Zrodenie beštie I. – Osudová ulička

Pomaly kráčal večernou Konohou. Oči mal zľahka privreté, od únavy takmer nevidel cestu pred sebou. Tackal sa zo strany na stranu, v jednom kuse zakopával a akosi smutne vešal hlavu. Vyzeral ako opitý, a to si aj mnohí obyvatelia dediny mysleli a snažili sa mu preto veľkým oblúkom vyhnúť. Nikomu z nich nenapadlo, že je len vyčerpaný po dlhej misii.
Odrazu sa ocitol sám uprostred tmavej uličky. Pred očami sa mu pomaly zahmlievalo, mal chuť ľahnúť si niekam do kúta a konečne si trochu pospať. Držal sa však a zo všetkých síl sa snažil dostať domov, aj keď sa mu zdalo, že už hodnú chvíľu iba blúdi.
Po pár minútach to vzdal a oprel sa o studenú stenu opusteného domu. Pomaly po nej skĺzol až na zem a zaklonil hlavu. Pootvoril ústa a zadíval sa na trblietavú nočnú oblohu. Sledoval ju do tej doby, pokým nezaspal, čo netrvalo dlho...

Vyskočil na rovné nohy. Zazdalo sa mu, že začul výkrik. Splašene sa začal obzerať naokolo seba. Už sa mu viac nechcelo spať. Nemohol predsa odignorovať fakt, že niekto možno potrebuje jeho pomoc.
Zašiel za roh opusteného domu. Prižmúril oči a zahľadel sa do tmy neosvetlenej bočnej uličky, ktorá bola ešte užšia, než v akej zaspal. Na jej konci videl žiariť dve červené bodky a počul pár splašených nôh, ktoré zúfalo utekali čo im sily stačili.
,,Sprostaňa jedna...“ začul zavrčanie. Urobil krok do tmy a akosi zvláštne neistým hlasom sa opýtal: ,,Kto je tam?“
Nastalo hrobové ticho. Naruto zopakoval svoju otázku, no ani tak sa mu nedostalo žiadnej odpovede. Nevedel prečo, no odrazu pocítil úzkosť...
Dve červené bodky opäť zažiarili. Nie však v diali, ale rovno pred jeho lesklými modrými očami.
Rýchlo pred neznámou osobou cúvol. ,,Kto ste?“
Osoba sa mu neunúvala odpovedať. Iba sa usmiala plápolajúcimi očami a potichu sa zachechtala. Upriamila naňho hypnotizujúci pohľad a Naruto horko oľutoval, že sa tej osobe díval priamo do očí. Z ničoho nič sa cítil, akoby nad sebou stratil všetku kontrolu. Jeho nohy ho prestali poslúchať a svojvoľne urobili zopár krokov dopredu. Obával sa, že naňho protivník použil akýsi druh genjutsu. Nedokázal klásť žiadny odpor. Tie červené okále ho úplne pohltili a on im odrazu nedokázal odolať. Musel urobiť to, čo chceli.
,,Dobrý chlapec,“ prehovorila osoba prívetivým hlasom a natiahla k Narutovi ruku. Prudko si ho k sebe pritiahla a pevne ho obopla pažami. Nosom prešla po jeho krku, rukou sa zahrabla do jeho vlasov a otvorila ústa, ktoré boli plné žiarivo bielych zubov... medzi ktoré patrili aj dva ostré tesáky.
Keď sa mu zdalo, že nad sebou konečne prevezme kontrolu, bolo neskoro. Krásna žena s dlhými čiernymi vlasmi sa mu prudko zahryzla do krku a hladno z neho začala sať život. Podlomili sa mu kolená a pomaly sa zviezol k zemi. Po pár sekundách nato stratil vedomie.

,,Naruto! Naruto, preber sa!“ začul silnieť Sakurin hlas. ,,No tak, otvor oči!“
Keď sa konečne prebral, zbadal krásne zelenooké dievča, ako mu zúfalo prikladá ruky ku krku. Neboli na ňom iba dve nenápadné ranky po pohryzení. Nemŕtva sa na ňom riadne vybláznila a takmer mu rozdrapila celé hrdlo, ktoré mu aj napriek veľkej strate krvi po upírkinom zásahu výdatne krvácalo.
,,Naruto, čo sa ti, preboha, stalo?“
,,Ne-neviem,“ zachrčal. Ďalej zo seba nevydal už ani slovka. Rozprávanie mu spôsobovalo obrovské muky.
Sakure trvalo takmer celú večnosť, kým sa jej ho podarilo vyliečiť. Utrela si spotené čelo do rukáva a povzdychla si. Pomohla Narutovi posadiť sa a rukou mu z tváre dala preč zavadzajúce pramienky plavých vlasov.
,,Koľko je hodín?“ opýtal sa Naruto a Sakura sa prekvapila. Nemyslela, že sa spýta na niečo také... obyčajné a v tej chvíli dosť nepodstatné.
,,To je teraz jedno... Chcem vedieť, čo sa ti to, doparoma, stalo! Veď si takmer vykrvácal! Ak by ma k tebe neboli zaviedli, už by si bol mŕtvy.“
Naruto pozrel na blednúcu oblohu. Noc sa chýlila ku koncu, v tom si bol istý. Slnko malo čoskoro vyjsť, a to ho akosi znervózňovalo.
,,Tak odpovieš mi?“
,,Ja neviem, čo sa mi stalo! Na nič sa nepamätám,“ odpovedal jej s dávkou agresie v hlase. Ešte nikdy k nej tak neprehovoril, takže ju jeho tón riadne zaskočil.
,,Nemusíš hneď zúriť...“ krotko povedala a vstala. ,,Ja som len chcela vedieť, kto ťa tak doriadil.“
Povzdychol si. Nechcel na ňu takto vyskočiť, no čím dlhšie tam vysedával, tým väčšiu úzkosť pociťoval. A táto úzkosť ho zžierala a nútila ho myslieť len na jediné: ako sa čo najrýchlejšie dostať domov a... pozaťahovať závesy.
,,Prepáč...“ potichu sa jej ospravedlnil. ,,Necítim sa práve najlepšie, Sakura-chan. Môžeš mi, prosím, pomôcť dostať sa domov? Mám pocit, že sám to nezvládnem.“
,,Samozrejme,“ odpovedala mu a pomohla mu vstať, aj keď mala pocit, že by s ním mala radšej zájsť do nemocnice. Podoprela ho a pomaly sa vydali smerom von z opustenej uličky, ktorá bude ešte dlho páchnuť krvou ďalšej nešťastnej obeti zúfalo vyhladovaného predátora z hôr.