Nebo

„Kde to som?" čudoval sa červenovlasý bábkar, keď vstával z rozsiahlej bielej plochy neurčitého tvaru. Vstal, niekoľko krát sa tam prešiel až objavil v zemi dieru. Kľakol si a pozrel sa tam.
„To je nejaký žart?!" pomyslel si, keď pod sebou uvidel veľký cintorín plný malých náhrobkov.
„Som mŕtvy. Ale ja nechcem byť mŕtvy." bola jeho ďalšia myšlienka, zatiaľ čo si ľahol. Na nešťastie, biely povrch bol veľmi nestabilný, a tak už za chvíľu letel dole s myšlienkou:
„Možno môže byť fajn byť mŕtvy. Chcem byť mŕtvy! Škoda, že sa to už stalo."
Z podobných filozofických myšlienok ho vytrhlo zistenie, že práve spadol do náručia kamennej Panne Márii. Zliezol z nej, rozhliadol sa navôkol a prišiel k najmenšiemu hrobčeku, ktorý mal v sebe divne zapichnutý drevený kríž. Vytiahol ho zo zeme s myšlienkou „Lepšie niečo, ako nič." Keď v tom sa za ním ozvalo: „Vážne ti ten kríž treba?“
Sasori sa zľakol a trhol so sebou. Naštvane sa otočil, aby videl dotyčného, kvôli ktorému sa on, veľký frajer a bábkový majster Sasori, zľakol.
„Čo...?" nechápavo sa uškrnul, keď sa pred ním vznášal biely, žiariaci človek so svätožiarou a mangou v ruke.
„Vitaj v nebi, môj milý. Ja som Boh, tunajší vládca všetkého a -" Sasori prerušil jeho viditeľne nacvičený monológ.
„To je síce všetko celkom fajn, ale ... čo tu do čerta robím?!“
Boh si povzdychol, vzal Sasorimu z ruky drevený kríž a zapichol ho späť do zeme.
„Ááále ... táto dnešná generácia, poznáš to. Peklo je preplnené, a tak musím prijímať všetky duše, miesto toho, aby som si spokojne a veselo sedel so Svätým Jánom na poháriku.“
„Hej, Božko, to poznám. Ja by som tiež radšej šiel s Deiom na drink. Aj keď má príšerný vkus na umenie.“
Z takmer priateľského monológu plného seba ľutovania, ich vyrušil známy, naštvaný hlas:
„Kto že má príšerný vkus na umenie?! Umenie je výbuch!“
„Ahoj, blondína.“ zasmial sa Sasori, ktorý bol sklamaný z toho, že sa svojho kľudu nedočká. Malý blondiak s vlasmi cez oko vedľa neho zasyčal:
„Neoslovuj ma v ženskom rode. Ja nie som žena!“
Boh sa zatváril zmätene, no potom prehovoril:
„No! Takže vy ste...?“ spýtal sa Boh.
„Som Sasori a toto je Deidara.“ predstavil ich, pretože blondiak zrejme nebol vo svojej koži a asi by nedokázal povedať ani jednu vetu, ktorá by neobsahovala najmenej tri sprosté slová. Boh začal listovať v mange a veľmi sa divil, že ich tam nemôže nájsť. Po asi piatich minútach sa buchol do čela, odhodil časopis a začal niečo hľadať vo vrecku. Z maličkého vrecka vytiahol obrovskú knihu s názvom „Veľký abecedný zoznam mŕtvych“, a začal listovať.
„S ... Sa ... Sas ... Sasori! Tu je to!“ skríkol víťazoslávne a povedal bábkarovi, ktorému už poriadne liezol na nervy:
„Nikto vás tu nečakal, takže miesto bežných obývaných domčekov vás budem musieť ubytovať v mojom skromnom domove. Poďte za mnou, chlapci.“ a začal stúpať do bieleho priestoru.
Sasori chytil Deidaru za cop a ťahal ho so sebou za Bohom. Netrvalo dlho a doleteli pred obrovský palác.
„Toto má byť skromné bývanie?“ vyvalil oči Deidara.
„Toto nie,“ odvetil Boh „ale toto áno!“ a ukázal na miniatúrny, drevený prístrešok, ktorý bol pod palácom takmer neviditeľný.
„Aha ... " zmohol sa Sasori na jediné slušné slovo. Vtom sa za nimi ozvalo buchnutie a víťazoslávny krik:
„Som tu!“
„Mohli by ste sem už prestať padať, ako Nemci do krytu?!“ spýtal sa naštvane Boh. "Dochádzajú mi voľné byty."
„Hej, kto je ten dedo s cédečkom na hlave?“ spýtal sa pobavene Pein, ktorý nemal o tom, kde sa vlastne nachádza, ani tušenie.
„Ja som Boh, a ty si kto?" spýtal sa veľký vládca a vypol hruď.
Pein sa nechápavo zatváril a zahlásil:
„No to nie je možné, pretože Boh som ja.“
„To ťažko! Ako sa voláš?!“
„Som Borec, Big Boss, Veľký Pé, Šéf, Líder a pre Konan, Pein.“ vyhlásil nadšene.
Boh, ktorému už išla zo všetkých tých mien prasknúť hlava, opäť siahol do vrecka pre Zoznam a začal v ňom listovať.
„P ... Pavarotti, Pascal, to asi nie ... Pattinson ... Pein!“ vykríkol a vyvalil oči:
„Ale veď ty nemáš byť mŕtvy!“
„Mŕtvy? Ja nie som mŕtvy! Títo dvaja sú po smrti!“ a ukázal na Deidaru a Sasoriho. „Vždy som vedel, že som hustý frajer, ale duchov vidieť nechcem! Čo robím v nebi?!“ hysterčil Pein.
„Upokoj sa, ja to tiež sotva zvládam. A nepotrebujem tu ešte nejakých hysterických, ukričaných paviánov!“ reval Boh.
„Ty zmĺkni, podvodník!“ prišla Bohovi rozhorčená odpoveď. „Kto si myslíš, že si? Len preto, že vládneš celému Nebu si nemáš právo hovoriť Boh!“
Päť sekúnd ticha.
„Čo robím v Nebi?!" zreval Pein a ani sa nepokúšal skryť hystériu a rozrušenie. „Konan mala pravdu. Mal som ju vypočuť! Mal som ju vypočuť a neholiť sa vo vani! Ona mi to hovorila!“ vydával zo seba uplakane.
Bohovi už dochádzala trpezlivosť.
„Budeme tu stáť a plakať, alebo sa konečne pôjdeme pozrieť na bývanie?!“ zakričal Boh, keď Deidara, Pein a Sasori spustili hromadné fňukanie a ľutovanie sa. „Ideme!“ rozkázal a viedol tých troch, ktorý sa priateľsky a upokojujúco držali okolo ramien.
Prešli obrovskou zlatou bránou, na ktorej žiaril nápis "Welcome in Heaven! We've got cookies!"
„Fajn nápis.“ povedal po chvíli Sasori, aby trochu odľahčil atmosféru.
„Ďakujem. Netuším, čo to znamená, ale keď sem prifrčalo pár duší z Ameriky a vyhlásili tento výrok, tak to asi bude znamenať niečo ohromne vznešeného.“
„Samozrejme.“ prikyvoval horlivo Pein, ktorý absolútne netušil, o čom je reč.
Ako sa tak pomaly približovali v búde, zdala sa im stále škaredšia a škaredšia. Nakoniec zastavili asi dva metre od nej. Páchla.
„V tomto ako máme spať?“ spýtal sa Deidara, ktorému sa predstava, ako v nej spí, vôbec nepáčila.
„Nehovor, že ti vadia myši a zápach.“ neodpustil si Sasori.
„Myši nie, to nikdy! Umelcovi, ako napríklad mne, by nikdy nemohli vadiť myši! A zápach už vôbec nie!“ ohradil sa Deidara.
Náhle však očervenel a priznal sa:
„Keď tam je určite niekde pavúk. A ja sa pavúkov bojím.“
Sasori len pokrútil hlavou. Boh podišiel k diere, v ktorej zrejme kedysi dávno bývali dvere, a kývol im, aby išli dnu.
„Nádhera, nie?“ rozplýval sa Boh.
Vnútri boli dve postele, teda vlastne tri. Až na to, že jedna z nich bola ...
„Manželská?!“ zajačal hystericky Deidara, ktorý si okamžite uvedomil, čo ho čaká.
„Tak fajn, ako Veľký Pé vyhlasujem, že na tej manželskej posteli bude spať Deidara a Sasori.“
„To už ste mi mohli na ksicht napísať "Rape me!" zvolal nešťastne Deidara.
„Chcéééš?" povedal Sasori a dal si záležať, aby to znelo poriadne úchylne. Deidara si začal nervózne okusovať nechty.
„Prosím, prosím, nech sa stane zázrak.“ mrmlal si pre seba.
A zázrak na seba nenechal dlho čakať. V tú chvíľu sa steny chatky otriasli, potom sa na streche ozvali dve rany a strop sa prepadol. Z hromady kamenia a trámov, ktoré napadali na zem zo strechy sa ozvalo:
„Kde to som?!“
„Konan!“ vykríkol naradovaný Pein a hrdinsky sa vrhol do hromady kamenia, aby svoj modro vlasý zázrak vytiahol z trosiek.
„Pein, ty bl*ec! Hovorila som ti, aby si sa neholil tým strojčekom s červenou páskou, ale nie, ty si asi farboslepý! Idem si v noci do kúpeľne a vidím tam takú hrôzu!“
„No ... A čo sa ti stalo, srdiečko?“
„Dostala som infarkt.“
„To ma mrzí, zlatko.“ a cúval k stene, aby náhodou neschytal facku.
„Tak mrzí! Ja sa ti na nejakú ľútosť môžem vykašľať, ty idiot!“ jačala Konan.
Boh pocítil potrebu zakročiť.
„Stop! Zadrž, dcéra! Zničila si nám posledný voľný byt, čo by mi ani tak nevadilo, ale svojou rečou kazíš našu dobrú povesť! Odoberám ti dar neslušnej reči! Miesto každého sprostého slova budeš môcť hovoriť iba "Gumový medvedík"!“
„Čo to melieš, ty gumový medvedík?!“ zakričala Konan a náhle sa zarazila. „Ty si zo mňa robíš gumového medvedíka?!“
Boh pokrútil hlavou. Konan sa zviezla na zem a hystericky nariekala.
„No!“ vyhlásil Sasori „Povedal by som, že sme vyriešili problém s manželskou posteľou!“
„Len dúfam, že nie je veľmi pružná, inak nás to bude celú noc budiť.“ žmurkol na neho Deidara.
„To nemyslíte vážne!“ kričala Konan. „Som mŕtva a bývam v hnusnej plesnivej diere s dvomi úchylmi! Až na teba, miláčik, ty si len tak trochu tupec."
Boh si vzdychol a strčil si do uší slúchatka.
„No, to si ešte užijem. Zatiaľ zbohom!“ a vyparil sa.
„Ako dlho tu budem musieť tvrdnúť?“ spýtal sa Sasori.
„Asi tak cca štyridsať rokov. Proste, kým neotvoria Peklo.“ ozval sa Bohov hlas.
„Gumový medvedík!“ skríkla Konan.
„Tomu ku*va hovoríš ku*va nadávka?“ poklopal Konan na rameno akýsi zvláštny tvor, potom čo sa ozvala ďalšia rana a v streche sa objavila druhá diera, aj keď bola predsa len o niečo väčšia.
Bol to Hidan. Zrazu začala dnu vtekať voda. Deidara sa vydesene skryl za Sasoriho. Nedošlo mu, že už je po smrti.
„Voda?! Ale odkiaľ ide?!“ spýtal sa nechápavo Sasori.
„Žralok!“ zreval Pein a schoval sa za Deidaru, ktorý sa už krčil za Sasorim.
„Žralok?“ poškrabal sa Hidan na hlave.
Všetci začali hystericky jačať, až na Sasoriho.
„Čo vám už naozaj šibe?! Veď je to Kisame!“
„Kisame?!“ zvolali všetci zborovo, keď sa vynoril.
„Kisame, ako si zomrel?“ predniesol múdro Pein, keď sa vyhrabal spoza Deidarovho plášťa.
Chvíľu bolo veľmi trápne ticho.
„Myslím ...“ povedal Kisame po desiatich minútach premýšľania „že som sa utopil.“
„Ako si sa mohol utopiť?!“ vrieskal Pein „Veď máš žiabre!“
Kisame chvíľu nechápavo pozeral.
„Asi som na to vtedy zabudol. To sa predsa môže stať každému, no nie?!“
Pein sa buchol do čela a znova nastalo to trápne ticho.
„Baf!“ ozval sa Bohov hlas za Kisamem, ktorý sa rozbehol preč rýchlosťou namydleného blesku.
Miesto toho, aby vyšiel von, sa rozpľasol o stenu.
Všetci v chlieviku ďalších pár minút hľadeli na Kisameho. Prvý sa spamätal Hidan.
„A kde ku*va budeme všetci chrápať?!“ a pozrel na postele.
Deidara začínal tušiť, že sa zlu nakoniec rovnako nevyhne. A tušil dobre.
„No, my sa môžeme s Deiom vyspať aj na jednej posteli, to nie je problém.“ povedal Sasori s naozaj pedofilným úsmevom a Deidarovi sa tisli do očí slzy.
„Sushi pôjde do tej fontány pred chlievikom a túto posteľ si beriem ja, ku*va!“ vyhlásil Hidan a bez pýtania sa rozvalil na jednej z postelí.
„A čo ak príde niekto ďal-“ Konan to ani nestihla dopovedať a od dverí sa ozvalo „Ssssssdravím vássss.“
Všetci okamžite zbledli, keď ako prvé uvideli dlhý jazyk.
„Čo tu ty do gumového medvedíka robíš?“ spískla Konan.
„Prišššiel som sa prejssssssť,“ vykladal Orochimaru a plazil sa ďalej do miestnosti. „a zrazu ssssom začul, ako niekto sssstrašne jačí.“
„Vypadni!“ skríkla Konan, chytila Orochimara a vyhodila ho von.
„Toto je výlet za všetky peniaze!“ skríkol Pein, no v tom na neho niekto spadol.
„Peniaze? Kde?“
„Zlez zo mňa, Kakuzu, lebo ti dám žihadlo!“ kričal Pein.
„Od kedy dávate žihadlá, šéfko?“ zamyslel sa Kakuzu.
„Od teraz!“ zasyčal Pein nebezpečne.
Kakuzu si nakoniec predsa len dal povedať a zliezol Peinovi z hlavy. Vtom Hidan varovne zdvihol prst.
„A čo keď budeme hladný? Sú mŕtvy vôbec hladný? Čo tu ku*va budeme jesť?!“ panikáril, ale netrvalo to dlho.
Všetci sa pozreli na Kisameho. Kisame chvíľku vydesene pozeral, pre istotu sa aj obzrel, či za ním nie je náhodou nejaká špajza. Skúšal uhnúť najprv na jednu stranu a potom aj na druhú, ale oči ho všade sledovali. Kým sa klepal v rohu, dali všetci hlavy dokopy.
„Predsa ho nezjeme len tak.“ povedal Sasori.
„No hej, máš pravdu, chcelo by to nejakú prílohu.“
Zrazu sa “zem“ začala triasť a niečo sa z nej vyhrabalo. Keď už si začínali myslieť, že nastalo zemetrasenie, vykukla z podlahy Zetsuova hlava.
„Bylinky už máme ..“ zamrmlal Hidan, ale dosť zrozumiteľne, aby to všetci počuli.
„Čože?“ zatvárili sa obe polovičky Zetsua nechápavo.
„Škoda, že si nedáš s nami.“ poľutoval ho Pein.
Tentoraz sa zarazil Kakuzu.
„A čo budeme jesť potom?“
„Teda, šéfe, prečo ste mi nepovedali, že bude žúr?!“ vstúpil do dverí čiernovlasý tvor.
Prekvapenie všetkých z toho, že vidia Itachiho trvalo len do tej doby, než ...
„Zetsu – san!“ prehnalo sa dverami druhé, čiernovlasé stvorenie.
„Pozeraj, kam šliapeš, blbec!“ zreval Itachi, keď mu Tobi stúpil na nohu a očerveneli mu oči.
„Ani gril už nebudeme potrebovať.“ mudroval Hidan s pohľadom upretým na Itachiho.
„Hidan-san, Pein-san, Konan-san!“ kričal Tobi potešene.
Náhle sa zarazil a uprene pozeral na Deidaru.
„Deidara-senpai!“ zajačal a rýchlo skočil Deidarovi do náručia.
„Hej, Sasori, asi máš konkurenciu.“ rehotal sa Pein a vychutnával si pohľad na rozhnevaného Sasoriho, ktorý škrípal zubami.
Deidarovi sa medzitým podarilo zbaviť sa Tobiho.
„O čo tu ide?!“ zreval Itachi.
„Gumový medvedík!“ zvrieskla Konan.
„Ideme grilovať!“ skríkol nedočkavo Hidan.
„Ty by si večne len niečo žral, lenže kto ti má furt variť?!“ zavrčala Konan.
„A nebude to grilovanie veľmi drahé?“ staral sa Kakuzu.
„Nie!“ skríkli všetci zborovo a upreli na neho pohľad, ktorý hovoril, že za chvíľu budú grilovať jeho.
Konan vytiahla z plášťa dlhý nôž a zamávala s ním pred Kisamem a Zetsuom.
„Áááá!“ kričali tí dvaja.
Konan sa natiahla a ...

Zrazu sa všetko zastavilo. Sasori ucítil, ako si udrel hlavu o nočný stolík.
„Všetko to bol iba sen?“ spýtal sa sám seba a pozrel sa na hodiny, ktoré ukazovali pol jednej poobede.
Uľavilo sa mu. Zrazu mu niekto zabúchal na dvere. Otvoril a stál tam Pein.
„Poď na obed.“ povedal.
„Čo budeme mať?“ spýtal sa zvedavo Sasori.
„Sushi a bylinkami.“
„Niééééé!!!“ skríkol Sasori a utekal preč.
Pein tam chvíľu stál a nechápavo pozeral.
„Asi nie je hladný.“ a pobral sa dole.