Nový život v Akatsuki 14

Sedela som vo svojej izbe a čakala na Miki. Zmáhala ma únava a už niekoľkokrát sa mi zívlo. Neviem či má zmysel na ňu čakať, šla totiž k Deidarovi. Ľahla som si do postele a začala premýšľať. Mysľou mi behalo len jedno: Kiba. Dúfam že je naozaj v poriadku. Asi sa na mňa hnevá. Zajtra pošlem niektorého z drakov, aby ho skontroloval. Nebolo ľahké ho nechať v bezvedomí uprostred lesa.
Dlho som však nad tým nepremýšľala, lebo dnešný deň bol únavný a mne sa neskutočne chcelo spať.

Bola noc. Kráčala som lesom neďaleko od sídla. V poslednej dobe som chodievala často touto cestou k malému jazeru. Mesačné svetlo sa vždy krásne odrážalo od pokojnej hladiny. Toto miesto ma upokojovalo. Ticho noci rušilo len vytie vlkov a húkanie sovy, ktorá žila na neďalekom strome.
Bol spln, takže na cestu som videla dokonale. Pod nohami mi šuchotalo lístie a vetvičky potichu praskali. Dnes ma však neupútala trblietajúca sa vodná hladina, ale niečo na druhom brehu. Sedel na veľkej skale a pozeral na mesiac. Takže si ma ešte nevšimol. Nevedela som, čo mám spraviť. Sadla som si k najbližšiemu stromu a dala sa do sledovania neznámeho cudzinca. Vyzeral ( pozn. = ako Yuya, len nie taký pekný, lebo niečo ďalšie také pekné ako Yuya, alebo krajšie, proste neexistuje, takže bol skoro taký pekný  - pozn. autora) smutne.
Ani raz neodtrhol pohľad od mesiaca. Neviem ako dlho sme tu takto sedeli. Možno hodinu, dve alebo dlhšie. (Strašne zábavne) Postavila som sa a prišla k brehu jazera. Vtedy si ma všimol. Avšak mesiac zakryli oblaky a nastala tma. Vlky prestali so svojou nekonečnou smutnou piesňou a aj sova teraz držala jazyk za zubami (pozn. = v zobáku).

Otvorila som oči. Videla som svoju izbu, Miki pokojne spala v posteli a malý kosáčik mesiaca, ktorý slabo svietil cez okno. Takže sen? Chcela som si to ujasniť. Vstala som s postele, rýchlo sa obliekla a bežala do jedálne. Nikde nikto.
Za pár minút som šla známou cestičkou popod stromy k jazeru. Všetko bolo presne také isté ako vo sne, až na mesiac. Ani pri jazere nikto nesedel. (sklamanie) Načisto mi preskočilo? Načo som sem šla? Vrátila som sa do sídla a ľahla si naspäť do postele. Ale zaspať sa mi nedalo. Stále som musela myslieť na ten sen.
Dni ubiehali a mne sa každú noc sníval vždy ten istý sen. Niekedy dokonca aj dva-krát. (psycho) Čo to znamená? Chce mi tým niekto niečo ukázať? Alebo ma snáď varovať? Prečo si v tom sne vždy sadnem pod strom a pozorujem ho? Tak to predsa nerobím! To nie som ja. Moja zvedavosť by mi nedovolila len tak tam sedieť a nič nerobiť.
V tomto novom chaose som na všetko úplne zabudla. Sadla som si do izby na posteľ, vzala si list papiera a pero a začala písať.

Kiba,
Dúfam že si v poriadku a že mi odpustíš to, ako som ťa nechala len tak v lese. Nemala som inú možnosť. Keby si nebol taký tvrdohlavý, pochopil by si ma. Nie je možné aby som žila v Konohe, Akatsuki by to nedopustili. A myslím že Hokage by bola tiež proti. Tak sa postaraj o Akamarua a o celú Konohu.
Tori

List som poskladala a privolala malého draka menom Yume(sen).
„Odnesieš tento list do Konohy?“ spýtala som sa prosebným hlasom. Draky zvyčajne neplnili takéto prosby.
„Ale keď sa vrátim, dáš mi plné vedro tých najlepších rýb. U nás sa veľmi ryby nevyskytujú a už som ich nemal dlho. Takže zajtra večer ma čakaj. Komu to mám vlastne odniesť?“ spýtal sa ma Yume a pozrel na mňa malými čiernymi očami a vyceril zúbky. Yume bol veľký asi ako mačka, ale rovnako nebezpečný ako ostatné draky. Ukázala som mu niektoré svoje spomienky na Konohu, Kibov dom a hlavne na neho. Yume vzal list a vyletel otvoreným oknom. Zajtra budem musieť ísť na ryby.
Tak ako aj po iné dni som sa nudila. Pein nás neposielal na žiadne misie, všetko teraz za nás robili Kiran a Sasuke. (hajzlíci) Miki bola vždy pri Deidarovi a mne sa nemal kto venovať. Ešte aj Suigetsu sa odo mňa držal bokom. Túto noc som mala zas ten sen.
Hneď ráno som o ňom povedala Miki. Ale neviem či ma vôbec vnímala. Mala plnú hlavu len svojho Deia.
Zašla som do jednej z jaskýň kde bola kopa všelijakých vecí a haraburdia. Spoza Tobiho bicykla som vytiahla rybársku udicu a ďalšie potrebné náčinie. Cestou cez záhradu som si vzala niekoľko jabĺk a hurá na ryby. Sedela som pri rieke a žula jablko. Myšlienky mi behali k tomu snu (myslím že hlavne k tomu neznámemu), ale aj ku Kibovi. Po niekoľkých hodinách som sa víťazoslávne pozrela na plné vedro.
Chytanie rýb ma nikdy nebavilo, ale dnes brali dobre a navyše som to sľúbila Yumemu. Už sa možno vrátil. Pozbierala som všetky veci a pískajúc som sa vracala do sídla. Všetko som hodila naspäť na Tobiho bicykel a kráčala s vedrom do svojej izby. Yume sedel zvonku na okne a urazene kukal do izby. Keď som odchádzala, zabudla som otvoriť okno. Vedro som si položila ku posteli a šla vpustiť Yumeho dovnútra.
„Sedíš tu už dlho?“ spýtala som sa ho a čo najkrajšie sa usmiala aby som si to aspoň trochu vyžehlila.
Ani mi neodpovedal. Vošiel dnu a uvelebil sa na mojom vankúši.
„Ako to išlo? Našiel si ho? Je v poriadku?“
„Áno, našiel som ho. Mám pre teba odkaz. Vravel niečo o tom že ťa neprestane hľadať. Niečo také. A mohla si sa mi aspoň ospravedlniť za to, že si ma nechala tak dlho čakať.“ povedal a nenápadne pokukoval po vedre s rybami.
„Prepáč mi to. Chytila som ti ryby. Nie je to nič jednoduché.“
Vzala som jednu rybu a podala mu ju. Takmer mi zjedol celú ruku. Za niekoľko minút bolo po nich. A to som ich chytala asi štyri hodiny. Po výdatnej večeri Yume zaspal. Šla som do jedálne.
Ako prvé som začula Tobiho ufňukaný hlas: „Kto to booool?! Kto to mohol urobiiiiť?! Kto je taký necitlivýýýý?!“
„Čo sa mu zas stalo?“ spýtala som sa vedľa stojacej Miki.
„Niekto mu vraj hodil na bicykel rybárske potreby a teraz z neho ten rybí pach nemôže odstrániť.“
Neurčito som sa na túto odpoveď zamračila, ale nemala som v pláne priznať sa.
Konan navarila večeru a všetci sa pustili do jedla. Dnes tu boli výnimočne všetci. To sa často nestávalo. Po večeri si mňa, Miki, Deidaru, Itachiho, Suigetsua a Tobiho zavolal Pein k sebe do kancelárie.
„Zajtra sa všetci vydaté do Suny a chytíte jednoocasého démona. Je to Kazekage Sabaku no Gaara. Nebude jednoduché chytiť ho, ale vy to dokážete. Poriadne sa vyspite, pôjdete skoro ráno. Vodcom bude Itachi. Takže ty tu ešte zostaň.“ povedal Pein a my sme sa rozišli do svojich izieb.
Yume ešte stále spal. Ľahla som si do postele a prikryla Yumeho. Do izby vošla Miki.
„Dnes si prišla nejako skoro.“
„Zajtra odchádzame predsa na misiu. Musíme sa poriadne vyspať.“ Odpovedala mi a unavene si ľahla do postele.
„Čo to tam máš?“ spýtala sa ma a zvedavo pozrela na malú kôpku ležiacu pri mne.
„To je Yume, najmenší z drakov. Vlastne takmer. Ešte je jeden druh veľký asi ako moja dlaň.
„Kawaii!“ povedala Miki a vyskočila z postele. Nikdy sa o draky nezaujímala, tak ma to prekvapilo.
„Pôjde zajtra s nami? Však áno.“ prosíkala Miki.
Zobudila aj Yumeho, ale on sa len poobzeral okolo, párkrát klipkol očami a spal ďalej.
„Dobre. Pôjde s nami.“ povolila som nakoniec.
S víťazoslávnym úsmevom si šla ľahnúť naspäť do postele. Ja som sa tiež snažila zaspať.
Uprostred noci som sa zobudila. Znova sa mi sníval ten sen. Všimla som si, že Yume pri mne nie je. Poobzerala som sa po izbe a našla ho sedieť na stole pod oknom. Neprestajne ma sledoval.
„Koľkokrát sa ti ten sen prisnil?“ spýtal sa ma.
„Už ani neviem. Sníva sa mi každú noc, niekedy aj dvakrát už asi dva týždne. Prečo?“
„Len tak sa pýtam.“ Odpovedal mi a prišiel sa uvelebiť naspäť do mojej postele.
Ráno som si pobrala pár vecí a pripravila sa na misiu. Už som mala aj Akatsuki plášť. Katanu som si skryla pod plášť. Vzala som aj svoju masku. Yume stále pokojne pochrapkával a ja som ho nechcela budiť. Opatrne som ho vzala na ruky a vydala sa do jedálne. Za chvíľu tam boli všetci, len na Tobiho sme museli čakať. Nedal si povedať, že bicykel musí nechať doma. Nakoniec sme už pomaly kráčali von zo sídla.
Pred sídlom som si privolala Mannu a sadla si mu na chrbát. Yume sa medzitým prebudil a letel kúsok nad nami. Niekedy od nás odletel aby si chytil ryby a čoskoro bol zasa späť. Miki ho stále s úsmevom sledovala. Tobi kráčal ako posledný a párkrát sa dokonca obzrel dozadu smerom k sídlu. Asi mu chýbal jeho bicykel. Itachi kráčal na čele a o niečom sa bavil so Suigetsuom. A predo mnou šli Miki a Dei.
Porozprávala som Mannovi všetko čo sa mi v poslednej dobe stalo. Ani on si nevedel vysvetliť ten zvláštny sen. Deň nám ubehol rýchlo. Slnko už takmer zapadlo a my sme sa nakoniec utáborili na malej čistinke uprostred lesa. Každý si postavil svoj stan. Až na Tobiho, ktorému ho musel postaviť Dei, lebo pri predošlom pokuse mu jedna tyč spadla na hlavu a teraz tam mal veľkú hrču.

Už sme boli len kúsok od Suny keď na nás zaútočilo niekoľko piesočných ninjov. Ľahko sme ich zvládli. Za chvíľu sme stáli pred bránami. Dei spravil niekoľko výbušných pavúkov a chcel zničiť bránu. Itachi ho však zastavil.
„Tori, vyleť na drakovi a skús nenápadne pootvoriť bránu. Bude lepšie ak ostaneme nenápadní!“ povedal Itachi.
Manna potichu zamával krídlami a vzniesol sa ponad bránu. Pristál len kúsok za ňou. Strážili ju len dvaja ninjovia, ktorí hneď zaútočili. Ale stačil jeden Mannov Katon a bolo po nich. Bránu sa mi podarilo otvoriť ľahko. Všetci vkĺzli dnu a šli sme ďalej. Bolo ešte dosť skoro a v uliciach sme nestretli žiadnych ľudí.
„Rozdeľme sa. Keď nájdete Gaaru, pokúste sa ho chytiť. Ale v žiadnom prípade ho nesmiete zabiť.“ rozkázal Itachi.
Rozpŕchli sme sa do všetkých strán. Manna si veselo vykračoval jednou z ulíc a Yume cupkal pred nami. Naraz obaja zastali. Spoza jedného domu sa pred nami objavil piesočný ninja. Ale keď som sa mu pozrela do tváre, nedokázala som sa viacej pohnúť. Aj Manna to vedel. Yume ho spoznal ako posledný a nevedel čo má spraviť. Priletel ku mne a sadol si Mannovi na chrbát. Z diaľky som začula zvuky boja. Takže aj ostatní už na niekoho natrafili. Ninja vytiahol kunai a pripravil sa na boj. Ja som sa ani nepohla. Čo mám teraz spraviť? To je predsa on. Ten z môjho sna, ktorý sa mi prisnil každú noc. Musel to byť osud. Zosadla som z Mannu a postavila sa pred neho.
„Vy dvaja zostaňte vzadu. V žiadnom prípade nezasahujte. Ani ty Yume, rozumieš?“ rozkázala som im a pozrela na dráčika. Ale cez masku ktorú som mala na tvári to nemohol vidieť.
„Čo budeš robiť ty? Chceš ho zabiť? Čo ak by si prišla na dôvod tých snov. Možno je dôležitý.“ premýšľal Manna a snažil sa tváriť múdro.
„Nechaj to na mňa.“ Odpovedala som mu a vybrala svoju katanu.