Narutova sestra 23 - Tréning začína

Zvyšok dňa prebiehal úplne normálne. Nana ležala vo svojej izbe na posteli a pozerala do stropu. Nevedela sa zbaviť čiernych myšlienok. Zobrala vankúš a pritlačila si ho na tvár.
„Večera je na stole!“ zakričala Konan zdola.
Nana sa ani nepohla. Vlastne sa jej len nechcelo. Prešla dlhšia chvíľa, keď v tom dnu vošla Konan.
„Ty lenivec, vstávaj z tej postele a poď dole jesť.“
„Nechcem.“ odsekla jej Nana.
„Tak to nie, nebudeš pohŕdať mojou kuchyňou! No tak!“
Konan podišla k posteli, vzala ju za ruku a stiahla ju dole z postele.
„Pôjdeš jesť, aj keby som ťa mala zviazať ako srnu a napchať to jedlo do teba!“
Konan s jej polomŕtvym telom zápasila statočne, a nakoniec ju prinútila vstať z postele a ísť s ňou dole do kuchyne. V kuchyni bolo rušno. Za veľkým dreveným stolom sedelo osem hladných krkov. Hlučných krkov. Všetci sa strkali a chceli sa ako prvý dostať k jedlu. Nana sa trochu bála priblížiť k tejto nebezpečnej svorke paviánov. Keď prišiel Pein, všetci sa utíšili, posadali si a začali jesť. Chvíľu bol kľud, ktorý ale dlho netrval.
„Ku*va!“ zreval Hidan. „Kakuzu, ty idiot!“
„Čo?“ spýtal sa nechápavo Kakuzu.
„Ku*va netvár sa, že nič nevieš! Uštipol si ma!“
„No tak vy dvaja! Prestaňte!“ okríkol ich Itachi.
„Ticho, lasička!“ skríkol Hidan a začal sa smiať.
Jeho smiech bol sprevádzaný orchestrom divných pazvukov všetkých živočíšnych druhov a nejakým divným chrochtaním. Itachimu vyskočila na hlave navretá žila a trochu sčervenel.
„Mne nikto nebude hovoriť, že mám byť ticho!“
„Itachi ukľudni sa.“ povedal múdro Deidara.
Itachimu išla puknúť hlava.
„Nemudruj, blondína.“ sprdol ho Itachi.
„Blondína?! Ty ... Ty jeden ... Myslíš si, že si múdry, čo?!“ kričal Deidara. „Pozrite sa, som Itachi Uchiha a mám vždy sprosté reči okolo umelých nechtov a gumičiek. Som najmúdrejší mudrovač, všetkých múdrych mudrcov na našej múdrej Zemi. Myslím si, že som bohviečo, ale v skutočnosti nie som nič extra a mám strach zo žien.“ napodobňoval ho.
Spustil sa obrovský rehot. Keby ho Sasori nezastavil, ktovie, kde by až došiel.
„Deidara, dosť!“
Deidara ho obdaril hrsťou hrášku, ktorý mu vysypal za tričko. Aj keď to bol len hrach, Sasoriho to poriadne naštvalo. Zobral koláč a hodil ho po Deidarovi. Ten sa však uhol a koláč pristál rovno na Naninej tvári.
„Zlatko prepáč, nechcel som.“ povedal Sasori s anjelským úsmevom.
Nana sa na neho ironicky usmiala, vzala hrniec s omáčkou a hodila ho po ňom. Sasorimu sa na tričko vyliala červená omáčka a pomaly z neho stekala na dlážku.
„Ups.“ povedala potichu Nana. „Zlatko prepáč, nechcela som.“
„Tak toto si nemala. Tak fajn a teraz ťa obíjmem!“ povedal milo a s roztiahnutými rukami sa približoval k nej.
Žiaľ Nana mala takú smolu, že hneď ako vstala zo stoličky a chcela pred ním ujsť si všimla, že je úplne v rohu. Bola v pasci.
„Ehm, no tak, Sasori, neblázni.“ chcela ho odhovoriť.
No Sasori bol stále bližšie.
„Sasori, toto už nie je smiešne. No tak, prestaň.“
Nana sa pritisla až úplne k stene a Sasori zastal asi dva centimetre od jej tela. Keď si už Nana myslela, že už má ako – tak vyhraté a že ju Sasori nezašpiní, vtom ju chytil pevne okolo pásu a pritisol si ju k telu. Nana sa nezmohla na slovo. Sasori ju držal pevne a nechcel ju pustiť.
„Tak to by už stačilo!“ zreval Pein.
Nastalo ticho. Pein sa zlosťou mohol aj roztrhať. V duchu s vravel nech nevybuchne, ale nepodarilo sa mu to. Pein vybuchol ako vrelá sopka.
„Vy blázni! Idioti, debili!“ nadával im.
Z Peina sa chrlili nadávky rýchlosťou svetla. Po jeho polhodinovom monológu sa už musel nadýchnuť, posadil sa a ukľudnil sa. Keď všetci videli tento výstup, už radšej nikto nešaškoval. Počas večere bolo úplné ticho. Najedli sa a všetci sa v tichosti pobrali do svojich izieb spať.
„Ty nejdeš hore?“ spýtal sa Sasori Nany, keď videl, že zastala.
„Nie. Dnes musím s Itachim umývať riad.“ povzdychla si.
Sasori sa usmial, vzal si z jej vlasov trochu koláča, čo po nej hodil a ochutnal ho.
„Hmm ... čerešňový.“ skonštatoval. „Takže sa uvidíme zajtra, hej?“
„Dobre.“
„Dobrú noc.“ poprial jej Sasori, pobozkal ju a išiel hore.
Nana sa trochu otrávene pobrala k umývadlu, kde Itachi umýval riad. Vzala utierku a začala ho utierať a odkladať. Po chvíli
ticha sa ozval Itachi:
„Ešte stále ti je zle?“
„Ešte stále, ďakujem za opýtanie.“ povedala ironicky. „A odkiaľ vieš, že mi bolo zle?“
„Pein nám to všetko povedal na porade.“
„Porade? Akej porade?“
„Na porade, ktorá bola pred hodinou.“
„Prečo sú vždy všetky porady bezo mňa?!“ spýtala sa vyčítavo.
„Pretože vždy je tam reč o tebe.“ objasnil Itachi a uškrnul sa.
„Takže, už to vedia všetci, čo?“
„No, hej. Vieš, keď som bol ešte v Konohe, môj kamarát mal rovnaký problém, ako teraz ty. Menila sa mu chakra.“
„Vážne? A čo je s ním?“
„Zomrel.“
V Naninom hlase bolo najprv cítiť nádej, ale keď jej toto Itachi povedal, jej nádej akoby zhasla. Stála tam ako obarená.
„Je ti niečo?“ opýtal sa Itachi.
Nana hodila do Itachiho utierku a rozbehla sa preč. Itachi stál v kuchyni a nechápavo sa tváril. Vošla do svojej izby, tresla dverami a nešťastne si sadla na posteľ.
„Do čerta! Čo ak aj ja zomriem?!“ pomyslela si.
Zrazu si spomenula na Naruta. Na to, že sa nikdy nevzdáva.
„Musím sa pozbierať. Nie, nezomriem. Ja nezomriem! Nevzdám sa! Podstúpim tréning a budem žiť!“ skríkla.
To jej trochu zlepšilo náladu. Začala veriť, že to naozaj dokáže. V kúpeľni sa umyla, vyprala si oblečenie od jedla a plná elánu
si ľahla a zaspala. Chcela byť na tréningu fit.
Ráno sa zobudila o šiestej. Zobudili ju slnečné lúče, ktoré presvitali do jej izby. Rýchlo vyskočila z postele, v kúpeľni sa umyla a učesala, prezliekla sa a uháňala pred sídlo čakať Peina. Mali sa tam stretnúť o pol siedmej. Keď vyšla von, ešte tam
nebol, no po pätnástich minútach vyšiel zo sídla. Vyzeral, akoby týždeň nespal. Pein nebol ranné vtáča, a tak mal s takým skorým vstávaním trochu problém.
„Ty už si tu?“ spýtal sa a zívol si.
„Už dosť dlho. Meškáš.“
„Trochu som sa zdržal.“
„Tak nestrácajme zbytočne čas a poďme!“ skríkla Nana, vzala Peina za ruku a ťahala ho smerom do lesa. „Ehm ... A kadiaľ to máme
ísť?“
Pein sa pousmial a trochu ho prekvapil jej prístup, ale vlastne bol rád, že sa neľutuje a neopúšťa. Lesom išli asi päť minút. Nane sa to tam zdalo byť všetko rovnaké, akoby chodili dookola, keď v tom...
„To si snáď zo mňa robíš srandu, však?“ spýtala sa prekvapene Nana.
Nana si myslela, že keď Pein povedal slovo ‘tréning‘, pôjdu do lesa, alebo na nejakú malú čistinku, kde budú trénovať.
Mýlila sa. Pred nimi sa rozliehalo obrovské cvičisko. Všade bolo počuť zvuk zbraní, všetci tvrdo trénovali.
„Kto sú tí ľudia?“
„Naši podriadení. Toto všetko patrí Akatsuki.“
Cvičisko bolo oplotené vysokým železným plotom. Nebola tam žiadna tráva ani rastliny, len udupaná, suchá pôda. Nana stále pred bránou cvičiska s otvorenými ústami.
„To je úžasné!“ zvolala. „Prečo sa vždy všetko dozviem ako posledná?!“
„To naozaj neviem. Možno preto, lebo si v Akatsuki len štyri mesiace. Je veľa vecí, ktoré ešte nevieš.“
Nana niečo zamrmlala, ale Pein to ignoroval. Prešli cez bránu dnu. Hneď, ako ich ostatný zbadali, začali sa klaňať a pozerali po nich ako na prízraky.
„Čo to robia?“
„Som predsa šéf.“
„Ale ja to robiť nemusím, však?“ spýtala sa trochu vystrašene, pretože sa nehodlala Peinovi nijako klaňať.
Nane to prišlo trochu smiešne, ale radšej sa nesmiala, keďže Pein sa tváril hrozne vážne.
„Tak vážení,“ skríkol. „Vyprázdnite to tu.“
Hneď, ako Pein zavelil, všetci sa vytratili. Boli tam úplne sami.
„No! Takže to by sme mali.“ povedal Pein.
Pein si zložil ruksak a dal dole plášť. Z ruksaku vysypal pár kunaiov, nejaké svitky a veľa iných harabúrd.
„Tie zbrane nemáš na mňa, však nie?“
„Vlastne hej.“
„Čože?!“ skríkla celá vystrašená.
Myslela si, že ju bude chcieť zabiť kvôli päťchvostému démonovi ako sa o to už raz pokúsil.
„Neboj sa, to len pre istotu.“
„Akú istotu?!“
„No mohlo by sa stať, že ťa znova ovládne Houkou. Nemôžem riskovať, že ma zabiješ.“
„Tak radšej zabiješ ty mňa, nie?! Do čerta, prečo by ma mal znova ovládnuť Houkou?!“
„Pretože sa to už raz stalo!“ zreval. „Nechápeš to?! Houkouovu chakru nevieš vôbec ovládať, nie to ešte potlačiť!“
Nana naprázdno prehltla a čakala, čo z neho ešte vybehne. Reval na ňu ako na malé dieťa. Trochu sa zamračila, ale nechala ho, nech sa vykričí. Keď prestal, zhlboka sa nadýchol.
„Už si prestal?“ spýtala sa ironicky, akoby ho chcela ešte viac vyprovokovať.
Pein to však ignoroval.
„Tak, čo mám robiť?“
„Najprv by si sa mala naučiť aspoň trochu ovládať Houkouovu chakru, ale keďže nemáme toľko času, budeš sa musieť naučiť ovládať obidve naraz.“
„To zvládnem.“ povedala sebavedome. „A ako vlastne viem, že som už chakru ovládla?“
„Ak by sa ti to podarilo, mal by sa na tomto mieste vytvoriť kráter.“
„Kráter? To je trochu čudné.“ povedala so smiechom.
„Nesmej sa a začni.“
Pein si sadol na zem a díval sa na ňu. Bolo jej to trochu divné, keď sa na ňu pozeral.
„Tak fajn.“ zašepkala. „Ja to zvládnem.“
Zavrela oči, dala ruky do pečate a sústredila sa. Pomaly prestávala vnímať okolitý svet a ponorila sa do čiernej tmy. Potom otvorila oči a pozrela sa na zem, či tam už nie je ten kráter, o ktorom Pein hovoril. No na zemi sa nepohol ani kamienok.
„Myslela si si, že to pôjde tak ľahko?“
„Samozrejme.“ odsekla mu Nana.
Znova zavrela oči a začala sa sústrediť. Necítila nič. Vôbec nič. Žiadnu chakru, žiadneho Houkoua, proste vôbec nič.
„To nejde!“ zazmätkovala.
„Tak to skús znova.“
Nehodlala sa tak rýchlo vzdať.
„Teraz to vyjde!“
„Toto bude dlhé.“ povzdychol si nešťastne Pein. „Že som sa na to dal.“
„Pein, rozptyľuješ ma!“
„Nevyhováraj sa.“
Nana trénovala celý deň. Nič nejedla, nepila, ani raz si neoddýchla. Nemala na to čas. Celý deň zabila tým, že sa sústredila, až ju nakoniec z toho príšerne rozbolela hlava. Ale ani to ju neodradilo. Vždy, keď sa začala sústrediť, bolelo ju celé telo.
„Pre dnes to už asi stačí.“
„Nie!“ zakričala Nana. „Skúsim to ešte raz.“
Pein prikývol a čakal, čo sa bude diať. Keď sa začala sústrediť, znova to bolo také, ako pred tým. Necítila nič. No niečo bolo inak. Cítila to. Cítila chakru. Bolo to len na chvíľu, malý závan jej novej chakry, ale vôbec ju nevedela udržať. Akoby si tá chakra robila, čo chcela.
„Cítim ju.“ povedala so zavretými očami.
„Ja viem, skús ju udržať aspoň na chvíľu.“
Náhle otvorila oči a pozrela sa na Peina. Nana pokrútila hlavou, otočila sa a vybrala sa smerom k bráne. Pein sa postavil, oprášil sa a išiel za ňou. Nana už nemala vôbec žiadnu chakru a bola úplne vyčerpaná. Z posledných síl došla do sídla, vytrepala sa po schodoch hore do svojej izby a len čo sa hodila na posteľ, okamžite zaspala.