Tristošesťdesiatpäť

Ešte aj teraz, po takej dobe, si spomínam, kto bola moja prvá obeť. Pamätám si aj radosť, ktorú som cítil, keď mi dali moju prvú misiu.

„Odteraz sa budeš volať Yomi. Nikto, okrem mňa, nebude vidieť tvoju tvár a nikomu, len mne, sa budeš zodpovedať. Teraz bež a splň rozkazy.“

Odkedy mi veliteľ povedal tieto slová ubehlo veľa rokov. Tváre mi splývali, prichádzali a odchádzali ako slnko na oblohe.

Okrem tej jednej. Je to zvláštne, ale človek si určité okamihy vryje až príliš dobre do pamäte. On... Bol to lord jednej provincie. Keby sa nebol príliš staral o ľudí, keby nebol tak vytŕčal z davu, možno by ešte žil. Ale takto si narobil príliš veľa nepriateľov a stal sa mojím prvým.

Spomínam si, ako som sa pred ním objavil. Stál vo svojej kancelárii a tváril sa rovnako pokojne, ako keby som tam zašiel na kus reči. Len jedno sa ma spýtal a to, či som si prišiel len po neho. Keď som mu prikývol, očividne si vydýchol a sadol do kresla.
Nebránil sa, keď mu môj kunai prechádzal hrdlom. Vyzeral byť šťastný a ja... Ja som necítil vôbec nič.
Neskôr sa jeho syn stal kagem v jednej dedine, neviem v ktorej, ani ma to nikdy nezaujímalo, ale až vtedy som pochopil, prečo bol taký rád.
Rodina...

A tak plynul deň za dňom. Moje služby boli čoraz vyhľadávanejšie, rovnako ako som bol stíhaný aj ja. Ale keďže nikto nevedel, ako vyzerám, okrem jedného človeka, nemal som sa čoho báť.
Takmer nikoho. S niekým som nepočítal...

Raz som prišiel na veliteľstvo po rozkaz. Týkalo sa nejakej kunoichi z Konohy. Zabiť ju okamžite! Tak to tam stálo.

Vždy som poslúchol rozkazy, tak aj teraz som sa tam vydal čo najrýchlejšie.
Konoha. Krásna dedina, hoci si toho prežila veľa. Ako ja. Bola mi sympatická. Deti hrajúce sa na uliciach, rodičia pokrikujúci na nich, výborný ramen-bar, v ktorom sedel zvláštny mladík. Vyzeral, ako keby ho nič na svete netrápilo, smial sa a celý tak zvláštne žiaril.
Keď prišli poň jeho priatelia, začul som jeho meno, Naruto.

Hneď som vedel, kto to je. Jeho osoba bola v mojich kruhoch dosť známa. Veď kto by nepoznal Jinchuurikiho Deväťchvostej líšky.
Vždy som si o ňom myslel, ako sa ho každý určite bojí, že musí byť smutný a hľa, ako som sa mýlil. V jeho pohľade však bolo niečo, čo ho vyvyšovalo nad ostatných. Nikdy som nemal v ľuďoch zlý odhad. On mal v sebe silu. Má... Aj teraz ju neustále dokazuje.
Ale to už odbočujem od toho, čo vám chcem povedať.

Po tomto miernom vyrušení som pokračoval v hľadaní mojej obete. Nakoniec som ju našiel. Sedela pred malým domčekom. Krásna žena, ktorá sa smutne usmievala na západ slnka. Hľadela niekam do diaľky s takým zvláštnym výrazom na tvári, až mi stislo srdce.

Úplne ma to prekvapilo. Moje city sa nikdy nedostávali na povrch, ale tentoraz tomu bolo inak. Ruka sa mi trochu zatriasla, na čele vyrojili kvapôčky potu.
Zahnal som to rýchlo myknutím hlavy a skočil za ňu. Obrátila sa a v očiach som ešte videl miznúce stopy lásky.
Láska! Niečo, čo som nikdy nemal, vždy mi to bolo ukradnuté, ale v tej chvíli sa niečo vo mne zlomilo a zdvihol sa hnev. Jedným šmahom ruky som jej zabodol zbraň do srdca.
Z úst jej vyletel výkrik: „Asuma!“ A ticho padla na zem. Celý ten čas som z nej nespustil pohľad.

Dvere za mnou sa otvorili a vybehol z nich chlapec. Rozbehol sa k matke a začal ňou mykať zo strany na stranu, volajúc na ňu. Onedlho pochopil, že mu to nepomôže, tak len tíško plakal.
A ja som tam stál, nehybne toto všetko sledujúc. Až kým sa neobrátil ku mne... K vrahovi jeho matky.

Jeho oči boli plné hnevu a nenávisti. Jeho pohľad sľuboval pomstu. A hoci to bol chlapec, už vtedy mal, vďaka mne, na pleciach veľké bremeno.
Neviem, prečo som ho nezabil, ale proste som sa obrátil a odišiel som preč.

Cestou späť som neustále premýšľal. Ona bola mojou tristošesťdesiatou štvrtou obeťou. Mala niečo, čo ja som nemal a nezažil. A asi ani nezažijem. Lásku. Niečo, na čo som nikdy neveril. A vtedy som prišiel k rozhodnutiu.

Už toto viac nechcem. Zdvihol sa vo mne pocit hnusu zo samého seba. Chcel som sa na mieste zabiť, ale ako keby mi niečo zastavilo ruku. Bola by to zbytočná smrť.

A tak som sa rozhodol. Najprv odčiním, čo som spôsobil, aspoň ako sa bude dať. Moje kroky viedli ku každej z mojich obetí. Či už k ich príbuzným alebo priateľom. Snažil som sa im pomôcť, ako som vládal.

Už mi ostal len posledný. Pri ňom som vedel, že to bude iné. Tušil som, že mi už veľa času neostáva a tak som napísal aspoň tento list. Hoci neviem, či to niekto niekedy bude čítať, ale ak áno, nech vie, že som až do mojich posledných chvíľ ľutoval môj život.
Možno keby som nebol taký sám, keby som sa nebol stal nájomným vrahom, keby... Je zbytočné nad tým premýšľať, stalo sa, čo sa stalo.

A ja dúfam, že som to aspoň trochu napravil.

****

Vedel, kam má ísť. Konožský cintorín bol priamo pred ním. Našiel si meno, ktoré mal v hlave dlhé roky. Yuhi Kurenai. Položil dlaň na studený kameň a zavrel oči.
„Poznali ste ju?“ Ozval sa hlas spoza neho.
Obrátil sa a zbadal vysokého muža. Videl, že je to ANBU a prišiel mu povedomý. To tie jeho oči. „Poznal som ju, hoci len krátko. Ste jej syn Asuma?“
Muž na neho hodil prekvapený pohľad. „Ako to viete?“
„Len hádam. Ale som rád, že vás tu stretávam. Aspoň vás nemusím hľadať.“ Usmial sa na neho.
„Hľadať? Prečo?“ Muž nechápal.
„Už dlhé roky chodím po svete a naprávam, čo som spôsobil. Vy ste posledný.“ Spod plášťa vytiahol masku a podal mu ju. „Spomínate si?“
Asuma ju chytil do ruky a zreničky sa mu rozšírili. Ako by mohol zabudnúť! Patrila vrahovi jeho matky! „Odkiaľ to máte?!“ Oboril sa na starca.
„Patrila mne!“ Vyhlásil bez štipky strachu. „Prišiel som sem, aby som sa vám vydal. Viem, že smrť vašej matky nijako neodčiním, rovnako ako viem, že po mne dlhé roky pátrate. Tak som tu.“ Rozostrel ruky so slovami: „Konečne ma môžete zabiť a ukľudniť vašu dušu dychtiacu po pomste.“
Muž neváhal, vytiahol kunai a priložil mu ho ku krku. Hnev v ňom doslova kypel, celý sa triasol od zlosti a vzrušenia, že ho konečne má. Ale ako keby mu niečo bránilo pokračovať ďalej. Len tam tak stáli a dívali sa jeden na druhého. O pár minút od neho Asuma odskočil.
„Nemôžem to urobiť! Nechcem byť obyčajným vrahom, hoci aj pre pomstu. Viem, že matka by to nikdy nechcela.“ Vrátil kunai do púzdra.
Starec sa usmial. „Ďakujem,“ vyšlo z neho a pomaly sa zosunul na zem. Muž ho zachytil a oprel o strom za ním. „Konečne môžem umrieť, ako slobodný človek.“ S týmito slovami a so šťastným úsmevom na tvári dodýchal.
Asuma na neho len hľadel, mlčky premýšľajúc, že týmto sa jeho honba za pomstou končí. Keď vtom zbadal kus papiera trčiaci z vrecka starého muža.
Opatrne ho vytiahol a začítal sa...

„Takže takýto si bol, Zentaro... Dúfam, že tvoja duša už nájde pokoja.“ Muž sa zahľadel na slnko nad ním a po tvári mu stekali slzy...