmito jatkami až zastal pred posledným protivníkom, chlapom, ktorý ponižoval jeho, ako aj jeho matku a pričinil sa na smrti takmer obidvoch z nich.
„Chi chi chi! Ukážem ti ako podrezávam prasiatka ja! Chi chi chi!“ naďalej sa chechtal Tomu a kolísal sa vo vetre vlastnej bláznivosti a pomätenosti.
„Ty diablov pankhart! Nebojím sa ťa! Zarežem ťa ako tvoju matku, nebudem len tak stáť, budem s tebou bo-“ slová ktoré chcel chlapík s jazvou povedať, ostali visieť na jeho jazyku, ktorý sa už aj ako hlava hompáľal vo vzduchu, vysoko nad nimi.
Tomu podišiel za hromadu mŕtvych tiel a zvalil sa na kolená. Oči sa mu vrátili naspäť do normálu a on s hrozeným pohľadom zízal na svoje zakrvavené ruky, pomaličky zmývané teplými kvapkami dažďa. Búrka prišla nečakane, akoby mala za úlohu spláchnuť všetku špinu sveta, vtedy, keď ju potrebujú. So zahrmením sa Tomu zvalil na zakrvavenú zem a nechal sa ovlažovať ako pes svojím vyľakaným dychom, plným bolesti a smetí.
„Takže. Aspoň niečo už viem. Volám sa Gurinaizu Tomu...“ nepatrným pohybom pier zašepkal a poddal sa temnote, ktorá ho už volala do svojich snov.