Potomok Deväťchvostého 2. - Výsluch

Celú cestu hľadela na ich chrbty, utiahnutá a tichá. Kakashi sa neraz obzrel, či je stále s nimi, pretože chodila ako tieň. Osamelý, smutný tieň...

Tá dedina bola obrovská. Nové prostredie ju nútilo neustále sa obzerať po nových, doposiaľ nevídaných veciach. Prvé, čo jej padlo pod zrak, bol monument vytesaný do hory pri dedine. Štyria muži, jedna žena. Hľadela na to s obdivom a zároveň sa nechápavo mračila. Načo sú tam tie hlavy? Čo sú to za ľudia? Okamžite jej to ale vyfučalo z hlavy v okamžiku, keď zacítila prívalovú vlnu omračujúcich vôní. Grilované mäsko, chobotničky na špargli, neodolateľná sladká vôňa tých cukrových pochútiek, akási zmes v miske plnej cestovín....och to bolo tak lákavé! Každým krokom bolo stánkov s tými dobrotami viac a ona sa len ťažko premáhala nezastaviť sa aspoň v jednom a zjesť všetko čo sa dá. Zakňučala. Nikto jej nevenoval pozornosť, tí štyria si to pálili k veľkej budove s červenou strechou. Neostávalo jej nič iné, šla za nimi. Občania na ňu hádzali také desivé pohľady, tu už nechcela zostať dlhšie.

Kráčali po schodoch. Dlhých schodoch, než sa dostali k dreveným dverám, na ktoré ružovovláska sebaisto zaklopala.
„Ďalej!“ ozval sa rázny ženský hlas, z ktorého Kitsune striaslo. Ostatný v pohode vošli, len ona tam zostala stáť. Nohy jej primrzli k podlahe. Čo je tam vo vnútri? Nie je to nejaký trik?
„Kitsune, poď!“ započula Kakashiho hlas. Chvíľu ešte stála, než sa premohla k pohybu. Opatrne nakukla cez polootvorené dvere, keď v tom sa zarazila. Uzrela tam tú ženu, čo mala hlavu vytesanú na skale. Na sucho prehltla a vošla dnu.
„Tak čo mi to tu nesiete?“ prihovorila sa blondína sediaca za stolom štvorici, hľadiac na dievča ktoré nervózne kmitalo s chvostom. Očami tekalo na okná po celom obvode steny kancelárie. Aké svetlé miesto.
„Kitsune,“ prehovorila sa k nej. „Tak sa voláš, že? Som Tsunade, Hokage dediny Konoha. Nože, poď sem.“ Na jej tvári pohrával príjemný úsmev, hlas mala pokojný. Žiadna hrozba. Odvážila sa teda pristúpiť bližšie k stolu. Pokľudný výraz Godaime sa po chvíli zmenil na neurčitú zmes šoku, premýšľania a pochybností. Objavila jej nepekné jazvy a nie tak staré rany na zápästí, krku a nohách.
„Našli sme ju na misii, tí ninjovia z Oblačnej ju držali pod zámkom. A dosť....krutým spôsobom,“ odpovedal sivovlasý na Tsunadinu nevyslovenú otázku. Popadla ho veľká ľútosť pri spomienke na to, ako tam bola omotaná reťazami.
„Takže toto ti spôsobili oni?“ pozrela jej blondína do očí, na čo pohľadom radšej okamžite uhla. „To dievča...“ šepla, zdesene pozerajúc do svojho pracovného stola. Zavrtela hlavou, akoby sa chcela prebrať zo zlého sna. Uprela zrak na Tým 7.
„Viete čo je zač?“ opýtala sa na rovinu. Nikto sa neozval, nevedeli to. Tsunade sa zamračila a opäť pozberala sily pozrieť sa Kitsune do očí.
„Kto si?“
Sakura pomaly zdvihla ruku aby sa prihlásila o slovo.
„Hokage-sama....ona nevie rozprávať,“ oznámila, načo ostatní zborovo prikývli na súhlas.
Kitsune nespokojne zamručala a sklopila oči. Už nemohla vystáť ten prenikavý, chladný pohľad tej ženy. Prečo sa odrazu tak zmenila? Urobila jej snáď niečo zlé?
„Dobre, takže informácie z nej budeme musieť dostať inak,“ usúdila Piata a oprela sa o operadlo kresla.
„Ale babi, to musíš hneď teraz? Veď sme pred chvíľou prišli, daj jej trochu prestávku. Ty si nevidel v akom stave bola, -ttebayo...“ zaskuhral Naruto prosebným, trochu otráveným hlasom. Už sa mu tam nechcelo stáť.
„Nie, Naruto. Pokiaľ ju tu chcem nechať, musím sa o nej dozvedieť čo najviac. Toto je veľmi zvláštny tvor, čo ak je nebodaj špión alebo čosi horšie? A nehovor mi „baby“!“ rozkríkla sa nakoniec.
Sklopila uši, v očiach sa jej zaleskol smútok. Zase o nej hovoria ako o nejakej veci. Sklamaná, stiahla sa za Kakashiho, ktorý jej venoval letmí úsmev.
„Tak, Naruto, Sakura, Sai, môžete odísť,“ pokynula im rukou ku dverám. „Kakashi, ty pôjdeš s nami.“
Menovaný na súhlas kývol hlavou. „A kam?“
Tsunade nenápadne skĺzla pohľadom na Kitsune. „Za špecialistami.“

Sedela za stolom v uzavretej, tmavej miestnosti, zo stropu visel jediný zdroj svetla. Žiarovka nepretržite blikala a zdalo sa, že za chvíľu prestane svietiť. Nemala z toho príjemný pocit. Nemala rada uzavreté miestnosti Vo vzduchu cítila pot množstva ľudí, panovala tam napätá atmosféra. Bola sama už hodnú chvíľu, ale nikde žiadne putá. Toto nemohlo byť vezenie. V ďalšom zlomku sekundy sa dvere konečne otvorili. Vstúpili dvaja muži, jeden so zopnutými slamenými vlasmi a konožskou uniformou, druhý mal tmavé vlasy a podivne bielo fialové oči, ktoré ju okamžite začali röntgenovať. V úzkosti sklopila uši. Takže to bude nejaký výsluch, medzi šiestimi očami.
Chlapík, ktorý sa predstavil pri príchode ako Inoichi Yamanaka, si sadol na stoličku oproti nej. Druhý ostal stáť, na tvári sa mu objavili žilky. Pozerala z jedného na druhého netušiac, čo sa na ňu chystá.
„Inoichi...“ šepol znepokojene člen Hyuuga klanu. „To dievča má čudnú chakru...“
Blondiak sa na ňu nepekne pozrel. „Akú čudnú?“
„Je červená....“ skonštatoval ľadovým hlasom a deaktivoval byakugan.
„No dobre, uvidíme čo z teba dostaneme, slečna.“ Yamanaka urobil pečať a pozrel jej spriama do dúhoviek, ktoré ho udivovali.
„Aké temné oči...“ poznamenal ticho a vnoril sa jej hlboko do mysle.
Plával v tých myšlienkach, otvárali sa mu dvere do jej pamäte a spomienok. A skoro každé tie dvere boli do krvi... Šiel stále hlbšie a hlbšie, sledujúc útrapy, ktoré si prežila. Čo videl, to mu na tvári vytváralo znechutený, bolestný úškrn. Väčšinu svojho života bolo to dievča zviazané pod zámkom.
V jednom akte jej spomienok sa ocitol pri nejakej aukcii. Ľudia vykrikovali sumy hodnotnej časti penazí a jeden vedúci postarší chlap odpočítaval: „Po prvé, po druhé....predané!“
Obchodovali s ňou.... Ako s nejakým tovarom...
Zmizol odtiaľ, bolo mu z toho na nič. Ponáral sa hlbšie. Ale ako sa dostával ďalej, cítil, ako sa mu horšie dýchalo. Niečo v sebe dusila. Niečo zlé... Náhle sa strhla tma. Strašidelná tma. Tichom, v ktorom mu pripadal bolestivo hlasný aj jeho dych, sa rozľahlo kňučanie a vzlykanie. Priblížil sa bližšie tomu žalostnému zvuku. To, čo potom uzrel, z neho spravilo nemého.
Bola tam. Kitsune, maličká, asi päťročná. Chúlila sa v kúte a plakala, ušká sklopené. No niečo na nej nesedelo. Na hrudi nemala to podivné tetovanie a za chrbtom jej švihalo šesť líščích chvostov, šesť nástrojov temnoty. Také malé dieťa a toľko sily...

Vymrštilo ho to preč, ocitol sa opäť na stoličke pred červenovláskou, ktorá skrývala tvár v dlaniach a vzlykala. Bolelo ju to. Bolelo ju spomínať na to všetko. Už nechcela viac....Už to musela ukončiť. Triasla sa. Chcela mať pokoj. Chcela byť konečne voľná, chcela byť konečne sama. Chcela tak veľa...?
„Toto nie je pravda,“ vydýchol Inoichi ktorý vyzeral akoby práve ubehol veľmi dlhú trasu. Po čele mu stekali pramienky potu. Zavrtel záporne hlavou. „Veď ty si....“
Kitsune sa strhla. Vyštartovala zo stoličky ako namydlený blesk a vyrazila dvere von. So slzami utiekla preč.
„Čo si videl?“ otočil sa k blondiakovi Hyuuga, rozdychávajúc ten nečakaný zvrat.
„Nechci vedieť...“ šepol, hľadiac stále zdesene pred seba.

Bežala, čo jej nohy stačili. Míňala plno prekvapených ľudí, všetky tie znechutené, nenávistné tváre. Čo im urobila? Túžila....priala si dostať sa preč, ale nevedela ako. Zastala, zrak upierala na špičky svojich nôh. Je jediný človek, ku ktorému sa teraz, v stave beznádeje, môže obrátiť. Vybehla späť k budove Hokage dúfajúc, že tam ešte bude. Vbehla dnu, bežala po schodoch, za ním... za Kakashim...
„Je to bezpečné, Hokage-sama?“
„Isteže. Akoby si to nevedel. Je to len neškodný výsluch.“
Prudko zastala pred vchodom do kancelárie Piatej. Bol tam, počula, ako sa rozprávajú. Zastrihala ušami. Reč bola o nej.
„Hm....kedy skončia?“
Z jeho hlasu vydedukovala, že mal starosti. Žeby sa o ňu bál?
„Za chvíľu by mali doraziť. Nestresuj a sadni si už konečne.“ Hokage povzdychla.
„Prepáčte. Upokojím sa...“ Chvíľu bolo ticho, ninja so zahalenou tvárou si utrápene dosadol na stoličku „Ale ona...ona sa bojí. Nemám z toho dobrý pocit. Môže im ublížiť, nepoznám plný rozsah jej sily.“
Zrkadlo prasklo....to posledné steblo trávy je preč. Bál sa o nich, nie o ňu.
Schodmi zaduneli kroky dvoch dospelých mužov. Zmeravela. Zas cítila ten pach potu a nervozitu. Boli to tí dvaja z výsluchu a rýchlo sa k nej blížili.
Začala panikáriť. Niet kde sa schovať, pred ňou slepá ulička a za ňou ich tiene. Mala chuť na plné hrdlo zakňučať, ale nemohla, prezradila by sa. Otáčala sa zo strany na stranu, sťažka lapala dych. Na chvíľu sa snažila ukľudniť a premýšľať. No tak, Kitsune, utiekla si predsa už toľkým ninjom, nenechaj sa rozrušiť párom chlapov.... Svetielko nádeje v nej zaiskrilo.

„Hokage-sama.“
Pri vstupe dvoch Jouninou sa Kakashi sprudka postavil, očakávajúc výsledky. Obočie sa mu však pri tom znepokojene skrivilo.
„Kde je Kitsune?“ vychrlil na nich, ako práve vybuchnutá sopka. Vydupal na chodbu, poobzeral sa na všetky svetové strany, pozrel na schody, nakukol do iných dverí, ale nikde nič...
„Tak kde je?!“ zahrmel na nich znova. Inoichi sklopil zrak a previnilo si pomasíroval krk.
„Ona nám utiekla.“
Kakashi chvíľu zaryto mlčal, hľadiac pred seba s bledou tvárou, ako človek práve pobozkaný od smrti. Strelil po nich vražedné pohľady. „A to si hovoríte ninjovia?“ sykol a šprintom si to zavelil von.
„Ospravedlňte Kakashiho chovanie,“ premasírovala si spánky Tsunade. „Je nervózny. Vzal si tú zodpovednosť priviesť ju do dediny a teraz to značne nezvláda.“ Odkiaľsi vytiahla fľaštičku sake a s ďalším povzdychom sa napila.
„To my všetci,“ riekol Hyuuga ticho. Mal obavy o Inoichiho. To, čo videl v jej myšlienkach síce povedať nechcel, ale tváril sa veľmi rozrušene.
„Tak k veci. Čo ste zistili?“ obrátila k nim Hokage zvedavé oči.
„Vieme tri zásadné, dôležité veci.“ Blondiak podišiel bližšie k stolu, akoby sa snáď bál, že aj steny majú uši. „Za prvé: To podivné dievča má červenú chakru. Po druhé: mala veľmi bolestivú a netradičnú minulosť,“ striaslo ho len keď si na to spomenul. „A po tretie...“ jeho hlas prešiel do šepkania. „Kitsune nie je človek.“