Rajuuho príbeh 2.séria 1.časť

Rajuu sedel na chodbe v hrade a opieral sa o kamennú stenu. Pozrel sa von oknom a pomyslel si:
„Vonku je tak pekne a ja musím sedieť tu!“
Kráľ si ho totiž zavolal. Nepovedal prečo, len to, že je to súrne. Konečne sa otvorili dvere a objavil sa v nich Bizo – kráľov najvernejší sluha.
„Môžeš prísť,“ povedal a kývol rukou ku dverám.
Rajuu vošiel do obrovskej sály. Steny boli z kameňa a pôsobili chladno. V strede miestnosti bol kráľov trón a na ňom sedel kráľ Weshi. Za ním boli dve veľké okná, takže miestnosť bola osvetlená. Rajuu podišiel k trónu.
„Zavolal som si ťa preto, lebo si veliteľ armády,“ začal „Prejdem rovno k veci: zo severu sa k nám blížia nepriatelia. Veľa nepriateľov. Zajtra proti nim vyrážate. Povedz to svojej armáde.“
Rajuu nebol vôbec zaskočený. Žije v najbohatšej krajine. Je preto jasné, že ju chcú obsadiť.
„Poviem im to a zastavíme ich. Spoľahnite sa,“ povedal, vstal a chystal sa odísť.
„Rajuu,“ ozval sa kráľ, „sú to Hinigami. Sú ozbrojení až po zuby. Obsadili už veľké územie. Dávaj si na nich pozor. Ich najväčšou zbraňou je ich počet.“
„Koľko ich je?“
„Presný počet nikto nevie. Ale je ich veľmi veľa. Najsilnejší je Gazor, ich vodca. Má silu aj piatich mužov.“
„Nebojte sa. Porazíme ich. Dáme do toho všetko.“
Weshi sa usmial.
„To som rád. Môžeš odísť.“
Rajuu odkráčal. Už zase ho čaká náročná misia. Zvládne to aj tentoraz?
Rajuu vyšiel na dvor a sadol si pod strom, takže bol v tieni. Vystrel pred seba ruky, v ktorých držal svoju Katanu.
„Dúfam, že mi zase pomôžeš.“
Dlho hľadel na svoj meč.
„Á, takže tu si,“ ozvalo sa spoza Rajuuho.
Bola to Sora. Sadla si k nemu a ozvala sa:
„Čo ti je?“
„Vieš, od vtedy, čo som veliteľom, ma čaká prvá náročná misia. Čo keď to nezvládnem? Kráľ sa na mňa spolieha.“
„Ty to zvládneš. Som si istá,“ povedala s úsmevom Sora.
No ten úsmev bol falošný. Rajuu si to všimol a preto sa opýtal:
„Aj teba niečo trápi. Čo to je?
„Si všímavý. Tezou totiž.......zmizol.“
„A...ako zmizol?“
„Už niekoľko dní sme ho nevideli. Ani doma nie je. Akože si to nevedel?“
„Posledné dni som trávil v hrade.“
„Obávame sa ale najhoršieho.“
„Nie! Tezou nezomrie! On sa vie ubrániť!“
„Rajuu, ty si veliteľ armády. Mal by si to vedieť. V poslednom čase nás ohrozujú bojovní Hinigami. Nepoznáme úplne ich silu. Nemôžeme s istotou tvrdiť, že sa pred nimi ubránime. Ani Tezou.“
Rajuu meravo hľadel pred seba. Možno je to naozaj tak. Hinigami Tezoua zabili, pretože pre nich predstavoval hrozbu. Prečo mu to Weshi nepovedal?
Rajuu sa rozčúlil.
„Ja už asi pôjdem,“ povedal a rozbehol sa smerom k hradu.
Rajuu buchol do kamenných dverí, za ktorými bola chodba vedúca ku kráľovi. Dvere sa otvorili a Rajuu prešiel k trojmetrovým dverám, na ktorej boli na ozdobu vytesané levy. Pri dverách stáli stráže. Chytili Rajuuho za plece a povedali:
„Sem nemôžete len tak vtrhnúť!“
„Nechajte ma!“ zakričal Rajuu a odsotil ich.
Vošiel do miestnosti. Weshi, ako vždy sedel na svojom tróne. Pokojne sa spýtal Rajuuho:
„Čo sa deje?“
„To by som sa mal pýtať ja!“ odvetil mu Rajuu.
„Kde je Tezou?“ pokračoval.
„Prečo sa pýtaš?“
„Viem, že zmizol.“
„Od koho?“
„To teraz nie je podstatné! Pýtal som sa, kde zmizol a prečo si mi to nepovedal!“
„Sám neviem, kde Tezou je. A nepovedal som ti to preto, lebo som nechcel, aby si pred misiou bol rozrušený. Nechcel som, aby naša krajina upadla do rúk Hinigami. Pretože ak ich nezastavíš ty so svojou armádou, tak potom ich nezastaví nikto.“
„Chápem.“
„To je dobre. A teraz sa choď vyspať. Zajtra ťa čaká náročný deň.“
Rajuu ešte chvíľu rozmýšľal a potom odišiel. Už mu v boji nevedel pomôcť ani Tezou. Táto myšlienka ho skľučovala.
Na druhý deň skoro ráno vyšiel Rajuu do záhrady pred hradom. Záhrada bola obrovská, rástlo v ňom veľa stromov, bolo tam nespočetné množstvo kvetov a niekoľko fontán. Rajuu tu čakal, kým sa zíde celá armáda. Keď tam už boli všetci, prehovoril:
„Budem krátky, lebo nemáme čas. Hinigami sa totiž blížia. Takže: páni, toto je tá najdôležitejšia misia vo vašom živote. Nepokazte ju,“ Rajuu skončil svoj monológ, ešte posledný krát sa obzrel na hrad, na svoj dom a vydal sa na cestu. Mešťania ich vyprevádzali. Veľa z nich plakalo, no mnohí mali v očiach nádej. Tí Rajuuovi a armáde dodávali silu. No zároveň kvôli nim sa Rajuu trochu bál. Toľkí sa naňho spoliehajú. Čo keď ich sklame? Čo s ním bude? Vyhodia ho z armády? Budú ho do smrti nenávidieť?
Nie! To sa nesmie stať! Musí to zvládnuť! Musí! Rajuu takto rozmýšľal a ani si nevšimol, že už skoro vyšli z dediny. Prechádzali popri posledných domoch, v ktorých bývali najnovší obyvatelia dediny. Tu si postavil dom aj Tezou. Keď prechádzali okolo jeho domu, Rajuuho strach ešte rástol. Nedokázal sa im postaviť ani Tezou. Dokáže ich poraziť on?
Rajuu sa upokojil. Dokáže. Tezoua už dávno prekonal. Navyše má armádu, ktorá pozostáva z najsinejších ninjov v celej krajine.
Pomaly opúšťali dedinu a vchádzali do nekonečného lesa. Pred nimi sa črtali zasnežené hory. Boli ešte asi sto kilometrov ďaleko, ale boli také obrovské, že ich videli už teraz. A tam, za tými horami boli niekde Hinigami. Boli čoraz bližšie, po zuby ozbrojení s jediným cieľom: obsadiť krajinu a užívať si peniaze, ktoré dostáva kvôli dobrému poľnohospodárstvu. V ostatných krajinách nerástlo toľko rastlín, lebo na to neboli dobré podmienky. Preto ich kupovali od nich.
Keby Hinigami obsadili krajinu, z terajších obyvateľov by urobili otrokov. Zvýšili by ceny rastlín, ostatým krajinám by došli peniaze a vznikli by veľké škody. Toto nesmú dopustiť a preto Hinigamov musia zastaviť.