Výnimoční IV

Celková kontrola prebehla bez komplikácii, až na kontrolu duševného stavu, pri ktorej sa Koru tak rozreval, že mohli pokračovať až o hodinu. Medzitým sa stal miláčikom u sestričiek, ale nebol z toho nadšený. Nevedel, že je to dobré. Nikdy nezažil, aby ho mal rád. Kisaki a Atako ho brali ako brata a kamaráta, a aj keď sa k nemu chovali ako so seberovným, mali k nemu veľkú úctu.
Po kontrole prišiel Inoichi. Koru sa chcel okamžite skryť (neviem kam), ale Inoichi ho chytil za ruku a posadil na posteľ.
„Neboj sa. Ja ti nič nespravím. Len sa ti pozriem trocha do spomienok, lebo to je časť duševnej kontroly. Ako som si všimol, nedokážeš rozprávať o svojej minulosti. Neboj nebude to bolieť, len potrebujem aby si spal.“
„Chrrrrrrrrrrr.“
„Páni. Ten je ale rýchly.“ Zasmial sa Inoichi.
Položil ruku na Koruovo čelo a začal sa sústrediť. Pred očami sa mu naskytol smutný pohľad.

Koru minulosť

Trojročný Koru vybehol bránou a bežal kam ho nohy viedli. Keď bol hlboko v lese, podlomili sa mu kolená a on padol do mokrej trávy. Inoichi ho nasledoval. Keď uvidel Koruove oči, zhrozil sa. (neskôr sa dozviete aké ich mal)
„Musíš ísť ďalej, Koru. Musíš.“ Vravel sám pre seba.
Postavil sa a pomalým krokom sa uberal ďalej. Bol vyčerpaný, ale musel sa schovať. Asi za hodinu našiel jaskyňu a tam sa usadil. Rozvinul zvitok. Pozeral sa naň ale nemohol nič prečítať, pretože to bolo napísané drobučkým písmom. Položil na zvitok ruku, ktorou si utrel slzy (p. a.: slzy majú čiernu farbu). Zvitok sa zväčšil na 1,5 metrov a písmená boli tiež dosť veľké na prečítanie. Nahlas začal čítať. Boli to jednotlivé techniky, ktoré existovali. Hneď po prečítaní poslednej techniky prvého stĺpca, sa Koru ocitol v dyme. Keď sa dym rozplynul, zistil, že už nie je v jaskyni, ale že je na chodníku.
Nevidel žiadnych ľudí, ale znepokojilo ho to, že miesto sa nápadne podobá chodník v chrámoch.
„Vítame Ťa, Koru.“ Povedalo hromový hlas.
Koru sa postavil. Poobzeral sa okolo seba. Z tieňov veľkých lopúchových listov sa vynárali siluety. Neboli to ľudia, ale líšky. Zvedavo si Korua obzerali.
„Si najmladší, ktorý sem prišiel. A k tomu si aj výnimočný. A ešte k tomu tie oči. Také oči majú len Výnimoční. Prisahaj, že budeš spolčený s Líškami a my ti pomôžeme vždy keď nás budeš potrebovať.“ Povedala obrovská líška (Kiuuby to nie je).
„Prisahám na svoje meno, ktoré je Garenti no Koru, že sa spolčujem s líškami a sľubujem im svoju vernosť.“ Prisahal Koru dvojitým hlasom.
Keď to dopovedal, zo zeme vyrástol stĺp.
„Podpíš sa.“
Koru si hryzol do palca a rýchlo sa podpísal, pretože rana sa mu začala zaceľovať.
„Teraz sa vrátiš späť. Aj my si ťa môžeme zavolať, keď ťa budeme potrebovať.“
O sekundu neskôr bol zase v jaskyni. Prestalo pršať, a vonku sa predierali slabučké lúče. Vyšiel von a pozrel sa do neba. Do očí mu udrela žiara. Koru privrel oči a zdalo sa mu že uvidel siluetu desaťchvostého.
„Ochraňuj bijuu.“ Povedal a zmizol.

„Chyťte ho! Ukradol mi rybu! Zlodej!“ kričal obchodník. Inoichi stál na trhovisku.
Okolo stánkov prebehol malý päťročný chlapec. Bežal po štyroch. Mal fialové vlasy, z ktorých vytŕčali žlté uši. Mal na sebe otrhané detské sedliacke kimono, spod ktorého vytŕčal žltý chvost. Rybu držal v zuboch ako pes. Obchodníci ho nahnali do slepej uličky a chystali sa ho zbiť. Chlapec pustil rybu a začal na obchodníkov vrčať.
Chudáčik pomyslel si Inoichi.
„Nič som neukradol. Bola na zemi, tak som si ju zobral.“ Kričal.
„Nebola tvoja. Teraz za to zaplatíš.“
Obchodníci sa vrhli na chlapca a začali doňho búchať palicami. Zrazu z ulice išiel nejaký krik.
„Preč! Preč! On sa vrátil! Vrátil sa sem!“
Obchodníci sa obzreli a zbadali siluetu Korua, ktorý tam stál a súcitne pozeral na chlapca na zemi.
„Prestaňte.“ Povedal dvojitým hlasom.
Obchodníci sa rozbehli k nemu. Už zdvíhali palice, keď sa Koru zhlboka nadýchol a pustil na obchodníkov veľkú masu stlačeného vzduchu. Odhodilo ich to až na koniec slepej uličky. Koru podišiel ku chlapcovi, ktorý stále ležal na zem. Koru mu pozrel do očí a on do jeho. Koru mu podal ruku a on ju prijal.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa Koru.
„Atako. A t-ty?“
„Ja som Koru. Teší ma.“ Povedal s úsmevom.
Postavil sa, ale roztriasli sa mu nohy. Koru ho chytil a podoprel ho. Aj keď mal štyri a Atako mal päť, bol dosť silný na to aby ho uniesol. Keď vyšli z uličky, ľudia sa skrývali a pozerali sa na nich. Začalo pršať. Koru pozrel hore a usmial sa. Začal sa spolu s Atakom rozplývať, až celom zmizli.
Ocitli sa v jaskyni, v ktorej sa Koru skrýval. Atako sa zrútil na zem a zaspal. Spal dlhé hodiny, a keď sa zobudil, nevedel kde je.
Kde som? Ako som sa sem dostal? pýtal sa sám seba.
„Si v mojom úkryte. Pokiaľ chceš, zostaň. Mne to nebude vadiť.“ Odpovedal Koru, aj keď sa ho Atako na nič nepýtal.
„Môžem? Fakt? A naozaj ti nebudem prekážať?“
„Nie. Vlastne... budem rád keď tu budeš.“
„Môžem ťa oslovovať ´braček´ a keby sa k nám ešte pripojila baba, tak tú môžeme volať ´sestrička´.“
„Žiadny problém. Braček.“
Obidvaja sa začali smiať.
Za pár dní sa stali veľmi dobrými priateľmi. Atako cítil voči Koruovi veľký rešpekt zato, že ho zachránil pred nahnevanými obchodníkmi.
„Koru, naučíš ma dačo z toho zvitku, prosím?“
„Môžem. Naučím ťa techniku privolávania. No musíme sa porozprávať s niekým dôležitým, kto o tom vie najviac.“
Koru urobil pečate a privolal líšku.
„Ah, Koru. Som veľmi rád, že si ma privolal. A vidím, že si si našiel kamaráta.“
„Tento lišiak vie všetko o technike privolávania?“
„Neposudzuj ho kvôli tomu ako vyzerá.“
„Ale, ale, ale. Tomu teda hovorím privítanie.“ Povzdychol si lišiak. „Nikdy som si nepredstavil, že sa budem rozprávať s vlčím človekom.“
„Vlčím? Nie náhodou psím?“
„Nie, vlčím.“
„Môžete mu už povedať viac o tej technike.“
„Jasné. A mimochodom, moje meno je Saa.“
Asi po desiatich minútach vysvetľovania, Saa povedal.
„Máš šťastie, že sme dobrí priatelia s vlkmi. Myslím, že ťa medzi seba prijmú.“
Položil labu na zem a do prachu nakreslil znamenie. Zo znamenia začal stúpať dym. Keď ustúpil na znamení sedel žiarivo biely vlk.
„Dúfam, že máš dosť pádny dôvod, že si ma privolal.“ Povedal ironicky.
„No, s niekým ťa chcem zoznámiť a o niečo ťa požiadať.“ Odpovedal Saa.
„No najprv zoznámiť.“ Vybral si vlk.
„Toto je Koru. On patrí k Líškam, aby bolo jasné. A vedľa neho je Atako. Ten sa ti rozhodne bude páčiť.“
„Čože? Vlčí? Nerob si zo mňa srandu.“
„Ja nikdy nežartujem.“
„D-dobrý d-deň.“ Povedal Atako.
„Ja už chápem. On sa chce naučiť techniku privolávania a my, Vlci, máme byť jeho spojenci, však?“
„Presne.“
„No ja súhlasím, pretože on bude po dlhých rokoch ďalší ktorý s nami podpísal zmluvu.“
Pred Atakom sa zjavila socha vlka, na ktorej boli len tri mená. Podpísal sa a obidve zvieratá zmizli.
Koru aj Atako si ľahli a spali dlhé dva dni.

Malé dievčatá sa zhŕkli na kraj lúky. Pri ich nohách sedeli psi a čakali.
„Dúfam, že vaše psi sú vycvičené tak, aby strážili dom a zlodejov uštvali.“ povedala sa jedna.
„Áno sú. Môžem vedieť koho budú naháňať?“ spýtala sa ďalšia.
„Momoró si už korisť vybral. Je ňou tamto dievča pri potoku.“
Päťročné dievčatko v sedliackom kimone sedelo pri potoku a pozeralo na dno. Keď počulo zúrivý štekot, obzrelo sa. Sedem psov utekali smerom k nej. Dievča sa postavilo a utekalo preč. Psi ju začali naháňať. ...
Po hodine naháňania bolo dievča tak unavené, že sa už aj potkýňala. Psi ju už dohnali a prvý ju kusol do nohy. Spadla a psi sa do nej pustili. Škriabali, hrýzli a snažili sa aj trhať, ale to nešlo.
„Haúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú!“ zavylo z výšky. Bol to Atako.
„Koru, môžem sa trochu prebehnúť?“ spýtal sa.
„Jasné. A k tomu môžeš ponaháňať aj tie zlé, rozmaznané baby.
„Juhúúú!“
Atako zoskočil zo stromu a začal naháňať psi, ktoré si to nasmerovali priamo k svojím paničkám. Tie sa s pišťaním pustili do behu.
Koru zatiaľ zliezol zo stromu a podišiel k dievčaťu. Bola doškrabaná, rana na nohe, kde ju pohrýzol pes bola otvorená a silno z nej tiekla krv. Koru zobral obväz a nohu zafixoval.
„Atako, ideme.“ Zreval. Vyložil si dievča na chrbát.
Atako bol uňho za minútu.
„Berieme ju so sebou? Jééééééééj.“ Potešil sa.
Zmizli. Keď došli do jaskyne, položili dievča na zem vystlanú lístím (jeho posteľ) a začal ju liečiť. Kosť na nohe sa zacelila a ostatné rany tiež. Dievča sa prebudilo a prudko sa posadilo.
„Ahoj, ako sa voláš?“ spýtal sa Koru.
„Ki-kisaki.“ Odpovedala.
„Pekné meno. Ak chceš môžeš zostať s nami.“ Navrhol.
„A môžeme ťa oslovovať sestrička?“ spýtal sa Atako.
„Áno.“ Povedala s úsmevom Kisaki.
Toto všetko Inoichi pozoroval ale keď chcel ísť ďalej tak sa okolo neho objavili pečate.

Späť v nemocnici

„Čo sa to stalo? Prečo sa tam zrazu ukázali pečate.?“
„Tie pečate sú zábrana. Nedovolia ísť ďalej.“ Povedal Koru, ktorý sa už prebudil.
„Videli ste moje oči. Musím vám zapečatiť jazyk aby ste to nikomu nepovedali, ako vyzerajú.“ Povedal Koru.
„No dobre.“
Koru urobil pár pečatí a položil prst na Inoichiho jazyk. Objavila sa pečať a zase zmizla.
„Paralyzuje vám jazyk, keď o nich budete chcieť niečo povedať.“
„Aha. Za chvíľu sem prídu ostatní Chunini.“ Oznámil Inoichi a odišiel.
Stretol pri tom svoju dcéru.
„Ino, čo tu robíš?“ spýtal sa jej.
„Choujiho zase rozbolelo brucho. A ty si tu prečo?“
„Ále, nič podstatné len ninja z Hmlovej. Neboj sa, je to len dieťa.“ Povedal, keď zbadal výraz svojej dcéry.
Cestou ku kvetinárstvu, prešli okolo pekárstva, kde sedeli dve malé sýkorky. Len čo začuli slová o deväťročnom chlapcovi z Hmlovej, ktorý je v nemocnici, vzlietli a leteli presne k nemocnici.
Korua videli v prvom okne. Ležal na posteli a s niekým sa rozprával. Zmenili sa na ľudí a vpálili do izby (našťastie bolo otvorené okno).
„KORU!“ skríkli obaja.
„Ale, ale, ale. Toto sú tuším tvoji tímoví partneri, nie?“ povedal Kakashi.
„Nie.“ Povedal Koru.
„Čo?“
„Oni sú moja....rodina.“ povedal so slzami v očiach Koru.