Narutova sestra 26 - Prekliaty Jashinista!

Dni išli pomerne rýchlo. Prešli už skoro dva mesiace. V Akatsuki sa toho za takú krátku dobu veľa nezmenilo. Mali zopár misií, sem - tam nejaké zranenia, ale nič vážne.
Nana chodila celý mesiac na cvičisko trénovať, aby svoje dve chakry dokonale ovládala. A celkom jej to išlo. Už na tréningy nechodila s Peinom. Načo? Veď už sa o seba vedela postarať sama. Po troch týždňoch už na tréningy prestala chodiť, pretože už nemala čo trénovať.
Jedného krásneho, slnečného dňa boli v sídle len Nana, Sasori, Pein a Konan. Ostatný boli buď von, alebo na misiách. Všade bolo ticho a kľud, nikto sa nebil, nekričal. Perfektné miesto na odpočinok.
„Ťuki - ťuk.“ vstúpila do Sasoriho izby vysmiata Nana.
„Ou, ahoj, zlatko.“
Sasori sedel na zemi vedľa postele s prekríženými nohami a niečo tam robil s bábkami. Okolo neho bol pekný neporiadok. Nana šikovne prešla pomedzi bábky, ktoré ležali na zemi, posadila sa k nemu a pobozkala ho.
„Čo to robíš?“ vyzvedala.
„Montujem bábku.“
„Poďme von, veď pozri ako je krásne.“
„Zvádzaš ma?“ spýtal sa s lišiackym úsmevom.
„Ja? No možno trochu.“
„Tak fajn, za chvíľu toto dokončím, takže sa stretneme o dvadsať minút dole.“
„Super. A kam pôjdeme?“
„Vezmem ťa na jedno miesto. Zober si plavky a uterák.“
Nana prikývla a odišla. V izbe si nachystala všetko, čo jej bolo treba a o dvadsať minút sa stretli dole tak, ako sa dohodli. Už – už chceli vyraziť, keď v tom vykukol z okna Pein.
„Nana!“ zakričal. „Choď nájsť Hidana a do hodiny, nech vás mám v pracovni!“
„Ale ja som chcela ísť-“
„Neodvrávaj a choď!“ a zmizol.
Nana bola zlosťou celá červená.
„Dýchaj, dýchaj.“ upokojoval ju Sasori. „Kašli na neho, neber ho vážne.“
Nana mala už aj tak dosť. V jednom kuse ju zamestnával. To jej nemohol dať aspoň jeden deň pokoj?
„Ak to nespravím, zas bude nervózny.“ zamrmlala.
Sasori sa usmial a chytil ju za ruku.
„Tak poď. Vezmem ťa na miesto, ktoré okrem mňa nikto nepozná.“
„Tak to som zvedavá.“
Vybrali sa smerom do lesa. Nešli veľmi dlho, len chvíľu. Keď vyšli z lesa, rozliehalo sa pred nimi priezračné jazero. Vodná hladina sa trblietala v slnečných lúčoch, pofukoval jemný, letný vánok. Bolo tam krásne.
Rozložili sa na zemi, vyzliekli sa do plaviek a skočili do vody. Bláznili sa, ošplechovali a objímali. Keď vyšli z vody, ľahli si na zem a oddychovali.
„Je nám tu fajn.“ povedal Sasori.
„To teda je.“
Zrazu začuli hlasy. Že by nepriateľ? Obaja boli hneď v pozore a čakali. Nastalo také ticho, že Nana počula tlkot svojho splašeného srdca.
„Baf!“ začula pri uchu.
Nana so sebou trhla. Keď sa otočila, aby uvidela dotyčného, čo ju nastrašil, uvidela Hidana.
„Ty tu čo robíš?!“ spýtal sa Sasori.
„Užívam si leto.“
„A mne chceš privodiť infarkt?!“ skríkla Nana. „Dočerta, Hidan, zľakla som sa.“
Hidan sa len usmial a rozbehol sa do vody. Plával, keď v tom ho niečo stiahlo pod vodu.
„Nemali by sme mu pomôcť?“ navrhla Nana.
„Nech sa stará sám o seba.“ odvrkol Sasori.
S pod vody sa vynoril Hidan a neskôr Kisame. To on ho stiahol pod vodu.
„Mimochodom, Sasori,“ začala Nana. „Nehovoril si náhodou, že toto miesto okrem teba nikto nepozná?“
„Nóóó, vieš ... ja vlastne ani neviem, odkiaľ to vedia.“
Nana sa postavila a rozbehla sa do vody za Hidanom.
„Hidan!“ zakričala. „Poď sem!“
Hidan sa tváril, akoby ju nepočul a plával ďalej.
„Ó, Jashin môj!“ kričal a začal sa obracať vo vode. „Prinesiem ti obetí, koľko len budeš chcieť! Ó, Jashin-“
„Už buď ticho!“
„Tak čo chceš?!“ zavrčal na ňu.
„Pein povedal, že sa mám s tebou zastaviť pri ňom v pracovni.“
„Ku*va s Peinom! Ten lúzer furt len niečo chce!“ vybuchol.
Nana sa radšej od Hidana pratala kade - ľahšie, pretože tak gestikuloval, že by jej mohla na tvári pristáť nepekná facka. Spustila sa z neho spŕška škaredých nadávok. Typický Hidan. Keď vyšla Nana z vody, Sasori tam už nebol. Zrejme sa mu nechcelo čakať, kým Kisame s Hidanom odídu a tak odišiel. Nana si povzdychla, sadla si na zem a čakala, kým sa Hidan vyblázni, aby sa mohli zastaviť za Peinom. Prešla polhodina, potom hodina a pol, a Hidan stále z vody nevychádzal. Len tam šaškoval a vykrikoval. Po dvoch hodinách čakania ju to už prestalo baviť, vošla do vody, chytila Hidana a ťahala ho von.
„Ku*va, čo to robíš?!“ reval.
Keď ho už konečne dostala na breh, znova začal nadávať a vyhrážať sa jej, že ju obetuje. Celú cestu do sídla musela počúvať jeho vyznania k Jashinovi, počúvať, aká je blbá a podobne. Už mala nervy na krajíčku, aby vybuchla, keď v tom si všimla, že už sú pred sídlom.
„Chvalabohu!“ zvolala.
Keď už boli pred Peinovou pracovňou, obaja sa na seba pozreli.
„No čo sa tak pozeráš, však otvor dvere.“ povedal Hidan.
Nana bola zvyknutá skôr na to, že zaklope. Hidan nečakal a privalil sa dnu ako veľká vlna. Hneď na to očervenel, ako paradajka. Pein a Konan prichytil pri tom, ako sa bozkávajú.
„Jashin, to je trápne.“ zamrmlal.
„Potrebujete niečo?“ spýtal sa Pein.
„Táto tu,“ ukázal prstom na Nanu. „Hovorila, že niečo chceš. Tak to už ku*va vyklop!“
„Ach tak. No, ehm .... Pošlem vás dvoch na misiu.“
„Panebože, nie!“ skríkla Nana. „S ním nie!“
„Kakuzu tvrdí, čo mu veľmi neverím, že mu je zle. Tak tam pošlem teba, Nana. Nebojte sa, je to ľahká misia. Len doručíte jeden list.“
„Nemôže ísť Hidan sám?“ vyjednávala.
„Nie.“
Urobila by čokoľvek, len aby tam nemusela ísť s tým samovrahom. Pein im dal všetky potrebné informácie, mapu, kde bolo vyznačené, kde majú list doručiť a potom ich poslal preč.
„Dočerta.“ vzdychla si Nana. „Ten hnusný Kakuzu ... vraj mu je zle.“ a pri slove ‚zle‘ naznačila prstami uvodzovky.
Večer sa zišli všetci dole v jedálni na večeri. Bolo ticho, čo bolo u nich veľmi nezvyčajné. Asi nebolo nikomu do reči.
„Budeš tam na tej misii dlho?“ spýtal sa Sasori.
„Asi nie.“ odpovedala Nana.
„Budeš mi chýbať.“
„Ty mi budeš chýbať viac.“
„Nie, ty mi budeš chýbať ešte viac.“
„Ty mi budeš chýb-“
„Tak už sa ku*va dohodnite a buďte ticho!“ zreval Hidan. „Choďte sa hádať niekde inde, ku*va.“ postavil sa a odišiel. „Jashin - sama, vy ste ten najskvostnejší, najlepší, najbrutálnejší, ... Ku*va, kto sem dal tie svitky pod nohy, ku*va! Ku*va!“