Cesty 4

Vili vence, vili tajomstvá

Hneď druhého dňa ráno si nás Amekage zavolala k sebe.
Mala som dobrú náladu, zdalo sa, že táto šialená misia sa konečne chýli ku koncu, na nebi nebolo ani obláčika a Sasuke mi odpovedal na moje dobré ráno. Raňajky sme vynechali a ponáhľali sme sa do úradu Amekage.
Tentokrát nás neprivítal krik, ale Konanin hlas, keď Sasuke zaklopal na dvere a zvnútra sa ozvalo príjemné:
„Ďalej!“
Konan opäť sedela za svojím stolom s dlhými prstami prepletenými a usmievala sa. Tiež som sa usmiala a kútikom oka zachytila, že Sasuke sa poslušne a s rešpektom uklonil.
„Dúfam, že ten týždeň strávený v našej dedine nebol až taký neznesiteľný,“ prehovorila Konan-sama a v očiach jej zasvietili šibalské iskričky, keď sa zadívala na Sasukeho, no odpovedala som ja.
„Vaša dedina je skutočne krásna. Bolo potešením stráviť tu celý týždeň,“ jemne som sa uklonila. Sasuke nepovedal nič – nepochybovala som o tom, že pre neho to potešením nebolo.
„To ma teší,“ pokračovala stále s úsmevom v zdvorilej konverzácii Konan-sama. „Dúfam, že ste ochutnali naše špeciality.“
„Ó áno, je tu skutočne výborné jedlo!“ úprimne som chválila umenie kuchárov z Dažďovej. Sasuke začal trochu netrpezlivo poklopkávať nohou. Sekundu na to sa ozvalo veľmi nesmelé, tichučké klopanie na dvere.
„Zdá sa, že viac nemusíte čakať,“ Amekage sa znova objavili v očiach iskierky, keď pozrela na Sasukeho. Myslím, že Konan-sama do neho videla omnoho viac než ktokoľvek v Listovej.
„Poď ďalej!“ zavolala hlasnejšie k dverám. Drevo zapraskalo, keď sa otvorili a na ten zvuk sme so Sasukem naraz otočili hlavy.
„To je Surume. Váš náklad,“ povedala Amekage.
Pre nami stálo nízke, útle dievča s krátkymi, strapatými, ryšavými vrkočmi a pozeralo na nás najzvláštnejšími zelenými očami na svete. Nebola to temná, jazierková zelená, ani špinavá zelená s hnedými kalúžkami, ani zelenkavá modrá. Bola to jasná, čistá zelená, žiarivá ako smaragd, bez stopy akéhokoľvek iného odtieňa s nápadne tmavými zreničkami. Mačacie oči. Mala útlu tváričku, červené líca, hrdý pohľad a na sebe vyblednuté modré nohavice, takmer také aké som mala aj ja, ibaže oveľa menšie. Ľavé rameno mala obviazané. Odhadovala som ju na rozmaznaných desať rokov a jej pohľad sa mi videl bezočivý.
Ako to už často býva, prvý dojem bol mylný. V skutočnosti mala Surume vtedy skoro trinásť a bola jemná a plachá. Spoločného sme toho mali omnoho viac, než kúsok oblečenia. Možno práve preto mám Surume tak rada – a možno je to skrátka preto, že Surume majú radi všetci.
Kráčala životom s tou svojou veľkou bolesťou, ktorá ju naučila dokonale čítať v ľuďoch, vidieť aj nevidené, vždy dávať druhú šancu a presne vedieť, kedy čo povedať, ale aj že príležitostí na šťastie nie je málo, no nebudú tu naveky a treba sa ich dobre chytiť. A presne to Surume robila. S rozkošnou hravosťou, ktorá sa ľuďom videla sympatická, no aj chladnou cieľavedomosťou, ktorú vedela šikovne zakryť. Osud jej nedal zhola nič, zato od ľudí takmer vždy dostala čo chcela. A čím bola staršia, tým viac si to vydobýjala svojou prefíkanosťou, než šťastím.
Dievča sa slušne uklonilo.
„Dobrý deň,“ šeplo ľahostajným hlasom.
Konan-sama zaklopkala na stôl, aby opäť upútala našu pozornosť.
„Môžete vyraziť okamžite,“ povedala, stále s úsmevom, kontrastujúcim so Suruminou kamennou, ničím priateľskou tvárou. „Si pripravená, Surume?“
„Á-áno, za hodinu som hotová,“ prikývlo dievčatko poslušne ale v jej tvári sa čosi zmenilo. „Ale Soichi-sama...“
„Soichi-san tu bol včera. Nezmením svoj názor, Surume!“ odvetila Amekage a výraz jej tváre sa tiež zmenil. Stvrdol a zatvárila sa ako sa zatvári človek, ktorý si všimne že dotieravá mucha ktorú už zabil nakoniec nebola mŕtva a opäť mu poletuje pred nosom. „Za hodinu pri bráne!“ pozrela aj na nás a potom opäť na Surume. „To je rozkaz!“
„Ale...“ začala Surume a v očiach sa jej zaligotali slzy. Viac však povedať nestihla, pretože dvere opäť zapraskali a dnu bez zaklopania vrazil starec, ktorého sme už raz stretli, hneď prvý deň nášho pobytu v Dažďovej, ten, čo sa hádal s Amekage. Tvár Konan-sama sa ešte väčšmi zachmúrila, naopak Surume sa usmiala širokým, odzbrojujúcim úsmevom, ktorý jej tvár urobil krajšou.
„Soichi-sama!“ vyhŕkla nadšene a hneď sa pritočila k jeho boku. Starec ju jemne potľapkal po hlave a Surume sa chytila jeho plášťa. Potom pozrel na nás a zamračil sa a na Konan-sama, na ktorú sa zamračil ešte viac. Opätovala mu namosúrený pohľad a potom si vzdychla.
„Soichi-san,“ povedala odovzdane.
„Opakujem svoju požiadavku, Amekage-sama. Chcem odísť do Listovej so Surume,“ odvetil jej namiesto pozdravu.
„Opakujem, že vašu požiadavku odmietam,“ zvýšila hlas Konan-sama.
Najradšej by som z tej kancelárie bola na kilometre ďaleko. Sasuke stál celkom rovno a hľadel raz na Amekage, raz na Soichiho-sama, a len tie trhané pohyby jeho očí svedčili o tom, že tiež znervóznel, ináč pôsobil dokonale pokojne. Sasuke je človek ťažký na prečítanie. Musíte sledovať detaily.
„Choďte,“ zamávala Amekage rukou smerom k nám. „Za hodinu pri bráne!“
Rýchlo som sa uklonila Amekage a po menšom zaváhaní aj Soichimu-sama a pratala sa z kancelárie. Ani Sasuke sa tam nezdržoval, pozdravil však len Amekage. Keď sme prechádzali popri Surume, pozorovala nás ustrašeným pohľadom.
Čakala som, že len čo sa za nami zavrú dvere, opäť sa spustí krik, ale v pracovni ostalo ticho. Strašidelné ticho.
Vtedy ma ani nenapadlo, že by Amekage mohla tvrdohlavému dedkovi jeho požiadavku povoliť, no hodinu sme sa so Soichim-sama mali stretnúť opäť. Čakal so Surume pred bránou.

„Výborne,“ vzdychol si Sasuke, keď sme už z diaľky videli ako pri bráne okrem Surume postáva vysoká postava.
Nepovedala som na to nič, ale s jeho iróniou som súhlasila. Bola som si takmer istá, že Soichi povolenie cestovať do Listovej nedostal a posledné po čom som túžila bolo naťahovať sa s tvrdohlavým starcom.
„Takže Konan-sama vám napokon odvolila ísť s nami?“ opýtal sa miesto pozdravu Sasuke tak neuveriteľne sebavedome, až sa rovnako hrdý Soichi-sama znížil k tomu aby mu venoval pohľad a ja som si len priala mať Sasukeho odvahu.
„Nie, nedovolila. Rozhodol som sa sám,“ odvetil mu po dlhšom premýšľaní.
Stáli tam oproti sebe, vysoký starý muž a nie oveľa nižší širokoplecí mladý muž a z obidvoch vyžarovala sebadôvera a jasne som videla, že ani jeden z nich neplánuje tento boj prehrať.
„V tom prípade vás musím požiadať aby ste sa vrátili do svojej dediny a plnili rozkazy svojej nadriadenej,“ prehovoril Sasuke veľmi ľadovo a veľmi oficiálne. To nebolo dobré. Tento tón si vtedy vyhradzoval pre nás z Listovej, keď s nami nevyhnutne musel niečo riešiť. Báli sme sa ho. Tento tón si neskôr vyhradzoval pre ľudí, ktorých nemal rád a chystal sa ich pokoriť. Jeho nepriatelia sa toho hlasu tiež báli.
Lenže Soichi-sama sa vtedy nebál.
„A to mi prikazuje šestnásťročný chlapec?“ opýtal sa rovnako ľadovo, no s istou iróniou.
„To vám prikazuje shinobi z Listovej, dediny silnejšej ako je Dažďová, zodpovedný za hladký priebeh tejto misie, bezpečnosť jej účastníkov ako aj nákladu a Listovej.“
Kedy prevzal všetku zodpovednosť na seba a stal sa veliteľom? Aha, už na ceste sem.
Cítila som sa ako obyčajný, náhodný okoloidúci, nie shinobi z hrdej Listovej a rovnocenný partner Sasukeho Uchihu. Akoby som s celou touto situáciou nemala nič spoločné. Akoby ma z nej niekto vylúčil. Cítila som sa strašne. Ale mlčala som.
„A vy si myslíte, Sasuke-kun, že ja som pre vašu dedinu nebezpečný?“ Soichi-sama zvolil trošičku mäkkší tón a oslovenie, ktoré malo byť upokojujúce a priateľské, no Sasukeho akurát vyprovokovalo a to Soichi-sama dobre vedel.
„Neviem, prečo tak veľmi chcete ísť do Listovej.“
„Nuž, jednoducho chcem ísť so Surume.“
„A čo ak vás budú prenasledovať shinobi z Dažďovej za neuposlúchnutie príkazu Konan-san? Ak vás budú považovať za zradcu, môžu ublížiť komukoľvek z nás.“
„Nikto ma sledovať nebude. Som si tým stopercentne istý,“ povedal pevne. Bol vyšší než Sasuke a z tej výšky sa mu pozeral do očí akoby mu chcel ukázať svoju nadradenosť.
Zarazila ma tá beznádej a strach v Suruminých zelených očiach. Kŕčovito stisla v ruke okraj plášťa Soichiho-sama. Ako by som sa cítila ja, keby ma naraz s dvoma cudzími ľuďmi poslali do úplne cudzej dediny? No dobre, bola som ninja, také veci som už párkrát zažila, nie vždy sme predsa chodili na misie v tímoch. Ale tá malá nevyzerala byť na niečo také zvyknutá. A keď som sa tak dívala na jej oči, jednoducho som to nemohla nechať tak.
„K-keď to Soichi-sama hovorí... S-Sasuke-kun, prečo by n-nemohol ísť s nami?“ prehovorila som nesmelo.
„Pretože som povedal že nie,“ odtrhol zrak od tváre Soichiho-sama a zamračil sa na mňa. Jeho oči boli naraz studenšie ako ľad a pichľavé, Sasuke Uchiha opäť ukázal svoju temnú stránku.
Lenže mne to je jedno.
Opäť som prekvapila samu seba. Áno, bolo mi to jedno. Odkiaľsi sa vo mne objavila neochvejná istota že mi neublíži a neexistovalo nič iné než jeho sila, čoho by som sa od neho mala báť. Bolo jedno čo si pomyslí, pretože dedina ho neuznávala, bolo jedno čo si pomyslí, lebo ak ma zavrhne, môj život jednoducho pôjde ďalej tak, ako doteraz. Sasuke Uchiha nebude nijak bolestivá strata. To som si vtedy myslela.
„A-ale toto je aj moja misia! A ani jeden z nás nie je veliteľom! Je to tvoje slovo proti môjmu!“ môj hlas bol čoraz pevnejší, ale ruky sa mi triasli. Zovrela som ich do pästí a snažila sa na Sasukeho mračiť rovnako ľadovo. On sa však už nemračil – v očiach mal prekvapenie.
„Teda... Tak dobre!“ mykol plecami a odvrátil sa odo mňa. S úsmevom!
Zbláznila si sa, Hinata Hyuuga! Svet sa zbláznil!
„Tak... Tak poďte...“ pokúsila som sa usmiať na Surume a Soichiho-sama a keď som prechádzala okolo Sasukeho, zdvihla som hlavu a nevenovala mu jediný pohľad. Nohy sa mi triasli, keď som odchádzala z Dediny ukrytej v Daždi.
„Šikovná žiačka,“ zamrmlal Sasuke za mojím chrbtom potichu a potom tiež vykročil.
Tri kroky za mnou.

Cestovať so Soichim-sama nebolo vôbec také zlé, ako som očakávala. Po Sasukem síce pozeral nanajvýš nepriateľsky, no pohyboval sa rýchlo a skúsene, obzvlášť vzhľadom na jeho staré telo. So Surume to bolo horšie. Na Sasukeho síce hľadela priateľskejšie, či skôr vystrašene a na mňa takisto, shinobim však v nijakom prípade nebola. Očividne prešla akým-takým základným výcvikom, no bola nešikovná a pomalá. Zakopávala a padala aj na rovnej zemi, nieto, keď sa Sasuke, celkom neberúc na dievča ohľad, rozhodol vyskočiť do korún stromov a ďalej pokračovať v ceste vzduchom. Soichimu-sama to nerobilo nijaký problém a Surume svoju chakru tiež zvládala natoľko, aby bola schopná takéhoto pohybu, no bola veľmi pomalá, jej skoky krátke a z času na čas sa jej na konári proste šmyklo a letela dolu. Napokon sa jej Sasukemu uľútostilo, zvoľnil tempo a poskakoval tesne za ňou, takže keď padala, vždy ju stihol chytiť. Veľmi ohľaduplné. Škoda len, že to urobil pre cudzie dievča, zatiaľ čo kvôli mne sa nenamáhal ani spomaliť.
Soichi-sama bol k Sasukemu chladne zdvorilý, ku mne pomerne priateľský a Surume vôbec nebola rozmaznaná, ufňukaná, ani neprispôsobivá. Večer nepovedala ani slova, hoci ju po celodennej ceste musel bolieť každý kúsok tela, za všetko čo sme pre ňu urobili tichučko ďakovala a predtým než vliezla pod prikrývky, s jemným úsmevom nám zaželala dobrú noc. Príjemná misia.
Zatiaľ.
Mala som prvú hliadku.
Sasuke vliezol do spacáka hneď po Surume, bez slova na dobrú noc, no usúdila som, že nie je najlepší čas dávať mu ďalšie lekcie slušného chovania. Soichi-sama ostal tichučko sedieť pri ohni.
Keď sa z kôpky diek, kde spala Surume ozvalo tiché oddychovanie a rovnako pokojné aj zo Sasukeho miesta, Soichi-sama ma oslovil.
„Vy ste z klanu Hyuuga, však?“
„Á-áno. Volám sa Hinata,“ predstavila som sa nesmelo, pozorujúc plamene a v prstoch som skrúcala paličku.
„Takže vy ste tá veľká dedička Hyuuga klanu? Veľmi ma teší, že vás spoznávam, Hinata-san.“
Neisto som pokrčila plecami a potom, neveľmi nadšene, prikývla. Palička letela do ohňa a dlaňou som prešla po zemi, hľadajúc ďalšiu. Soichi-sama zmĺkol.
„A-ako to viete? Poznáte m-ma?“
„Viem to už dávno,“ opatrne odvetil a jeho hlas naznačil odstup. Prstami som zovrela ďalší kúsok dreva, pod nechty sa mi zaryli zrniečka prachu a rozhodla som sa viac nevyzvedať. Zvedavosť mám v povahe ako každá žena, ale odvahu nie a tú na otázky cudziemu človeku treba. Rozhovor opäť nadpriadol Soichi-sama.
„Bolo od vás pekné, že ste sa ma zastali. Surume ma potrebuje, je to ešte dieťa a nemá na svete nikoho iného okrem mňa.“
„To... To nič nebolo...“
„Ale áno. Odporovať tomu mladému Uchihovi si vyžaduje dosť odvahy, všakže? Vie byť pekne nepríjemný.“
Chápavý úsmev sprisahanca a Soichi-sama vyzeral akosi prívetivejšie.
Nepáčilo sa mi to.
Soichi-sama vedel o ľuďoch snáď viac, ako oni sami, lenže to som ja vtedy nevedela. Zdalo sa mi, že Sasukeho súdi príliš rýchlo, bez toho aby ho lepšie spoznal. Ako koniec-koncov všetci. Nazdala som sa, že ho poznám lepšie a že je mojou povinnosťou brániť ho. Bola to hlúposť. Nepoznala som ho lepšie a nemusela som ho brániť. Napriek tomu som to urobila.
„S-sasuke-kun je... Je zložitá p-povaha. Ale nie je z-zlý. Ummm,“ zaváhala som. Príliš veľa slov naraz! „Len nechcel ohroziť m-misiu. Nemali... nemali by ste sa na neho h-hnevať Soichi-sama.“
Kopa koktania a neistý hlas a tvár som tiež mala určite celú červenú. Sasuke-kun by ma nepochválil!
A možno áno. Povedala si predsa svoj názor, či nie? A to sa počíta!
„Nepovedal som, že je zlý človek. Určite vie byť aj milý, no on nie je ten typ čo by sa šiel od snahy pretrhnúť,“ Soichi-sama sa priateľsky usmial a potom si povzdychol. „Mal to ťažké, ten chlapec. Myslím, že k nemu predsa len budem trochu milší...“
Bol to asi len môj dojem, ale zdalo sa, že som naozaj prinútila Soichiho-sama zmeniť názor. Ja! Dodalo mi to sebavedomie na ďalšiu otázku.
„Vy ste... S-ste so Surume-chan rodina?“
Soichi-sama sa trochu smutne zasmial.
„Surume nemá nijakú rodinu. Ja... Ujal som sa toho dieťaťa. Pretože...“ naraz starý muž trochu zneistel. „Nuž, nazdávam sa, že to tak malo byť.“
Naraz Soichi-sama prehnane naširoko zívol.
„Myslím, že tiež pôjdem spať,“ oznámil mi a mne bolo jasné, že debata sa končí. Bola to len jediná otázka a aj tak sa zdalo, že som vyzvedala príliš.
Pomaly som začala skrúcať v prstoch tretí konárik a rozmýšľala, ako sa ospravedlním, kým Soichi-sama rozprestieral svoje prikrývky po zemi. Už-už som otvárala ústa, ale predbehol ma.
„Dobrú noc, Hinata-san. A netrápte sa, nuž... S ničím. Všetko sa nakoniec nejako vyrieši, všakže? Povediete svoju rodinu k sláve. Skutočne mi bolo potešením spoznať vás.“
„Do-dobrú noc...“ šepla som, ani nie tak vystrašene ako prekvapene.
Soichi-sama vedel oveľa viac, než by podľa všetkých zákonov logiky vedieť mal. A ako som sa mala o niečo neskôr dozvedieť, Surumino tajomstvo bolo ešte hrozivejšie.
Ticho vstala zo svojho miestečka tesne pred koncom mojej hliadky, keď som už driemala, podcenila však rokmi vypilované zmysly ninju. Moje telo zachytilo pohyb samé od seba, ako dobre naolejovaný stroj a ja som sa v momente prebudila. Ešte trochu zmätene som prebehla prstami po zemi hľadajúc kunai a potom som si spomenula že som ho odložila do puzdra. Cenné sekundy ktoré by nepriateľ využil k rýchlemu a isto zničujúcemu útoku mi prekĺzli pomedzi prsty, ale príliš som sa nestarala, pretože som medzi stromami zbadala Surumin chrbát a upokojila sa. Pravdepodobne išla na záchod.
Lenže nešla. Prešla dlhšia chvíľa a Surume sa nevracala a ja som začala v duchu počítať sekundy. Napočítala som do stoosemdesiat a stále nič, nuž som sa potichučky vybrala za ňou. Bola to hlúposť, nielenže som nechala tábor bez ochrany, ale ani som nevedela kde ju v tmavom lese hľadať, bola som však príliš ospalá na premýšľanie. A nakoniec som mala šťastie. Tábor ostal v bezpečí a Surume-chan som našla.
Nekráčala som v tichu dlho, po pár metroch, akurát keď žiara ohňa celkom zmizla medzi stromami, sa ku mne doniesli akési tiché zvuky – zurčanie vody, krištáľovo čisté a veselé, malý lesný potôčik. Zastala som a pozorne sa započúvala, pretože ten zvuk ma miatol, keď sa do neho naraz zamiešal jasný detský hlások. Surume! Vykročila som ďalej, trochu neopatrne a pár vetvičiek zapraskalo, no špľachot vody ich pre Surumino netrénované ucho dokonale ukryl. O chvíľočku som rozoznala jendotlivé slová.
„Sú celkom milí, vieš, ale stále sú to ninjovia. Sú trochu desiví...“
Opatrne som sa vyklonila spoza kríka a zazrela Surumine ryšavé vlasy. Sedela na kameni chrbtom ku mne, len v tričku, no nezdalo sa žeby jej bola zima a prútikom šibala o vodnú hladinu. Ku komusi rozprávala, no nevedela som ku komu a keď som sa trochu nahla, aby som zbadala jej spoločníka, takmer som stratila rovnováhu a spadla, radšej som to teda vzdala a len počúvala.
„Rozprávala si mi o ninjoch také strašné veci Zazu! A v Listovej ich budú celé kopy, ale aspoň dovolili Soichimu-sama ísť s nami, vieš. On nás ochráni. Ale títo sú naozaj celkom fajn. Len ten Uchiha, vieš... Nosí v sebe čosi strašné. Trochu ako ja, však? Aj ty to cítiš. Oh, mali by sme sa vrátiť...“
Surume v jej monológu nikto neprerušil a o to sa mi celá situácia videla desivejšia. Rýchlo som sa otočila a čo najtichšie sa ponáhľala preč. Ešte to tak, aby ma ona a jej strašidelný kamarát, čo rozpráva o ninjoch strašné veci, nachytali načúvať za kríkom!
Keď sa Surume chvíľu po mne vrátila, už som opäť sedela na sovjom mieste chrbtom opretá o kmeň borovice a tvárila sa že spím. Dievčatko sa potichučky uložilo zas na svoje prikrývky a až po hodnej chvíli, keď som si bola istá že spí, som zobudila Sasukeho aby po mne prevzal hliadku. Nepovedala som mu ani slovo o mojom nočnom zážitku, no druhý deň ma to tajosmtvo hrýzlo ako malý škrečok hlboko v hrudi a tak som večer vyčkala kým sa Surume-chan a Soichi-sama zakutrali do svojich prikrývok a potom si prisadla k Sasukemu, ktorý držal prvú hliadku.
„Em... Sasuke-kun?“ začala som potichu a posunula sa bližšie k nemu, po očku sledujúc tmavé uzlíky Soichiho-sama a Surume.
„Hn?“
Ako ma tým svojím „hn?“ len štval! Neskôr som si zvykla. V skutočnosti väčšina našich rozhovorov dnes začína takto.
„Včera som... Videla čosi divné so Surume...“
„Hn?“
Aaaaaaaaaargh!
„V noci odišla z tábora a... No... N-no...“
„Ak chceš získať sebaistotu, neotáľaj s tým, čo chceš povedať,“ vzdychol si Sasuke. „Povedz to rovno!“
„N-niekedy to ale môže znieť zvláštne!“
„No a čo? Ty vieš čo je pravda.“
Potriasla som hlavou.
„Tebe naozaj nevadí, keď si o tebe ľudia myslia všetky tie strašné veci?“ opýtala som sa, tentokrát poslúchnuc jeho radu a nemysliac na to aké následky tá otázka môže mať.
Sasuke neodpovedal hneď, hľadel do ohňa a nakoniec pomaly pokrútil hlavou.
„Ale ľudia si už o mne nemôžu myslieť priveľa horších vecí. Je jedno čo poviem a urobím. A tak sa len snažím, aby som sa cítil spokojne ja.“
Tiež som sledovala jasné plamene a odrazu mi neprišlo vôbec zvláštne, že Sasuke Uchiha sedí vedľa mňa a vylieva si svoj žiaľ. Dokonca sa mi ani nezdalo zvláštne, že má v sebe nejaký žiaľ a ľútosť. Bol to predsa len človek! Ako dlho sme to prehliadali.
„Ľutujem množstvo vecí, ale kto ich už len teraz napraví?“
Stále som mlčala.
„Teraz mi povieš, že jedného dňa to bude dobré, však?“ vzdychol si.
„Ale áno,“ povedala som. „Možno by stačilo, keby si sa len ospravedlnil, Sasuke-kun.“
Kútikom oka som videla ako sa Sasuke pozrel na mňa. Potom sa rozosmial tichým a trochu núteným smiechom.
„Tak sa mi to páči!“ pochválil ma nečakane. „Hovor ľuďom to, čo si naozaj myslíš!“
„Povedz im to aj ty,“ šepla som potichu, ale s prekvapujúcou, novou odvahou. „Povedz im, ako to ľutuješ.“
Sasuke sa znova neúprimne zasmial.
„Nemyslíš, že by mi to tak trochu pokazilo image?“
„Takže ti predsa len na niečom záleží?“
Opäť ostalo ticho a tentokrát bolo dlhé. Napokon som ho musela prerušiť ja.
„Radšej v sebe budeš živiť svoju pýchu, akoby si mal povedať jednoduché prepáč?“
„Nezáleží mi na tom, čo si pomyslia,“ povedal pomaly. „Ale možno je jedno prepáč príliš málo na všetko, čo sa stalo.“
Sasuke Uchiha skutočne ľutoval.
A skutočne sa bál. Klamal, keď hovoril že mu nezáleží na tom, čo povedia. Pretože ak mu neodpustia, ak sa nič nezmení, bude ďalej žiť v samote a ľudia na neho budú pozerať pomedzi prsty a to bolo to, na čom Sasukemu záležalo. Usmiala som sa.
„Len to skús! Možno si až príliš nezávislý od názorov ostatných. A možno ja som od nich až príliš závislá. Mali by sme to skombinovať,“ zachichotala som sa a cítila sa dobre.
Aj Sasuke sa usmial.
„Možno to skúsim.“
„Určite to bude fajn, keď ti Naruto odpustí. Všetko bude ako predtým.“
„Naruto... A Sakura,“ pousmial sa akosi... zasnene.
Sakura. Samozrejme.
„Tak... Čo si mi to vlastne chcela povedať?“
„Vlastne to nebolo nič dôležité...“ zamrmlala som a dobrá nálada ma načisto opustila. Naozaj to odrazu nebolo dôležité. „Myslím, že pôjdem spať.“
Mykol plecami, akoby mu na tom nezáležalo a priložil do ohňa drevo.
Keď som si zapínala spacák, hlboko v hrudi do mňa ostrou ihlicou bodala nevysvetliteľná žiarlivosť.

Cestovali sme ďalej rovnakým tempom. Surume sa potkýnala a Sasuke ju zakaždým zachytil tesne nad zemou. Sledovala ho okrúhlymi zelenými očkami so psou oddanosťou.
Výborne. Ďalšie malé dievčatko našlo svojho čiernovlasého hrdinu.
Len som čakala kedy a akým spôsobom jej zlomí srdce.
Keď sme si dali prestávku na obed, uplietla mu veniec z margarétok.
„Čo mám robiť?“ zasyčal na mňa, keď odbehla po ďalšiu kyticu, aby rovnaký mohla upliesť aj mne. Nechápavo som na neho zazrela.
„Keď ho zahodím, tej malej sa to páčiť nebude...“ vzdychol si.
Naozaj ho trápilo niečo také ako že ublíži malému dievčaťu? Nespoznávala som ho.
„Daj si ho na hlavu...“ navrhla som len polovážne.
Vzal to ako hotovú vec a zničene na mňa pozrel, až som sa musela rozosmiať – a vôbec ma netrápilo, že niekto nablízku by mohol mať krajší smiech ako ja. Bol to môj vtip a podaril sa! Ako učiteľka som však musela byť rázna. Prísne som na neho pozrela a Sasuke si ako poslušný žiačik nasadil na hlavu veniec z kvetov.
Tentokrát sa rozosmial aj Soichi-sama.
„Pristane vám to,“ pochválil ho. Sasuke sa zatváril kyslo. Keď Surume nasadila veniec na hlavu mne, Soichi-sama ma pochválil bez smiechu.
„Vyzeráš ako víla“ pousmial sa Sasuke, ale bol to úsmev bez štipky irónie. Surumine oči len tak žiarili a ja som sa cítila tak akosi... Šťastná. A pekná. Musela som sa smiať, keď sme opäť vyskočili na konáre a Sasuke si musela veniec na svojich strapatých vlasoch jednou rukou pridržiavať.
O hodinu neskôr vence zvädli a obaja sme ich vyhodili, ale na Sasukeho som bola pyšná. Môj žiak prestal lámať srdcia. Aby už nemusel ľutovať nič ďalšie.
Sasuke Uchiha začal chápať, aká nepríjemná vec je tá ľútosť. Ako nás zvnútra zožiera a nenechá pokojne spať. Ľutoval svoje chyby, ľutoval že ubližuje ľuďom okolo ale najviac stále ľutoval sám seba. Že je sám, že celé dlhé dni nemá s kým prehodiť ani slova, že sa nemá s kým zasmiať, dokonca aj, že sa nemá kto zasmiať jemu. Popieral ju, veľmi dlho popieral, že by sa dokázal znížiť k niečomu takému prízemnému a ľudskému, ako je ľútosť, pretože bolo omnoho jednoduchšie predstierať, že nič neľutuje, že ho nič netrápi a ak áno, tak len čo si ľudia myslia, ako si udržať odstup, byť najlepší a mať najpovýšenejší pohľad. Ale nakoniec sa jej musel naučiť, aby bol schopný povedať úprimné „prepáč“. Cítila som sa taká hrdá na to, že som ho naučila ľutovať práve ja! V tých dňoch mi Sasuke svoju ľútosť po prvýkrát ukázal. Robila ho ľudskejšou a ľudského Sasukeho som si obľúbila. Dokonca som si na ňom obľúbila aj jeho chladnú odmeranosť, tichú aroganciu, otravný pokoj, len keď ho občas preložil smiechom. Pretože vedel byť milý, nikdy by nedovolil aby mi niekto ublížil, vždy ma vedel pochváliť, keď som to potrebovala a bol najlepší poslucháč na svete. Pre to všetko som ho mala rada a pre to všetko som žiarlila na kohokoľvek, kto by mohol môj vzťah s ním ohroziť. Ako som vtedy hlúpo žiarlila na Sakuru – to bolo po prvý krát. A až keď sa to stalo druhýkrát, som si uvedomila, že to znamená že mi na ňom záleží. Že ho mám rada.
Bola to príjemná cesta, slniečko svietilo, vtáci spievali, vetrík jemne ševelil v korunách stromov a Surume občas spadla veľmi zábavným spôsobom. Útok prišiel celkom nečakane.