Stratená pokrvná príbuzná 03 - Konečne spolu

„Dostala sa ku mne informácia, že vražda Uchihov bola nariadená tými dvomi radnými paprdmi z Konohy. Je logické, že prikladáš vinu im.“ Sasuke sa až priam zarazil nad inteligenciou tohto dievčaťa. Neustále na ňu prekvapene hľadel. Nečudo, veď behom pár minút mu spôsobila hneď niekoľko šokov, ktoré sú zrelé na infarkt.
Po chvíli trápneho ticha konečne jeden z dvojice prehovoril:

„No... možno si z klanu Uchiha, ale kde berieš tú istotu, že si moja mladšia sestra?“ podotkol Sasuke a nedôverčivo sa zahľadel na dievča. Ayumi si vzdychla, hrabla sa v havraních vlasoch a unavene odpovedala:

„Čo tá jazva?“

„Náhoda!“ odfrkol chlapec a uhol sa nechápavému pohľadu.

„Potrebujem dôkazy! Napríklad... akej farby... mala moja mama oči?“ kým si Sasuke stačil uvedomiť, čo za hovadinu vypustil z úst, Ayumi na neho vypleštila oči ako z kreslených rozprávkových groteskách z 20. Storočia. Nieže by chlapcovi nestačilo všetko, čo na neho v poslednej polhodine vybalila. Nebol si na sto percent istý. No chcel byť. Predstava, že by mal po boku svoju rodinu, svoju malú sestričku, ho vracala do čias jeho detstva, keď ešte jeho rodičia žili a spolu s Itachim trávili všetok voľný čas.

„Itachi...“ chlapcovi sa zasa vykotúľala malá slza pri spomienke na svojho zosnulého brata.

To krásne rodinné puto, ktoré síce zažíval len krátko, ale dodnes sa mu pevne utkvelo v pamäti. Znovu sa mu všetky tieto spomienky, ktoré ho dnes hriali pri srdci premietli pred očami. Len nepatrne zachytával Ayumin jemný hlas, ktorý mu vyčítal jeho nedôverčivé správanie.

„Robíš si srandu?! Jasné, že mala čierne oči! To, ale je, akoby sa pýtal na farbu trávy. Keď už sa snažíš vymýšľať priblblé otázky, mal by si byť trošku kreatívnejší. Pretože veľmi sa ti to neda-“ dievča nestihlo ani dopovedať vetu. Sasuke ju prerušil. Objal ju a silno ju stískal. Obaja stratili reč. To objatie nepotrebovalo komentár. Akoby samé vravelo:

„Verím ti! Som šťastný, že som ťa našiel! Už ta nikdy nechcem stratiť...“
Vážny pohľad zabijaka opustil Ayuminu tvár. Jej slza, ktorú v pravom oku už dlho zadržiavala, konečne vyšla na povrch a uvidela svetlo sveta. Kotúľala sa po bielom líci až k brade, skadiaľ padla na Sasukeho ruku. Chlapec slzu ucítil, ale nepohol sa ani o milimeter, aby neprerušil ich krásne objatie. Cítil tú hrejivú kvapku, ktorá sa mu rozpínala po predlaktí. Slzu, neobyčajnú, hrejivú rovnako, ako spomienky na jeho úžasné skoré detstvo.
Červenovlasej dievčine sa nepozdávalo ticho, ktoré sa už dlho nieslo z vedľajšej miestnosti, kde zanechali Sasukeho s tou osobou v plášti. Jej zvedavosť vyhrala súboj. Karin pomaly nakukla cez malú škáru vo dverách a uvidela dve postavy, ktoré tam stále nehybne stáli.

„Je toto vôbec Sasuke?!“ prekvapene pomyslela Karin pri pohľade na objímajúcu sa dvojicu. Uchiha bol vždy chladný bez náznaku radosti, teda tak ho aspoň poznala Karin. Prekvapenie však nebol jediný pocit, ktorý sa potuloval v červenovlasej hlave. Preklínala dievča, ktoré mohla ucítiť to, čo ona nikdy nemohla. Sasukeho dotyk. Stále ho milovala aj cez jeho krutosť, ktorá mu kolovala v žilách. Neznáma jej veľmi niekoho pripomínala, ale s istotou mohla potvrdiť, že sa s ňou nikdy nestretla.

„Prásk!“ všetci prítomný sa otočili na miesto, ktoré vydalo ten hlučný zvuk. Aj Ayumi so Sasukem spolu s Jugoom a Suigetsom, ktorý sa pred chvíľou prebral sa zahľadeli na Karin, ktorá ležala rozpľasnutá na zemi. Príčinou pádu bola nadmerná zvedavosť, ktorá dievča neustále posúvala bližšie k súrodencom a ruka, ktorá sa podopierala o kľučku dverí, ktoré boli mimochodom už dokorán otvorené, sa zošmykla.

„G-gomen, ja-ja som l-len chcela...“ koktala Karin a snažila sa vymyslieť nejakú dobrú výhovorku, aby zabránila trapasu, ale bohvieako sa jej to nedarilo. Sčervenala od hanby ako rajčina a rýchlo sa radšej schúlila do kúta. Všetci prítomný len prevrátili oči v plafón. Po chvíli sa ozvala Ayumi:

„Nii-san, nechceš ma predstaviť svojím... priateľom?“

„Nii-san?!“ skríkla červenovlasá a nebola jediná, ktorá udivene hľadela na Uchihovskú dvojku. Ayumi chcela celý príbeh vyrozprávať znova, ale Sasuke ju zadržal:

„To láskavo nerieš Karin!“ nahnevane odpovedal chlapec a opäť nahodil svoj starý bezcitný pohľad.

Suigetsu prerušil trápnu minútku ticha a neisto podal ruku neznámemu dievčatu.

„Ohayou, watashi wa Hoozuki Suigetsu desu.“ predstavil sa a stisol Ayuminu ruku.

„Ohayou, Uchiha Ayumi, teší ma.“ oplatila stisk a jemne sa usmiala. Meno Uchiha ostatných nechápajúcich opäť vyviedlo z rovnováhy. Juugo opakoval Suigetsove kroky a taktiež sa predstavil. Karin sa už zdvíhala z podlahy, aby zabránila ďalšej nepríjemnej situácii, ale Ayumi k nej medzitým stihla prísť a podala jej ruku na pomoc.

„Arigatou.“ poďakovalo sa dievča a taktiež sa predstavila.

„No, takže predstavovanie by sme mali. Všetci sa zbalte za hodinu vyrážame a...“ Prehlásil Sasuke, vodca týmu, a zahľadel sa na Ayumi.

„dúfam, že ideš s nami.“ doložil.

„Samozrejme! Myslíš, že po tých všetkých rokoch, čo som ťa hľadala, by som sa ťa tak rýchlo zriekla? Mňa sa už braček veru, len tak ľahko nezbavíš!“ odpovedala Ayumi a šibalsky pohodila očkom po bratovi.

„A kamže sa to chystáme?“

„Späť do Akatsuki skrýše.“ Povedal v pokoji Sasuke, z vaku vytiahol čierny plášť s červenými mrakmi a lajdácky ho „hodil“ na seba.

„A-akatsuki?!“ vyhŕkla Ayumi a s očami plnými strachu sa pozrela na červené mraky na plášťoch. Sasukeho zmiatol sestrin ustráchaný pohľad. Nikto ešte nevedel o tom dni...