Narutova sestra 11 - Oslava

V noci ani oka nezažmúrila. Niet divu. Nastal obávaný deň. Deň jej narodenín. Zaspala až nadránom, asi o piatej. A o pol šiestej ju zobudilo klopanie na dvere. Skoro ju porazilo. Prudko otvorila dvere a zrevala:
„Čo je?!“
Pred dverami stáli všetci členovia Akatsuki. Všetci, okrem Sasoriho. Konan držala veľkú tortu s nápisom Všetko najlepšie Nana. Všetci sa na ňu dívali, ako na blázna. Nastalo trápne ticho.
„Ehm ... Ja ... Ja som nevedela ... Nevedela som, že ste to vy.“ koktala.
„Zabudnime na to.“ povedal Pein.
„No tak, sfúkni sviečky.“ povedala milo Konan.
„A nezabudni si niečo priať.“ podotkol Hidan.
Nana sa nadýchla, zavrela oči a sfúkla jedným dychom všetkých sedemnásť sviečok.
„Čo si si priala?“ spýtal sa Itachi.
„Keby som ti to povedala, nesplní sa mi to.“
„Večer bude oslava.“ povedala Konan. „Táto torta bude až večer. Ak ju niekto z vás zožerie, zabijem ho.“ vyhrážala sa.
Všetci sa pobrali dole. Nana chcela zavrieť dvere, ale niekto jej do zverí podstrčil nohu. Stál tam Deidara.
„Ahoj Nani, môžem ísť dnu?“ spýtal sa.
„No, ak ti nevadí neporiadok, kľudne.“
Deidara vstúpil a zavrel dvere. Chvíľu mlčky stáli oproti sebe.
„Tak, ako sa máš?“
„Celkom fajn a ty?“
„Ujde to.“
„Myslím, že kvôli tomuto si neprišiel, aby si sa ma spýtal, ako sa mám.“
„Ehm ... No ... Ani nie.“ povedal a usmial sa.
„Tak o čo teda ide.“
„Mám pre teba darček.“
„Darček?“
Nana čakala nejakú hmotnú vec, ale namiesto toho, aby jej podaroval nejakú vec, alebo niečo podobné, Deidara ju chytil za ruku a začal sa k nej približovať. Chcel ju pobozkať.
„A – Ale Deidara ... Ja.“
„Nemusíš nič hovoriť Nana, len zavri oči.“
Zrazu sa dvere do Naninej izby otvorili a dnu vošiel zadýchaný Sasori. Dá sa povedať, že tam vtrhol.
„Nani prepáč, že som neprišiel, ja ...“ nedopovedal, lebo sa zarazil pri pohľade na nich dvoch.
Nana okamžite odstúpila od Deidary.
„Sasori ... Nie je to tak ...“ snažila sa mu vysvetliť Nana.
„Nič mi nehovor. Chápem to.“ povedal chladne Sasori.
„Deidara, choď preč.“ povedala mu Nana a Deidara bez odporu odišiel.
„Prečo práve s ním?“ spýtal sa vyčítavo Sasori. „To predsa nemôžeš.“
Pravdepodobne by sa mal hnevať Sasori, ale toto Nanu naštvalo.
„Nemôžem? Prečo by som nemohla? Čo ak som to tiež chcela?“
„A chcela?“
Nana odvrátila svoj sklopený zrak a pozrela sa priamo do jeho očí.
„Chcela ... ale s niekým iným.“
Došlo mu to.
„Ale ... Načo ti to vlastne vravím, keď nemáš žiadne city ...“ povedala a chcela odísť.
„Nana, počkaj.“
„Nie. To stačí. Už toho mám dosť. Už ďalej nevládzem.“ a odišla.
Sasori zostal v jej izbe sám. Mal zmiešané pocity, ale vedel, že ten najsilnejší je hnev. Zaťal päsť a udrel do steny. Vznikla tam veľká diera. Preklínal sám seba, že na to neprišiel skôr.
„Som taký debil.“ pomyslel si. „Zatiaľ, čo ma ona milovala, ja som si to nevšímal. Ako som len mohol?!“
Nenávidel sa, preklínal sa. Myslel si, že už ju úplne stratil. Až vtedy si uvedomil, čo k nej cíti. Lásku.
Nana bežala do knižnice. Tam jej bolo najlepšie, aj keď teraz by jej nebolo dobre asi nikde. Zobrala prvú knihu, ktorá jej prišla pod ruku, sadla si do veľkého kresla a začala čítať. Nevedela sa poriadne sústrediť. Prečítala tri strany a ani nevedela o čom číta. V hlave jej vírilo neskutočne veľa myšlienok. Nepomohlo jej nič, aby sa trochu upokojila. Čítala, potom pochodovala hore dole, vymlátila sa do kláves na klavíri, až sa to ozývalo. Po dvoch hodinách jej myšlienky ustali a bola viac-menej v pohode. Obed mali veľký. Doslova. Konan zapratala celý veľký stôl jedlom.
„To ... To je všetko preto, lebo mám narodeniny?“ spýtala sa Nana.
„Áno.“
„Pre Boha, to nemyslíš vážne. Konan, neprehnala si to? Veď sú to len narodeniny.“
„Nie, to vôbec nie sú len narodeniny!“ povedala Konan prísne. „Je to veľká udalosť, ktorá...“
„Ach Konan, prestaň už toľko básniť a sadni si.“ sprdol ju Hidan.
Vedel, že to oľutuje, ale neznášal, keď Konan pred jedlom recituje a poučuje. Na toľké prekvapenie, ho Konan poslúchla a sadla si. Inokedy by ho prizabila, ale teraz nie. Pri stole sa zišli všetci členovia Akatsuki. Na nešťastie si Sasori sadol oproti Nane.
„Stavím sa, že to urobil naschvál.“ pomyslela si Nana.
Celý čas, čo obedovali, sa na ňu díval. Ani na sekundu z nej nespustil oči. Len dúfal, že sa ich pohľady stretnú. Ale nestalo sa tak. Nana sa dívala na všetkých, len jemu vždy uhla pohľadom. Štvalo ho to. A poriadne. A taktiež aj Nanu. Cítila jeho pohľad. Lákal ju. Veľmi sa na neho chcela dívať. Do tých jeho hnedých, tajomných očí.
„Nana! Ty teľa jedno sprosté!“ nadávala si v duchu. „Nepozri sa na neho! Nie! To nesmieš!“
„Nani ... pozri sa na mňa, ja viem, že to chceš.“ pomyslel si Sasori.
„Mám pocit, že sa to kurča hýbe.“ pomyslel si Itachi.
„A dosť!!!“ zreval Kakuzu a tresol po stole, až Nana skoro vyletela z kože.
Všetci sa na neho nechápavo pozreli.
„Nechutí ti?“ spýtala sa zúfalo Konan.
„Chutí, ale ... Už sa cítim, ako v nejakej telenovele!“
„Telenovele?“ spýtali sa všetci zborovo.
„Vy .. Vy hlupáci!!!“ kričal Kakuzu a ukázal prstom na Nanu a Sasoriho. „Človeče, už sa dajte do kopy!!! Sasori! Ty sa trochu pozbieraj a buď trochu všímavý a ty Nana nebuď, ako živá mŕtvola!“
„Čo?“ spýtali sa naraz Sasori a Nana.
Kakuzu neodpovedal. Podišiel k Sasorimu, chytil ho za golier a ťahal ho niekam. Potom prišiel k Nane a prehodil si ju cez plece.
„Hej, prestaň!“ kričal Sasori.
„Kakuzu!!! Ty idiot! Okamžite ma zlož!“ kričala Nana.
Bila ho a kopala, ale proti takému chlapovi nemala šancu. Kakuzu nakoniec zastal pred nejakými dverami a otvoril ich. Bola to nejaká maličká miestnosť s rozmermi asi meter krát meter. Bola prázdna. Chytil Sasoriho a strčil ho tam. Potom zložil Nanu a poslal ju tam za ním. Surovo ju strčil. Keby tam nebol Sasori, napálila by to do steny. Ale Sasori bol rýchlo v strehu a chytil ju. Kakuzu tresol dverami a zamkol ich.
„A tu si to vyjasnite!“ zakričal Kakuzu a odišiel.
Nana tam chvíľu len tak stála v Sasoriho objatí. Boli v takom šoku, že si to ani neuvedomili. Keď už bola Nana pri zmysloch, rýchlo sa od neho odtiahla preč na druhú stranu miestnosti. Aj keď oveľa ďalej od neho nebola. Boli tam natlačený, ako sardinky v oleji.
„Ten idiot, Kakuzu.“ zamrmlala Nana.
Sasori si len vzdychol a pozrel sa na ňu.
„Nani?“
„Prestaň.“ odsekla mu.
„Ale ja ...“
„Nemôžeme to už nechať tak?! Ja ... sľubujem, že ťa už prestanem milovať.“
„Ale Nani ja ...“
„Nemiluješ ma! Chápem to! Už prestaň!“
Nana ani nepustila Sasoriho k slovu. Bola nešťastná.
„Nani!!!“ skríkol Sasori, chytil ju za ramená a pritiahol k sebe. „Ja ...“ nedopovedal, lebo mu Nana spadla do náručia. Omdlela.
„Do ri*i!“ skríkol Sasori.
Vykopol dvere a išiel s ňou k ostatným.
„Pein!!!“ kričal.
„Čo?“ spýtal sa otrávene Pein.
„Nana!“
„Čo je zase s ňou?!“
„Znova je mimo.“
„Odnes ju hore.“
Sasori s ňou vyšiel do jej izby a položil ju na posteľ. O pár minút sa prebrala.
„Č – Čo sa stalo?“
Neodpovedal. Pomohol sa jej posadiť a odišiel. Príšerne ju bolela hlava. A ešte viac ju bolela ľavá ruka. Bála sa vyhrnúť si rukáv. Bála sa toho, čo uvidí. Nakoniec rukáv odhrnula. Obväz, ktorým si večer obviazala ruku, bol celý od krvi. Rýchlo ho dala dole. Jej ruka krvácala. Zaujímavé na tom bolo to, že na sebe nemala ani škrabanec. Krvácala z ničoho. Ale bola to príšerná bolesť. Rýchlo si ruku previazala a toho starého obväzu sa zbavila. O chvíľu tam prišiel Pein.
„Toto bude zlé.“ pomyslela si.
„Tak ...“ začal Pein a sadol si na posteľ. „Minule som sa ťa spýtal, čo sa ti stalo. Nepovedala si to. Ťahal som to z teba už viackrát, ale bezvýsledne. Pýtam sa ťa naposledy. Čo sa stalo?“
„Nič.“
„Fajn. Mal som s tebou trpezlivosť, ale to stačí. Takéto veci riešim tvrdo a bezohľadne. Zajtra ráno, keď vstaneš, príď za mnou do pracovne.“ povedal a odišiel.
„Všetko najlepšie, Nana.“ povedala si pre seba.
Boli to tie najhoršie narodeniny. Cítila sa hrozne. Všetci na ňu hrozne tlačili. Mala zmätok v sebe samej. Takto si dnešný deň naozaj nepredstavovala. Najprv Deidara, potom Sasori a teraz Pein. Od poobedia bol kľud a ticho. Nikto sa nehádal a nekričal. Večer za ňou prišla Konan.
„Poď dole.“ povedala milo.
Nana len pokrútila hlavou. Nechcela byť s nimi. Nezvládla by to. Nezvládla by byť v jednej miestnosti so Sasorim.
„Nani, veď máš narodeniny. To tu chceš byť na svoj veľký deň takto zavretá?“
„Áno.“
„No tak! Vstávaj. O dvadsať minút ťa čakáme dole. A obleč si niečo pekné, nie tieto tvoje otrhané veci, ktoré sú ti ešte aj veľké.“
„Fajn.“ zavrčala a postavila sa z postele.
Konan odišla a ona sa začala chystať na oslavu. V kúpeľni sa umyla a upravila vlasy. Potom zo svojej skrine vytiahla biele šaty, previazané modrou, širokou stuhou okolo pásu. Zmenila sa z rozospatej polomŕtvej osoby na žiariace, krásne dievča. Ešte raz sa pozrela do zrkadla.
„Fíha, fakt som to ja?“ spýtala sa sama seba.
Toto jej trochu zdvihlo náladu. Išla teda dole. Už keď vyšla z izby, počula hlasy ľudí. Zrejme sa dobre bavili. Keď prišla dole na oslavu, všetci sa na Nanu dívali s otvorenými ústami.
„ T – T – T – To kto je?“ koktal Itachi.
„Myslím, že je to Nana.“ povedal Hidan.
„No dobre, ale už fakt prestaňte , bojím sa vás.“ povedala Nana a usmiala sa.
Všetci sa spamätali a venovali sa ďalej svojim veciam. K Nane podišla Konan.
„Pristane ti to, ale nemohla si si dať dole ten obväz z ruky?“
„Nie. Je to také škrabnutie, ktoré by som nerada ukazovala.“
Konan to nebrala príliš vážne a išla ďalej strážiť tortu, s ktorou sa tak veľmi natrápila. Nana si sadla a pozorovala ostatných. Po hodine oslava začala byť konečne zaujímavá. Samozrejme, že Hidan sa aj s Kisamem ožrali, ako prví. Konan konečne nakrájala veľkú tortu. Všetci sa bavili. Dnes chcela Nana urobiť len jednu vec. Ospravedlniť sa Sasorimu. Uvedomila si, že to prehnala. Náhle pustili pomalú pieseň.
„Toto je moja šanca.“ pomyslela si Nana a išla za Sasorim.
„Smiem prosiť?“ spýtala sa milo Nana a usmiala sa.
„No jasné.“ povedal Sasori.
Išli teda na parket. Nana mu dala ruky okolo krku a on jej okolo pásu. Obaja chceli, aby sa čas zastavil. Už ju nechcel nikdy pustiť. Oprel si hlavu o jej rameno a nasával jej krásnu vôňu.
„Sasori?“ zašepkala mu do ucha. „Prepáč.“
„Za čo?“
„Nemala som na teba tak vyletieť. Bola to chyba.“
„Aj ty mne prepáč. Bol som hlúpy.“
„Zabudnime na to.“ povedala a pritisla sa bližšie.
„Dobre.“
Slovami, ani neopísateľné pocity. Bol to krásny moment. Na parkete boli tri páry. Nana a Sasori, Pein a Konan, Hidan a Kisame. Áno Hidan a Kisame. Boli obaja z toho všetkého, čo vypili, trochu mimo. Aj Zetsu si chcel zatancovať. Začal na parket ťahať obrovský kvetináč a mäsožravou rastlinou. Práve keď ho dostal tam, kam chcel, pieseň skončila.
„Do ri*i! Zase som to nestihol!“ čertil sa Zetsu a začal kvetináč ťahať naspäť, kde bol.
Oslava trvala až do neskorej noci. Polovica Akatsuki bola na mol. Ale v podstate sa všetci dobre bavili. Oslavu ukončili už o pol jednej, pretože skoro všetci už spali. Nane sa nechcelo spať, tak išla von. Bolo poriadne zamračené a hrmelo. Zrejme sa schyľovalo k búrke. Vyšla teda pred sídlo. Bolo jej trochu chladno, pretože pofukoval dosť studený vietor. Začalo pršať. Zmokla, ale ona milovala dášť. Neprekážalo jej to. Roztiahla ruky, zaklonila hlavu a nechala na seba dopadať veľké kvapky studeného dažďa.
„Čo to robíš?“ ozval sa hlas za ňou.
„Sasori? Ja ... Moknem.“ povedala a usmiala sa.
„Tak budeme moknúť spolu.“ povedal Sasori a postavil sa vedľa nej. Jej šaty sa jej prisali na telo a tak mohol dokonale vidieť jej krásnu postavu. Díval sa na ňu. Bol zamilovaný. Takto tam stáli asi päť minút. V okne stál Pein a Konan. Keď ich Pein uvidel, nechápavo sa díval.
„Čo zamrzli, že tam tak stoja?“ spýtal sa Pein, Konan.
„Nie.“ odsekla mu.
„A čo to tam teda robia? Sú to blázni.“
„Čo nevidíš?“
„Čo mám vidieť?“
„Bože Pein, ty si tupec. Rodí sa tu láska. Veľká láska.“
„Pre Boha, nie. Znova budú všetci zaláskovaný.“
Konan pokrútila hlavou a ľahla do postele vedľa Peina.
Nana sa pozrela na Sasoriho. Ich pohľady sa stretli. Stáli oproti sebe a dívali sa do očí.
„Ehm ... Ja ... mám pre teba darček.“ povedal Sasori a vybral z vrecka malú krabičku. „Všetko najlepšie.“ a podal jej ju.
„Čo je to?“
„Otvor to.“
Nana otvorila krabičku. Div, že jej oči nevypadli. Vo vnútri bol náhrdelník. Ale nie obyčajný. Bolo to srdce na striebornej retiazke. Vo vnútri srdca bol modrý diamant.
„Pane Bože.“ povedala. „Je to prekrásne.“
Sasori zobral prívesok a dal jej ho na krk.
„Ani zďaleka nie tak, ako ty. Sľúb mi, že ho budeš vždy nosiť.“
„Sľubujem.“
Bolo to čarovné. Nevedel odolať. Chytil ju za ruku. Obaja sa začali k sebe približovať a privierať oči. Boli od seba už len kúsok. Päť centimetrov, tri centimetre, jeden centimeter, pár milimetrov. Cítila jeho teplý dych. Ich pery boli tak veľmi blízko. Ale každá krásna chvíľa sa musí niekedy skončiť. Bolesť. Ukrutná bolesť v ľavej ruke. Nana padla na kolená a silno si ju pridržiavala. Musela odísť. Cez obväz začala prenikať krv. Rýchlo sa postavila a utekala preč.
„Nana!“ zakričal Sasori.
Ani sa nenazdal a bola preč. Rýchlo sa zamkla vo svojej izbe a dala si dole obväz. Na ruke sa jej objavila pečať. Zľakla sa. Bolo to strašné. A tá bolesť. Cítila sa inak. Cítila v sebe inú chakru. Veľa inej chakry. Taktiež väčšiu silu.
„Bože, prečo práve teraz?!“ povedala si v duchu.