Narutova sestra 19 - Nepríjemný zážitok

Keď sa Nana zobudila, bola celá dolámaná. Ani sa nečudovala, veď spala na stole. Všade okolo nej sa rozliehala tma. Unavene sa postavila a nahmatala na stene vypínač a zapla svetlo. S prižmúrenými očami sa pozrela na hodiny, ktoré ukazovali pol štvrtej ráno. Poškrabala sa na hlave, pár krát zažmurkala a poriadne sa ponaťahovala. Bolo počuť hlasný pukot kostí. Potom sa pobrala hore do izby s pomyslením, že si ešte trochu pospí. Len čo vošla do svojej izby, už ju tam čakal usmievajúci sa Sasori. Zrejme mal dobrú náladu.
„Dobré ráno, kráska. Ako sme sa vyspali?“ povedal milo a objal ju.
V tej chvíli si Nana zívla. Sasori sa zatváril akosi divne.
„Ehm ... Mala by si si dať nejakú žuvačku, alebo si umyť zuby.“
„Tým mi chceš láskyplne naznačiť, že mi smrdí z úst.“
„Trochu.“
Pre Sasoriho uspokojenie si dala tú námahu a išla si ich teda umyť. Keď prišla, dýchla na neho sviežim dychom. Sasori zdvihol palec a usmial sa. Jeho úsmev vyzeral ako do reklamy na cereálie. Nana si rýchlo zbalila potrebné veci, no keď chcela už so Sasorim odísť, jej pohľad sa zastavil na jej veľkom svitku. Bol opretý v rohu izby a bola na ňom tenká vrstva prachu. Od kedy je v Akatsuki, ešte ho nepoužila. Používala ho výhradne len proti seberovným, alebo dokonca silnejším nepriateľom. Mala pocit, že táto misia nebude ľahká. Oprášila ho a dala si ho na chrbát.
„Môžeme ísť?“ spýtal sa Sasori.
„Môžeme.“

Cesta do Piesočnej bola dlhá a ukrutne únavná. Trvala im dva dni, Išli bez prestávky a ponáhľali sa. Keď už cítili zrniečka piesku, ktoré poletovali okolo nich vedeli, že už sú pri hraniciach. Po ceste nemali našťastie žiadne prekážky, či boje a tak sa dostali do Piesočnej bezpečne. Zrazu sa pred nimi rozliehala obrovská, horúca púšť.
„Blbý piesok!“ nadávala Nana, keď už mala piesok aj v ústach aj v nose.
„A čo si čakala? Trávu?“ neodpustil si ironickú poznámku Sasori.
Tá sa len zamračila a pridala do kroku, aby predbehla Sasoriho, ktorý zastal a čakal, kým sa otočí a začne sa mu vyhrážať presne tak, ako to robí, keď má zlú náladu a on ju podpichuje. No akosi sa jeho očakávania nenapĺňali a tak sa rozbehol za ňou.
„Už sme blízko.“ povedal.
„Ako to vieš? Veď je tu všetko všade rovnaké.“
„Poznám to tu, ako vlastnú dlaň. Vyrastal som tu.“
Keďže o tom Nana nevedela, prekvapilo ju to. Občas sa ho pýtala na jeho minulosť, ale on jej povedal, že jej to povie neskôr.
„Prečo si mi to nikdy nepovedal?“
„Nechcel som ťa nudiť takými zbytočnosťami.“
„Čože? To predsa nie sú zbytočnosti.“
„Porozprávame sa o tom neskôr, hej?“
„To mi hovoríš vždy.“
Nastalo ticho a obaja zastali.
„Daj mi svoj plášť a klobúk.“
„Načo?“ spýtala sa nechápavo Nana, ale urobila tak, ako povedal.
Aj Sasori si vyzliekol plášť a dal z hlavy dole klobúk. Veci zobral a zahrabal ich do piesku.
„Bolo by to trochu nápadné, keby sme išli do Suny v Akatsuki plášťoch, nie?“ povedal a usmial sa.
„Asi hej.“
„Ešte sa sem vrátime.“
Išli ešte dve hodiny. Slnko bolo stále silnejšie a silnejšie. Tá horúčava privádzala Nanu do šialenstva. Predsa len pochádzala zo zeme Vodopádov, kde je veľa vody a je tam mierne chladno, Akatsuki mali sídlo postavené tiež na dosť chladnom mieste, a tak nebola na takéto vysoké teploty zvyknutá. Keď už si myslela, že únavou asi umrie, začali sa pred nimi rysovať obrysy mesta. Kvôli rozvírenému piesku bola dosť zlá viditeľnosť, ale Sasori by svoje rodné mesto spoznal, aj keby bol slepý. Mesto bolo obrovské. Ani z diaľky nebolo vidieť jeho koniec.
„Wau.“ poznamenala Nana.
„Čo?“
„To mesto je obrie.“
„No hej. Je tam celkom pekne.“
Keď prišli k bráne Suny, boli tam dvaja ninjovia. Zrejme mali hliadku.
„Zas nejaký pocestný.“ zamrmlal jeden z nich. „Čo tu chcete?!“
„Prišli sme za Kazekagem.“ povedala Nana.
„Vážne?“ spýtal sa Sasori.
Nana ho silno udrela lakťom do brucha a nevinne sa usmiala na strážnikov. Tí sa trochu zamračili, ale nakoniec ich pustili. Keď už boli trochu ďalej od brány, Nana to už v sebe neudržala.
„Zbláznil si sa?!“
„Ja?“
„Nehraj sa na hlupáka!“
Sasori sa tváril nechápavo, ale bavil sa. Zato Nana nie. Už bola zlosťou celá červená.
„No tak prepáč.“ povedal Sasori a pohladil ju po hlave, ako malé dieťa.
Chvíľu chodili po meste. Nakoniec vošli do malej krčmy. Bola tam trochu tma, prefajčený vzduch a veľa ľudí, ktorý neboli práve najtriezvejší. Obaja si sadli k baru, kde pobehovala veľká, skoro polonahá žena, ktorá bola s najväčšou pravdepodobnosťou čašníčka. Hneď, ako ich uvidela, k nim pribehla.
„Tak! Čo si dáme, moji krásni?“ zaspievala operným hlasom žena.
Nana a Sasori len zdvihli obočie.
„Dáme si len vodu.“
„Hneď to bude!“
Neprešla ani minúta a už boli obslúžený. Žena sa oprela rukami o bar rovno pred Sasoriho. Ten trochu očervenel, pretože nevedel, či sa má dívať na jej veľké prsia, ktoré mal asi päť centimetrov od tváre, alebo na jej veľký úsmev. Nana sa dívala niekde inde, ale keď to zbadala, začala sa hrozne smiať.
„Ty si mi ale zlatý chlapček.“ povedala žena a začala ťahať Sasoriho za líce.
„A – Au!“ kričal Sasori.
Keď mu líce pustila bol taký červený, akoby ho desať krát poriadne vyfackali. Keď žena odišla niekam preč, odľahlo mu.
„Nesmej sa mi.“ zamrmlal urazene.
Nana sa usmiala a pobozkala ho.
„Hneď som späť.“ povedal Sasori a niekam odišiel.
Nana dopila vodu a čakala na Sasoriho. O malú chvíľu k nej prišiel nejaký muž a sadol si tam, kde pred chvíľou sedel Sasori. Mohol mať okolo štyridsať.
„Ahoj.“ prihovoril sa jej.
Nana ho totálne ignorovala.
„Si krásna.“ lichotil jej.
„Odpáľ, magor.“
Prihováral sa jej ešte asi päť minút, no ona ho vôbec nevnímala a to ho štvalo najviac a tak ju chytil za stehno. Reakcia bola okamžitá. Mužovi pristála na tvári taká facka, že spadol zo stoličky a buchol sa do hlavy. No namiesto toho, aby jej dal pokoj, sa na ňu vrhol a pritlačil ju k zemi. Chcel ju znásilniť. Bol hrozne silný a tak sa nevedela od neho dostať preč. Nemohla použiť žiadne jutsu, pretože by sa prezradila. Bola bezmocná.
„Prosím, nie!“ kričala a modlila sa, nech sa stane nejaký zázrak.
A zázrak sa naozaj stal. Zrazu niekto muža od Nany odtiahol. Bol to Sasori.
„Ty prasa! Ja ti ukážem siahať na moje dievča!“ zreval na neho Sasori, vrazil mu a rozbil mu nos a následne ho vyhodil von. Potom hneď pribehol k Nane.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarostene a pomohol jej vstať.
„Nič mi nie je.“
„Poď, pôjdeme preč.“
Nana prikývla a odišli. Von už bola tma.
„Nemal som ťa tam nechať samú.“ vyčítal si Sasori a chytil ju rukou okolo ramien.
„Čo sa stalo, stalo sa.“
O chvíľu stáli pred veľkou budovou, kde mali prespať. Vošli dnu, vzali si kľúče od izby a išli hore. Sasori odomkol izbu a vošli dnu. Bolo tam celkom útulne. Pár malých políc, skriňa, manželská posteľ, ktorá im nerobila problém, keďže spolu chodili, a kúpeľňa.
„Som hotový!“ povedal Sasori a hodil sa na mäkkú posteľ.
„Ja tiež.“
Obaja si dali sprchu, zhasli svetlo a ľahli si. Cez veľké okno im svietilo do izby pár lúčov z osvetlenej ulice. Sasori sa prevrátil na bok a zavrel oči. Nana hľadela tupo do stropu a premýšľala.
„Sasori?“ zašepkala.
„Hm?“
„Už máš plán, ako získame svitok?“
„Nie. Prečo? Ty niečo máš?“ spýtal sa zvedavo a otočil sa k nej.
„Kazekage má dvoch súrodencov, Kankuroa a Temari, však?“
„Hej.“
„Unesieme Temari a budeme za ňu požadovať svitok.“
„Ty si génius, Nana.“
„Ale určite nás nenechajú odísť bez boja. Kankuro je tiež bábkar, tak ako ty. Takže s ním budeš bojovať a ja ... ja budem bojovať s Gaarou.“
„Tak to sa už môžem dočkať.“ vyhlásil nadšene Sasori s pomyslením, že Kankurovi ukáže, čo je to byť skutočný bábkar. „Teraz sa vyspime, aby sme na zajtra boli pripravený.“
Nana prikývla, obaja zavreli oči a ponorili sa do ríše snov.