Stratená pokrvná príbuzná 04 - Bolestivé spomienky

*Dnešný diel sa týka Ayuminej minulosti. Povedala som si, že skúsim písanie v prvej osobe. Enjoy ;)*

„A kamže sa to chystáme?“

„Späť do Akatsuki skrýše.“ Povedal v pokoji Sasuke, z vaku vytiahol čierny plášť s červenými mrakmi a lajdácky ho „hodil“ na seba.

„A-akatsuki?!“ vyhŕkla Ayumi a s očami plnými strachu sa pozrela na červené mraky na plášťoch. Sasukeho zmiatol sestrin zmätený ustráchaný pohľad. Nikto ešte nevedel o tom dni...

Pred 5 rokmi

„Doton: Doryuu heki (Živel zem: Zemná Stena)“ vykríkla som potom, ako som zložila potrebné pečate a predo mnou sa objavila hlinená stena.

„Úžasné! Doton ovládaš naozaj skvelo Ayumi!“ pochválil ma.

„Arigatou, Hiroshi-sensei.“ Poďakovala som a milo som sa na neho usmiala.

„Teraz urob ohnivú guľu,“ rozkázal a pritom ako hovoril, ukázal na hlinenú stenu, ktorú som pred chvíľkou vytvorila.

„a preraz s ňou do tej hliny dieru.“

„A-ale...“ skúšala som namietať. Katon totiž nepatril medzi moje svetlé stránky. Pri každom pokuse urobiť hocijaké jutsu na báze živlu ohňa, prišiel každý kto stál minimálne 10 metrov odo mňa k ťažkému úrazu.

„Viem, že ti to nejde, ale preto to práve musíš trénovať!“ argumentoval sensei.

„Ale vieš predsa jak sa hovorí. Risk je zisk.“ Povedal rozhodne, ale hneď nato radšej odstúpil o pár krokov ďalej. Pravdepodobne sa mu v hlave premietli všetky ľahké aj vážne úrazy, ktoré by som mu mohla spôsobiť svojim katonom.

„Katon: Goukakyuu no Jutsu! (Živel oheň: Technika veľkej ohnivej gule)“ znova som vykríkla a z úst mi vyšiel malý plamienok. Sensei pokrútil hlavou a skleslo odpovedal na môj posledný pokus:

„To nevadí Ayumi. Skúšaj to ďalej!“

Po asi 20 minútach márnych pokusov vytvoriť konečne poriadny plameň som spadla na kolená a ťažko som oddychovala. Sensei ku mne pristúpil a pohladil ma po čiernych vlasoch. Z oka sa mi vydrala slza. Z tej mojej neschopnosti ma chytalo mierne zúfalstvo, ale ja som nebola pripravená to vzdať. Už som vstávala z kolien, keď ma sensei zastavil.

„Pre dnešok to stačí. Už si dosť vyčerpaná.“ Povedal a pomohol mi na nohy. Namietala som, no jeho priamy pohľad mi stačil ako odpoveď. Keď sa vzdialil o pár metrov odo mňa, neodolala som. Našla som v tele poslednú dávku chakry. Presne na posledný pokus ohnivej gule.

„Katon: Goukakyuu no Jutsu! (Živel oheň: Technika veľkej ohnivej gule)“ vykríkla som z plných pľúc, zostávajúcu chakru som smerovala k ústam. Než ma sensei stačil znova zadržať, z úst mi vyšľahol obrovský plameň, ktorý sa rozlial po začiernenej hlinenej doske. Ako som uvidela môj ďalší zbytočný pokus, sklopila som hlavu a bez toho ako by mi niečo sensei povedal, som sa ospravedlnila.

„Sumimasen, Hiroshi-sensei, l-len som to ešte raz chcela...“ zakoktávala som sa. Sensei neodpovedal. Keď som konečne zdvihla hlavu, uvidela som, ako upiera zrak na moju hlinenú stenu. Pristúpil k nej bližšie a jemno sa jej dotkol. Bola hladká, klzká a odrážalo sa od nej svetlo. Spojením zemnej steny a ohnivého firebolu som vytvorila sklo.

„Sugoi!“ po neskutočne dlhom tichu konečne niečo vyslovil, no od môjho výtvoru neodtrhol oči. Kým on na to nekonečne hľadel a obhmatával každý milimeter, ja som sa zvierala v bolestivých kŕčoch. Po hlasnom vzlyku sa Sensei prebudil z hladiny alfa a ustráchane mi priskočil na pomoc.
Nemohla som sa ani pohnúť, bolelo ma celé telo a moja chakra bola celkom vyčerpaná, dalo by sa povedať, že klesla až do mínusu. Pomaly som privierala oči. Len nepatrne som počula senseiov hlas. Začal kričať. Počula som ho zreteľnejšie. Chytil ma a striasol so mnou. Vtedy som sa konečne prebrala z polo-mdlôb, ktoré na mňa doľahli z vyčerpania. Sensei ma jemno oprel o kmeň stromu, ktorý stál neďaleko. Cítila som sa strašne. Akoby som každú chvíľu mala opäť privrieť oči, no už znova ich neotvoriť. Cítila som, ako mi v hlave duní hlas smrti a volá ma k sebe do pekiel. Nikdy som tento pocit nemala. Už párkrát som sa vyčerpala do mdlôb, no nikdy do takých silných, smrteľných.

„To jutsu, to sklo...“ usúdila som, že to zapríčinilo totálny skrat. Sensei zachytil moje tiché bľabotanie a hneď reagoval.

„To, čo si vytvorila je úžasné, no zdá sa, že ten rozľahlý katon, ktorý zapríčinil roztavenie pieskových častíc dotonu bol nad rámec tvoje schopnosti. Toto jutsu budeš musieť používať s mierou.“ Sensei potvrdil moje predpoklady.

„Idem ti zbehnúť po vodu.“ Povedal a bez ďalších slov odkráčal k pramienku, od ktorého nás oddeľovalo pár stromov.
Stále som sa opierala o kmeň a zazerala som na sklo. Zarazila som sa. Vo vzduchu som zacítila chakru, ktorá nepatrila ani mne, veď akoby, žiadnu som momentálne nemala a ani senseiovi. Aj napriek smrteľnému vyčerpaniu a bez štipky chakry ma neopustil bojový duch. Celkom, s pokojom v hlase som vyslovila:

„Viem, že si tu. Vylez!“

Krovie predo mnou zašušťalo a vynorila sa z neho postava v plášti s červenými mrakmi a oranžovou maskou na tvári, ktorá odkrývala len pravé oko. Stále sa ku mne približovala. Nemala som, z tej osoby dobrý pocit, chcela som ustúpiť, no nemohla som sa ani pohnúť. Už stála celkom pri mne. Hľadela na mňa a konečne prehovorila:

„Hmm, ako som predpokladal.“ Povedal a natiahol ruku k mojej tvári. Približoval sa s prstami k môjmu oku. Ja som len so strachom mohla hľadieť nato, čo sa chystá vykonať. Len jemno sa dotkol viečka. Ucítila som, ako sa mi v oku objavil Sharingan.

„Neboj sa len som si niečo overoval.“ Doložil priateľsky, no hneď nato ma schmatol za obe ruky, tak silno, až som sykla od bolesti. Stále upieral na mňa pohľad a ja som sa tak isto pozerala na jeho zahalenú tvár.

„Chceš vedieť kto som?“ povedal potmehúdsky. Akoby mi čítal myšlienky. Druhou rukou si siahol po maske a pomaly ju sťahoval z tváre. Konečne ju odhalil celú. Pozerala som sa neho s otvorenou pusou a so strachom v očiach. Predo mnou stál vysoký muž s havraními vlasmi, bledou pokožkou a jeho oči, ktoré neustále upierali zrak na mňa, akoby čakali na moju reakciu, boli krvavo červené s čiernym tomoe v strede. Muž vlastnil Sharingan a bol to nepochybne ďalší Uchiha. Zasa sa zaškľabil a prečítal mi myšlienky:

„Uchiha Madara meno moje...“