Zdvihni svoju zbraň a zakrič: Za silu mena a lásky 4

„Itachi, mohol by si si prestať poťahovať vlasy? Niektorých v tvojom okolí to skutočne znervózňuje.“ A vôbec som nemyslela na seba. Hľadela som rovno za neho do kúta malej cukrárne, odkiaľ sa našim smerom pozerali asi štyri dievčatá o pár rokov staršie odo mňa. Ich oči sa leskli a mihotali sa v nich malé svetielka závisti.
Nahlas som si povzdychla, keď sa Itachi obzrel za seba. S takýmito pohľadmi som sa už stretla a aj keď som im naozaj rozumela, stále boli rovnako nepríjemné.
Začula som ako potichu zapišťali, keď si všimli jeho pohľad. Otočil sa naspäť ku mne a ruku si radšej vytiahol z dlhých prameňov svojich vlasov.
Už dávno sa naučil úplne ignorovať takéto situácie. Odsunul prázdny tanierik a napil sa z nádherne rozvoniavajúceho čaju.
„Je dobrý? Vonia naozaj úžasne...“ Nič ma nemohlo prilákať tak veľmi ako vôňa. „Máme ešte toľko času, aby som si dala aj ja?“ spýtala som sa ho a pozrela sa cez okno hore na slnko. Bolo vysoko...
Itachi sa natiahol ku mne. Podával mi svoju šálku a chcel, aby som ochutnala.
Chytila som ju do oboch rúk. Pomaly som si priložila horúci okraj k perám, aby som sa nepopálila a trochu som si odpila. Výrazná chuť ovocia bola ešte lahodnejšia ako som si dokázala predstaviť z vône. Kým som pila, celá tvár mi sčervenela a na vine nebol príliš teplý čaj.
Vrátila som mu prázdnu šálku a veselo som sa na neho usmiala, že som mu nič nenechala. „Naozaj bol dobý...“ Stále s úsmevom som ohodnotila.
Všimla som si ako tiež hľadí na slnko.
„Musíš už ísť...“ Povedala som mu trochu skleslo.
Prikývol a postavil sa. Ja som ho nasledovala a tiež som vstala. Spolu sme vyšli a zastali sme hneď pred malým výkladom preplneným všetkými možnými zákuskami a sladkosťami z čokolády.
„Veľa šťastia, Itachi. Buď zhovievavý k svojmu nepriateľovi, no nezabudni na svoj cieľ.“
„Ďakujem, Taki. Vrátim sa skoro.“ Povedal mi a ja som bola zrazu nervózna pri pomyslení, že by som ho chcela objať. Nemohla som sa ani pohnúť.
Tváril sa akoby tiež zvádzal nejaký vnútorný boj.
Tep sa mi len zrýchlil, keď sa pohol. Zdvihol ruku, no potom sa na chvíľku zastavil. Zrazu ju spustil a dotkol sa len mojej dlane. „Dovidenia, Taki.“ Povedal zdvorilo a skôr ako som ho stihla odzdraviť, zmizol.
Usmiala som sa nad jeho rýchlosťou. Prešla som si prstami po dlani, kde som ešte pred chvíľkou cítila jeho ruku. Nebola som sklamaná, pretože v tom obyčajnom malom dotyku bolo niečo vzácne... Niečo, vďaka čomu pre nás oboch tá krátka chvíľa neostane len takou obyčajnou.

Pomaly som sa vracala domov. Nebola som ďaleko a náš dom som už mala na dohľad.
Ostala som celkom zarazená, keď som zbadala dve osoby stáť neďaleko od našich dverí. Vzduch ostal zaseknutý v mojich pľúcach a nohy odmietli spraviť čo len jediný ďalší krok. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Môj otec hovorí s... Naozaj pokojne stojí vedľa... a rozpráva sa...
Moja hlava akoby vynechávala. Okamžite som zišla z cesty a vbehla som medzi stromy, ktoré mi mohli poskytnúť viac bezpečia. Nechcela som, aby ma zbadali skôr ako zistím o čo v skutočnosti ide.
Pomaly a veľmi opatrne som sa približovala k vlastnému domu, až som bola v ideálnej vzdialenosti, aby som sa mohla oprieť o kmeň najhrubšieho stromu na ulici a utajiť tak svoju prítomnosť, a aby som mohla dobre počuť rozhovor, vďaka ktorému dúfam rýchlo pochopím, čo sa deje.
Sadla som si do vysokej trávy a ešte raz sa neveriacky zahľadela na Itachiho otca.
Nedokázala som pochopiť, že je tu. S mojím otcom sa skutočne neznášali. Stáli od seba dostatočne ďaleko. Nebolo to ako pri obyčajnom rozhovore, no na tvárach nemali silené priateľstvo, ale ani zášť.
Práve obaja mlčali a len hľadeli na seba. Hlavu som ešte viac vnorila do trávy, keď sa dvere otvorili a von vyšla mama. Fugaku ostal pokojne stáť na mieste. Nehľadela na neho ani trochu nepriateľsky. Neprejavovala žiadny náznak tichej vzbury, ako keď počula z mojich úst o Itachim.
„Je to určite niečo, čo treba prediskutovať.“ Prehovoril otec. „Má tvoja žena rovnaký názor ako ty, Fugaku?“ Jeho tón bol natoľko zvláštny. Nepostrehla som v ňom žiadnu odmietavosť, povýšeneckosť či nesúhlas. No na druhej strane v ňom nebola ani priazeň.
Ten tón bol akýsi príliš objektívny. To sa na otca naozaj nepodobalo.
„Nie tak celkom, no všetkému rozumie. Vie, prečo to podľa nás všetkých nie je vhodné.“
Tak teraz sa mi táto situácia začala páčiť ešte menej. Nie len že som pomaly začínala chápať, čo môže byť také dôležité, že to musia prebrať, ale začala som rozumieť aj tomu, čo podľa nich nebude veľmi vhodné v našich rodinách. Ozýval sa vo mne hnev, no cítila som aj sklamanie. Všetci traja, dokonca aj moja mama, sa chcú postaviť proti celučkej mojej radosti. Pretože to pre mňa znamenal.
„Hovoril si už so svojím synom?“ Spýtal sa môj otec. „Pretože moja dcéra už pozná náš názor.“ To som teda poznala. Denne mi opakoval, že to zle dopadne.
„Itachi je príliš zaneprázdnený misiami, ktoré teraz dostáva,“ priznal Fugaku. „Nájsť dostatok času k takémuto rozhovoru s ním je naozaj ťažké. Práve dostal ďalšiu úlohu, ktorá môže trvať aj viac dní.“
„Je zvláštne, že sa mu aj napriek toľkým povinnostiam od Hokageho-sama vždy podarí nájsť si nejaký čas, keď ide o Taki.“ Rozčuľoval sa otec. „Máš šikovného syna.“
„Ja viem.“ Povedal Fugaku, ktorý sa rozhodol vziať to ako kompliment aj keď opak bol zjavný. Napriek všetkému som počula, ako hrdo to vyznelo.
„Aj tvoja dcéra je veľmi schopná, dnes som s ňou hovoril.“
„Naozaj?“ Začudoval sa otec. Pripadali mi ako dve dobré mamičky, ktoré si navzájom chvália deti. Čo zabudli, kvôli čomu sa rozprávajú?
„Áno. Hovorí skutočne múdro a používa silné slová a myšlienky. Povedala mi, že chce byť súčasťou aj našej rodiny.“ Fugaku trochu beznádejne pokrútil hlavou. Keď sa pozrel na otca, jeho výraz ho prekvapil. Otec vypliešťal oči a neveriacky načúval jeho slovám.
„Čo povedala?!“ Keby som stála vedľa neho, asi by som okamžite umrela od hanby, ale takto to bolo iné. Potichu som sa zasmiala, keď som videla jeho šokovanú tvár.
„Len sa upokoj, Hisao. Tak to nemyslela.“ Aj Fugaku sa tváril pobavene. „Nechcela, aby ju ľudia posudzovali len kvôli jej menu, veľmi jej na tom záležalo. Vravela, že bude súčasťou každého v tejto zemi, lebo to že sa narodila do váženej rodiny ju výnimočnou nerobí.“
„Začala nad tým premýšľať, až keď sa zaľúbila.“ Prehovorila prvý raz mama a zatvárila sa nešťastne. „Poznáš jej názor.“ Pozrela na otca. „Čím viac ju budeš presviedčať, tým viac sa bude snažiť o to isté. Bude nám chcieť dokázať, že robíme chybu, ak sa staviame proti sebe.“
„Tak jej jednoducho prikážeme, aby s tým prestala. Neverím, že je skutočne zaľú...“
„Povedala mi o náklonnosti, čo k môjmu synovi cíti.“ Skočil Fugaku do reči otcovi. „Myslela to vážne.“ Povedal a bol si absolútne istý.
„A okrem toho,“ mama prestala prikyvovať, keď Fugaku dohovoril a sama sa ozvala. „Akoby si jej mohol len tak prikázať? Veď má pravdu úplne vo všetkom, čo sa týka našich rodín.“ Zarazila som sa, keď to povedala. Sami uznávajú, že sa nemýlim, no aj napriek tomu sa ani len nepokúsia uzavrieť mier.
„Uvedom si, že viac nerozkazuješ dieťaťu, ale veľmi mladej a hlavne zaľúbenej dievčine. Ty vieš, že ťa neposlúchne.“ Mama vravela, akoby stála na mojej strane a občas sa zdalo, že si s Itachiho otcom naozaj rozumie. No nezabúdala som, kvôli čomu sú tu.
„Takéto spojenie našich rodín však neprichádza do úvahy.“ Pokračovala a v jej hlase som viac súcit nepočula. „Sama jej tú hlúposť vyhovorím, na mňa bude počúvať. Fugaku,“ otočila sa k nemu, „ako najdlhšie môžeš svojho syna zdržať na misii, ktorú si spomínal? Najlepšie bude, ak ho tak skoro neuvidí... Mohol by si ho poslať až do Zeme vetra. Čím ďalej...“ A mama sa zarazila. Hľadela priamo pred seba a vyzerala veľmi zmätene. Potom si dlaňou zakryla oči, sklonila hlavu a nahlas si vzdychla.
Zbadala totiž mňa, ako na ňu hľadím so slzami v očiach. Nemohla som viac počúvať, ako sa zhovárajú a dohadujú, že mi zničia všetko, čo pre mňa niečo znamená. Stála som pred nimi a celá som sa triasla.
„Mama... ako si mohla?“ Na zem kvapli dve obrovské slzy.
„Taki, počúvaj ma...“
„Prosím...“ zašepkala som a prerušila jej náhle vysvetľovanie, „prosím, mama... Nerobte to...“ Po tvári mi stiekla ďalšia slza.
„Taki,“ mama mohla byť rozrušená rovnako ako ja. „Všetci pre vás chceme len to najlep...“
„Áno, teraz mi je naozaj oveľa lepšie. Ďakujem. Z celého srdca, mama.“ Môj posmech bolel, bodal ma v hrdle aj v ústach, no hlavne v srdci. „Ako si mohla,“ spýtala som sa znova a vzlykla som. „ešte aj ty?“ Zdvihla som ruku,, aby som ju umlčala, keď ma chcela začať utešovať.
„Nezrádzate len nás, ale aj sami seba. Snažíte sa ma pripraviť o to najlepšie, čo ma stretlo a čo vás iba čaká. Zabíjate nádej spoločnej a šťastnej budúcnosti, pričom ste jej nedali ani šancu.“
„Taki budú iní...“ Otec sa ma snažil prerušiť. Ešte raz som sa pozrela na mamu, a potom som sa im otočila chrbtom. Kráčala som preč a za sebou som ako stopy nechávala malé kvapôčky na ceste.
„Takí ako on už nie sú... Keby si ho tak poznal lepšie, otec. Vedel by si, o čom hovorím.“ Povedala som cez plece, a potom som sa rozbehla najrýchlejšie ako som mohla. Ušla som medzi stromy, aby som sa im čím skôr stratila z dohľadu.

Pomaly som sa prechádzala medzi hrubými kmeňmi stromov. Hnev ma už prechádzal, ale zakaždým sa dokázal zapáliť, keď som si spomenula na tých troch. Aj keď som rozumela svojim rodičom, absolútne som s nimi nesúhlasila. Od otca by som niečo podobné očakávala. Ale mama? Podľa jej výrazu keď ma zbadala, teraz ju musia trápiť výčitky svedomia, lebo vedela, že ma v skutočnosti zradila. A Fugaku... pri našom poslednom rozhovore to vyzeralo, že ma konečne pochopil. Možno preto sa hneď vybral za mojimi rodičmi. Možno preto, že rozumel, sa rozhodol tak rýchlo konať.
Zastala som a oprela sa čelom o strom. Naozaj som taká hrozná? Až tak veľmi, aby sa Fugaku-san neváhal dohodnúť dokonca aj s mojím otcom, ktorého nemôže ani vystáť, aby predo mnou ochránil svoju rodinu. Chcel sa ubezpečiť, že jeho najstarší syn nebude mať nič spoločné s niekým tak neschopným a dokonca z nepriateľského klanu, presne ako som bola ja. Tak slabá a stále na obtiaž, dievča, ktoré svojou neschopnosťou uráža vlastné meno, žiadna kunoichi, dokonca ani žiadna mysliteľka. To som ja.
„Taki-neechan, stalo sa ti niečo?“ Rýchlo som sa otočila za sladkým hlasom a utrela si z tváre slzy.
„Malý Sasuke!“ Prekvapene som zaklipkala očami. „Čo ty tu robíš? Toto miesto je dosť ďaleko od...“
„Toto miesto je tajné!“ Vyhlásil a zdvihol bradu. „Chodím sem trénovať, vidíš?“ Povedal a prstom ukázal na okolité stromy. Na tenkej kôre boli bielou farbou nakreslené terče a väčšinou v ich stredoch zapichnuté desiatky shurikenov. Ďalšie miesta v kmeňoch boli celkom hladké, presne akoby do nich niekto udieral päsťami už celé mesiace.
„Ale čo tu robíš ty?“ Malý Sasuke bol skutočne rozkošný. Zvedavými očami skúmal moju tvár a ako premýšľal na čele sa mu zjavila malá vráska. Vôbec som sa nečudovala, že ho Itachi tak veľmi zbožňuje. Každý by si ho obľúbil tak jednoducho.
„Iba sa trochu prechádzam.“ Vyhýbavo som sa na neho usmiala. Absolútne mi neveril.
„Prečo si radšej nešla k hlavnej ulici? Nii-san vravel, že sa tam rada prechádzaš.“
„Ale naozaj?“ To vo mne prebudilo plamienok zvedavosti. „Čo ešte ti nii-san povedal?“
Sasuke roztomilo zamykal plecami. „Že máš zvláštnu chakru, ktorú môžeme cítiť, ale použiť ju nevieš.“
„To je pravda.“ Usmiala som sa. Neviem ju ovládať a nikdy ani nebudem. Bezmocnosť ma bude sprevádzať, až kým neumriem. Možno to nebude až tak dlho...
„Prečo si taká smutná, nee-chan?“ Videl môj beznádejný výraz aj keď som sa nasilu tlačila do úsmevu.
„Vieš, malý Sasuke... Pohádala som sa so svojím otcom.“ Priznala som nakoniec a sadla som si na zem. Chrbtom som sa oprela o strom. „Nie som tým, kým by si prial, aby som bola.“
Zaboril kolená do suchej zeme a tiež si sadol oproti mne. Zdalo sa, že ho to zaujíma. Pozorne ma počúval.
„Musím sa snažiť ešte viac, aby som dokázala, že aj keď nemám toľko sily ako moji príbuzní, aj ja môžem byť užitočná. Aspoň to skúsim...“
Pozrela som na neho a pery sa mi znovu roztiahli do úsmevu. Načúval mojim slovám pozornejšie, ako kedy predtým. Možno si ich význam dokázal vyložiť aj iným spôsobom. Takým, aký pozná iba on. Netušila som, nakoľko jeho život ovplyvňuje meno, s ktorým sa narodil. Mohla som len dúfať, že niekomu s tak dobrým a milým srdiečkom nespôsobí žiadne trápenie. Ani to najmenšie...
„Páči sa mi, ako hovoríš.“ Povedal mi Sasuke. „Prečo chceš byť užitočná? O čo sa snažíš?“ Spýtal sa zvedavo. Nebola som si istá odpoveďou, a tak som sa zamyslela. Po chvíľke som sa na neho usmiala ešte širšie.
„O priateľstvo.“ Vyhlásila som šťastne. „To čo chcem dosiahnuť, je skutočné priateľstvo a chcem, aby bolo naozaj všade. Už pridlho sa ľudia na seba hnevajú... Budem silná, aby som mohla nájsť odvahu zničiť ten hnev a nahradiť ho priateľstvom.“
Sasuke si prekrížil malé ruky. „To nebude také jednoduché.“ Jeho vážnosť ma prinútila k smiechu. „Tak to mi ani nemusíš hovoriť.“ Možno sa trochu nahneval, že sa pri ňom toľko smejem. Vyskočil na nohy a prísne na mňa pozrel. Zlatíčko malé, stále som sa na neho musela usmievať. To ho rozhnevalo ešte viac.
„Teraz idem trénovať, aby som bol silnejší.“ Povedal a odhodlane sa na mňa zadíval. „Urob to aj ty. Tvoj sen sa mi páči a chcem, aby sa ti čím skôr podarilo ho splniť.“
Tiež som vstala. „A keď sa mi to podarí... možno sa budeme sa budeme môcť vídať častejšie.“ Konečne sa na mňa usmial aj on, a keď som mu zakývala na rozlúčku, vytiahol aspoň desať shurikenov. Mala som o neho strach. Príliš som si ho obľúbil a z celého srdca som si želala, aby ho jeho meno dokázalo ochrániť a nie naopak.

Domov som ísť nemohla. Ak som chcela dokázať, že si za svojimi slovami budem skutočne stáť, nechcela som stiahnuť chvost a so sklonenou hlavou sa vrátiť do svojho domu. A okrem toho, pocit zrady vo mne stále vrel až príliš nahlas.
Jediný človek, ktorý bol na mojej strane bola Mikoto-san. Odmietla sa zapojiť do tohto malého sprisahania, namiereného proti mne a jej synovi. No za ňou som ísť nemohla. Okamžite mi však na um zišla ďalšia osoba. Vydala som sa smerom k hlavej ulici a v duši sa mi rozlieval pokoj. Vedela som, že na mieste ku ktorému smerujem, nájdem podporu aj útočisko, čo tak veľmi potrebujem.
Prešla som radom farebných stánkov a pri jeho konci som zabočila doľava ku krásnym jasno bielym domom. Vybehla som po úzkych a dosť strmých schodoch a zastala som pred dverami. Odtiaľto som mala nádherný výhľad na celú hlavnú ulicu. Pomaly som zdvihla ruku a potichu párkrát zabúchala.
Dvere sa otvorili takmer okamžite a ja som konečne mala možnosť pozrieť sa do tváre ženy, ktorej rady a spôsob života pre mňa znamenali záchranu.
„Ach, to si ty.“ Povedala sklamane a hlavne otrávene.
„Čakáš niekoho?“ Spýtala som sa a jej tón som si nevšímala. Už dávno som si zvykla...
„Nie. Teraz už ťažko.“ Oprela sa o rám dverí a lepšie sa mi zadívala do tváre. „Ty vyzeráš ale hrozne!“ Zvolala a pošúchala mi líce. Asi som bola špinavá. „Stalo sa niečo? Prečo si za mnou prišla?“ Podozrievavý pohľad sa tak veľmi podobal otcovmu. Pokrútila som hlavou. „Nič sa nestalo. Nemôžem prísť len tak na návštevu, teta Shizuko?“ Jej výraz sa nezmenil. Zazerala na mňa a snažila sa prísť na to, čo mám za lubom. Napokon si vzdychla a odstúpila, aby mi uvoľnila cestu a ja som mohla vojsť. Vyzula som si topánky, a potom sme si spolu sadli v najväčšej miestnosti.
„Dlho sme sa nevideli.“ Povedala som jej a lepšie sa usadila, aby som je naznačila, že nemám v pláne tak skoro odísť. Prepichla ma pohľadom.
„Hokage-sama je zaneprázdnená osoba. Pracovať priamo pod jeho velením nie je žiadna zábava.“ Povedala ľútostivo. Shizuko bola vďaka svojim schopnostiam veľmi uznávaná. Ona aj otec mali podobnú silu, ale Shizuko bola nádherná a tak veľmi jedinečná, že svojho staršieho brata by bez ťažkostí prekonala. Keby len bola viac zodpovedná...
„Počúvaš ma vôbec?“ Urazene zvýšila tón. „Tváriš sa, akoby si ma ani nevidela! Najprv otravuje, a potom ani nedáva pozor.“ Frflala si Shizuko. „Si vôbec v poriadku?“
„Prepáč... bola som len zamyslená.“
Celé hodiny som počúvala jej sťažnosti, aké zažila ťažkosti a nepríjemnosti. Aspoň som sa tvárila, že počúvam. Myšlienkami som bola stále pri niekom inom. Sprevádzala som každý Itachiho krok, aj keď iba v mysli.
Shizuko z rozprávania prerušilo hlasné zaklopanie. „Už zasa?“ Nahnevane sa zdvihla.
„Shizuko, to som ja Hisao!“ Hlas môjho otca zastavil moje srdce. Okamžite som vstala a ušla do vedľajšej miestnosti. Teta Shizuko pri mojom správaní len zdvihla pôvabné obočie, ale nič nepovedala. Nemohla som ju ani len poprosiť, aby ma neprezradila. Srdce mi bilo ako šialené a po tele sa mi rozlievalo teplo.
„Hisao, čo sa deje? A prečo kričíš?“ Začula som jej otrávený hlas hneď po tom, ako otvorila dvere.
„Nebola za tebou moja dcéra?“ Spýtal sa naliehavo.
„Čo si jej urobil? Nevrátila sa domov?“
„Nie. Nahnevala sa o odišla. Čakali sme, že sa vráti, ale slnko už dávno zapadlo.“ Vysvetľoval jej ľadovým hlasom.
Teta Shizuko mlčala. Určite ma vyzradí a obaja sa ma budú snažiť presviedčať a prehovárať milými slovami. Pohla som sa, aby som sa ukázala.
„Nie je tu.“ Povedala teta a pri klamstve ani okom nemrkla. „Mal by si to nechať tak, Hisao. Neviem, čo si jej urobil, ale keď sa bude chcieť vrátiť, spraví to. Neboj sa o ňu, veď ju poznáš, poradí si. Má tu veľa priateľov, ktorým môže veriť.“ Z jej tónu som usúdila, že myslí práve na seba. Budem musieť vysvetľovať. Tým zaplatím za túto veľkú láskavosť, ktorú pre mňa práve robí. Mýlila som sa v nej, ona je skutočný priateľ.
„Spolu s matkou sme proti tomu, aby sa najstarší syn...“ Prerušil ho obrovský výbuch smiechu.
Nevypočula si tú najhoršiu časť, z ktorej je vlastne rodiny. Jej smiech sa ozýval ešte veľmi dlho. „Tak o tomto je jej rebélia, Hisao? Postavili ste sa do cesty mladej láske? To sa skutočne odpúšťa len ťažko ak vôbec.“ Dramaticky hlásala s úsmevom.
„Prestaň s tým, Shizuko. Situácia je až príliš vážna.“
„Odpusť mi to.“ Povedala neúprimne. „Počúvni na moju radu a prestaň ju naháňať.“ Dodala, a potom sa obaja rozlúčili. Pomaly som sa upokojila, keď som začula tlmené buchnutie dverí. Vykukla som spoza rohu miestnosti a zbadala tetu Shizuko, chrbtom sa opierať o dvere. Otvorila som ústa, že jej poďakujem.
Bleskurýchle zdvihla prst, aby ma umlčala, potom ukázala za seba na dvere a ukazovák si priložila na pery. Isteže, otec by môj hlas rozoznal okamžite. Úplne bezhlučne ku mne podišla a chytila ma za zápästie. Rýchlo ma zaviedla do svojej spálne a tam sme sa posadili na jej širokú posteľ. Obe sme mlčali aspoň päť minút, keď si zrazu nahlas vydýchla a slabo sa pousmiala. „Konečne je preč. Asi som nebola dostatočne presvedčivá.“ Zamyslela sa teta.
„Ďakujem ti.“ Povedala som okamžite. „Naozaj sa teraz nemôžem vrátiť domov.“ Vysvetľovala som naliehavo.
„Nemôžeš alebo nechceš?“ Prevrátila Shizuko oči. Vážne som na ňu hľadela. Dokáže pochopiť ako sa cítim?
„Teraz ma dobre počúvaj.“ Povedala oveľa viac priateľsky a sadla si do stredu postele. Otočila som sa k nej a objala si kolená. Stále som na ňu pozerala.
„Tvoj otec chce len tvoje dobro.“ Tentoraz som to bola ja, kto prevracal oči. Teta Shizuko ma len capla po ruke a usmiala sa na mňa ako slniečko. „Škoda len, že nechápe, že Itachi by naozaj mohol byť tvojím šťastím.“ Vyvalila som oči, keď som si v hlave trikrát zopakovala jej slová.
„Odkiaľ vieš...?“ Zakoktala som sa prekvapením.
„Jediná rodina, kvôli ktorej by sa tvoj otec tak zachoval, je tá jeho. A spomínal najstaršieho, však?“ Znovu sa usmiala nad mojím šokovaným výrazom. Stále som však veľmi nerozumela.
„Itachi...“ Zamyslela sa s prstom na brade a s očami upretými do stropu. „Ninja so silou v červených očiach, nikdy nezraní nepriateľa smrteľne a so svojou bezchybnou logikou a schopnosťou analyzácie vždy vedie skupinu.“ Zmätene som na ňu pozrela. Usmiala sa ešte viac a prehovorila znova. „S nádhernými očami, najláskavejším srdcom a s odvahou a múdrosťou v slovách.“
Tiež som sa usmiala a energicky prikývla. „Ako to vieš?“ Spýtala som sa zvedavo aj trochu podozrievavo.
„Pred nedávnom sme spolu plnili dôležitú misiu priamo od Hokage-sama a tiež som sa s ním striedala v tvojom strážení. Vždy mi patrili noci.“ Zaklipkala som očami.
„To teba vyzval otec?“ Spýtala som sa šokovane.
Shizuko urobila grimasu. „Na toto nie som práve hrdá. Kvôli mne si sa dostala do problémov. Dlžím ti láskavosť.“ Zaškerila sa na mňa. Isteže. Nepozorný a nezodpovedný ninja, ktorý prehliadol mojich nepriateľov. To musela byť jedine ona. Ani ma to veľmi neprekvapilo. No moje myšlienky sa teraz hnali inam, ďaleko od jej zlej povahy.
„Otec ho nenávidí. Spolu s mamou spravia čokoľvek, aby ma udržali od jeho rodiny čo najďalej. Čo mám robiť, teta Shizuko? Naozaj mi na ňom veľmi záleží!“
„Toto nedopadne dobre.“ Povedala mi a ani netušila, ako veľmi sa podobá na otca, ktorý mi tieto isté slová opakoval každý deň. Tomu som však nemohla veriť.
Nemohla alebo nechcela? Napadli ma slová Shizuko. Silnejšie som si objala kolená. „To nehovor.“ Zvalila som sa vedľa nej na posteľ a pritúlila sa k jej teplému boku.
Itachi... vráť sa skoro.
„Na toto sa musíš vyspať. Zajtra to bude oveľa lepšie ako to teraz vyzerá, uvidíš...“ Povedala potichu mojim zatvoreným viečkam. Ledva som ju počúvala, taká som bola odrazu unavená. Potrebovala som však počuť práve tieto slová. Mama by niečo také nikdy nepovedala. Nedokáže sa s tou myšlienkou zmieriť. Ešte že mám svoju drahú tetu Shizuko.
„Ďakujem.“ Vydýchla som z posledných síl a rovno vedľa nej rýchlo zaspala.