>> Nové začiatky << 1. kapitola - Stretnutie

Slnko práve vyliezalo spoza hôr a svojimi lúčmi začalo budiť okolitú prírodu. Snažilo sa prebiť pomedzi husté koruny stromov aby presvietilo i temné miesta v lese, plných pni. Bola to ťažká práca ale darilo sa mu to. Rastliny otvárali svoje kvety, tma sa menila na odtiene zelenej a hnedej. Nočné vtáky zamenili tie, čo spievajú počas svetla a zahalili ticho nádherným spevom a bzukotom rôzneho hmyzu. Vône sa tam miešali do jednej príjemnej pre každý gurmánsky nos.
Na jednom mieste to šlo omnoho ľahšie. Nebolo to ďaleko, pár desiatok minút cesty od začiatku lesa. Čistinka. Menšia lúka obklopená ako ihličnatými tak i listnatými stromami. Kvetov tam bolo dosť a zdobili hustú trávu v nádherných farebných variáciách. Určite by sa každý chcel sa do toho, napohľad mäkkého, koberca hodiť a pokojne v ňom ležať.
Zrazu sa ozvali kroky. Šuchotanie trávy o pár topánok. Tmavomodrých topánok na tenších, ale viditeľne pevných nohách. Nepochybne boli ženské. Oranžové krátke nohavice nad kolená, ktoré tisol k bokom nie opasok, ale čelenka s vyrytým znakom známej dediny – Konohy. Oranžové tričko, odhaľujúce kúsok ladného, plochého brucha. Na ňom čierna vetrovka, mierne zhrnutá pod ramená, kryjúca len hrudník a kúsok trička. Vlasy so svetlým odtieňom fialovej jej padali zľahka na ramena, zatiaľ čo divoká ofina kryla jej čelo. Prižmúrila zelené oči smerom pred seba. Nikoho tam nebolo. Aspoň jej oči nič nezachytili.
„Nemala som tak skoro stávať,“ karhala samu seba tichším hlasom a nahlas povzdychla. Dotiahla sa smerom na miesto, kde sa nachádzal peň. Sadla si naň. Našťastie videla detailne celé okolie. Nemusela sa báť toho, že si nevšimne niekoho nového prichádzajúceho. Skrížila ruky na hrudi so zívnutím. Nebol to ani týždeň, čo ju právom povýšili na genina. Ta myšlienka sa jej zapáčila a donútila ju aspoň mierne zodvihnúť kútiky úst.
Neprešlo ani poriadnych desať minút a šiesty zmysel, ktorý driemal niekde hlboko v nej jej nahováral tichým hlasom varovanie. Niekto vraj prichádzal. Spozornela svoje zmysly a začala sa pozorne obzerať. Napätie ju dokonca i postavilo na nohy, ktoré dala mierne od seba. Niečo ako paródia na bojový postoj. Jej sluch zachytil chôdzu. Prudko sa tam otočila a asi tri metre od nej stála osoba mužského pohlavia, približne v jej veku.
Tmavohnedé vlasy mal začesané do boku čím si zakrýval skoro polovičku tváre. Kto ho poznal vedel, že kryje zjazvenú časť. Čokoládové oko na ňu pozeral zvláštnym milým spôsobom, ako keby to bola samozrejmosť. Kútiky mal v jemnom typickom úsmevu. Rukávy bieleho trička mal vyhrnuté, na ňom červenú vestu, ktorá sa zapínala na suchý zips pomocou pásov. Dlhšie červené nohavice s bledými pásmi a biele ponožky, kryjúce modré sandále.
„Haruhana,“ oslovil ma celým menom. Usmial sa ešte viac.
„Maiki!“ vyhŕkla na oplátku ako jeho nazvali. Jeden z tých, ktorý bol vybratý s ňou do týmu. Sadol si vedľa pňa. Asi ju už na ňom pravdepodobne videl. Pritisla som zadok naspäť kde ho mala pred chvíľou.
„Neprišla si skoro?“ spýtal sa, aby zničil napäté ticho medzi nimi.
„Prišla,“ priznala s povzdychom, „brat stával skoro na misiu a chcel sa so mnou rozlúčiť. Budem približne týždeň sama.“ Vybavila si bratovu tvár. Tiež fialové vlasy, dlhé, poväčšine zopnuté v gumičke a hlboký pohľad jeho zelenými očami, rovnajúce sa pokojne i s okolitou lúkou. Bol o 4 roky starší a už bol jonin. Bola na neho právom hrdá, i keď ako u každého jej kúsok srdca zžierala žiarlivosť. Nebola ani z ďaleka tak dobrá ako on. Snažila sa, najviac ako mohla ale nebola toho schopná.
„Ale ty vlastne tiež,“ dodala som zvedavo. „Áno, ja som zas pre istotu nemohol spať,“ zasmial sa spokojným tónom. „Najprv ma celý večer rodičia povzbudzovali a keď som išiel spať tak mi nedovolili ani oka zažmúriť, Stále mi vchádzali do izby aby niečo povedali, alebo dodali,“ pokračoval vo vysvetľovaní jeho situácie doma. Haru sa neubránila tiež ľahkému smiechu.
„Ale každú chvíľu ma byť osem, čas kedy sa mame stretnúť,“ dodal pri pohľade na slnko. Asi pravdepodobne podľa neho vedel určiť čas. Istým spôsobom ju to fascinovalo.
„Takže nemeškám?“ ozval sa im za chrbtom niečí hlas. Doslova ju miklo. Maiki sa len pokojne otočil, pravdepodobne ho očakával. Na ramene som ucítila i teplú väčšiu ruku. Trocha nervózne sa obzrela.
Stál tam vysoký muž, musel mať najmenej 195 centimetrov. Čierne, husté strapaté vlasy , ktoré mu ako tak držala čelenka. Oči boli modré. Hlboko modré, pripomínajúce detské, plné radosti a života. Nehodili s ak jeho najmenej tridsať ročnému telu. Tvár mal ale udržiavanú, s menšou jazvou cez peru . Oblečenie typické pre jonina. Druhú ruku mal na hlave druhého člena týmu.
„Presne na minútu, Saburo-sensei,“ usmial sa Maiki.
„No, nemali by ste byť traja?“ spýtal sa a obzrel po celej lúke.
„Takeru!“ riekla Haruhana s Maikim naraz a svoje pohľady upriamili na seba.
„Hľadá ma niekto?“ vyšla z boku taktiež vyššia osoba od Haru a Maikiho ale rozhodne na učiteľa nemal. Havranie vlasy až do tmavomodra, niekde pod lopatky. Jeho šedé oči na nich troch unavene pozreli a zívol.
„Kde si toľko bol?“ spýtal sa Maiki.
„Doma, zaspal som,“ mikol plecami a podišiel k ostatným. Mal rozopnutý plášť pod ktorým obyčajne čierne nohavice a čierne tričko kde vo výstrihu bola vidieť typická sieťka. Pod očami mal ťažko badateľné kruhy.
„Čo sa od neho dalo čakať,“ zasmial sa Maiki. Haru si len bola schopná zaryť ruku do vlasov a zavrtieť hlavou. „Kedy on nezaspal?“ pýtala sa potichu sama seba ale vedľa sediaci ju pravdepodobne počul a odpovedal: „Keď Sensei na akadémii preberal predstieranie smrti?“ „Mám pocit že i vtedy spal,“ vybuchla zrazu Haru taktiež do smiechu.
Takeru sa len zamračil a ostal stáť pár metrov od nich so skríženými rukami na hrudi.
„Takže sme kompletný?“ spýtal sa učiteľ Saburo
„Samozrejme!“ vyhŕkol Maiki.
„Hai!“ usmiala sa Haru.
„Asi áno,“ znova zívol posledný, Takeru.