Byť Hokage (NaruHina)

Nad Konohou bolo zamračené a nevyzeralo na to, že by sa počasie plánovalo umúdriť.
„Dobré ráno, Hokage-sama,“ pozdravila Yuki. Oslovovala ho tak vždy, aj keď jej mnohokrát vravel, že bude lepšie, keď ho bude volať menom.
Yuki bola mladá shinobi. Vyštudovala pred rokom a vďaka génom svojich rodičov a svojmu talentu sa stala chuuninom ihneď na prvej chuuninskej skúške, rovnako ako jej otec. Po ňom zdedila aj čierne vlasy a nepopierateľne skvelý um. Rovnako ako mama mala na oblečení v obľube kombináciu ružovej a čiernej.
„Dobré ráno, Yuki,“ odzdravil rovnako zdvorilo. To ju prekvapilo. Takéto správanie uňho ešte nezažila, aj keď sa pomocníčkou stala len nedávno. V tejto pozícii zastúpila svoju matku, ktorú Rokudaime Hokage prinútil vziať si materskú dovolenku, no aj napriek tomu tu Sakura chodila často kontrolovať, ako svoju dcéru, tak aj najvyššie postavenú osobu v listovej. Bola jedna z mála, kto si to mohol dovoliť. Aj keď bol Hokage priateľský ku každému, k telu si nepripúšťal nikoho. Veľakrát Yuki počula, že nebol vždy takýto. Bol to človek, ktorý považoval za priateľa aj niekoho, kto plánoval napadnúť Konohu a väčšinou si svojim prístupom priateľstvo útočníka aj získal, čím zároveň zabránil aj mnohým napadnutiam.
Raz vstúpila do kancelárie, keď ho bola navštíviť jej mama, nechtiac si tak vypočula ich rozhovor.

„Mohla by som Yuki pomáhať aby sa zorientovala a o malého by sa zatiaľ staral-“ nedopovedala.
„Nie,“ rezolútne odmietol Šiesty, „Ak by Shikamaru vychoval ďalšie dieťa, tak by som o pár rokov prišiel o svoje kreslo,“ zažartoval s úsmevom, hľadel na svoju pomocníčku.
„Ja... nie...“ koktala mladá Nara.
„Viem,“ upokojoval ju, „Držíš sa hesla svojho otca. Nemať vysoké ciele, je s tým veľa práce,“ Hokageho úsmev sa rozšíril a nakazil všetkých v miestnosti.

Odkedy zastupuje mamu, tak svojho šéfa nevidela inak ako s úsmevom na tvári a veselou náladou, preto ju zarazil jeho vecný, ba možno smutný tón. Stál pri okne a hľadel niekam do diaľky, zrejme spomínal. Na chrbte sa mu vynímal list, znak Zeme ohňa a číslo šesť. To bolo tiež nezvyčajné, plášť Hokageho nosil iba keď chodil von a to zrejme, ako usúdila Yuki, aby si aj napriek priateľskému prístupu udržoval odstup. Vidieť ho na ňom, tak skoro ráno znamenalo len jedno, chystal sa odísť.
„Doniesla som...“ začala a ukázala kôpku listín v rukách. Hokage sa otočil, sadol za stôl a pobádal ju aby mu ich podala. Ďalšia nezvyčajná vec. Vždy keď videl papiere, ťažko vzdychol a sťažoval sa. Teraz si ich však pokojne vzal, prečítal a podpisoval. V takomto tichom prostredí Yuki počkala až to dokončí.
„To je všetko?“ opýtal sa po poslednom. Na tvári mal utrápený výraz, ale tentokrát v ňom chýbala iskrička radosti. Zrejme sa na ňom podpísali roky starosti.
„Áno,“ odpovedala mu stručne.
„Nič viac?“ overoval si.
„Nič,“ potvrdila.
„Dnes si už beriem voľno,“ oznámil a vstal zo stoličky.
„Ale, Hokage-sama...“ nevedela čo povedať. Ako mala vodcovi dediny povedať, že si nemôže spraviť voľný deň. Ach, keby tu tak bola mama. Povzdychla si, v tom niekto zaklopal.
„Ďalej,“ pozvala neznámu automaticky. Vošla ružovláska s dieťaťom v náručí. Čo sa to dnes deje? Mama klope? Nevychádzala z údivu. Sakura totiž k Hokagemu nikdy neklopala, proste si vchádzala a vychádzala ako by bola doma.
„Postaráš sa, prosím, o prípadné ďalšie administratívne práce a o svoju mamu?“ chabým pokusom o úsmev sa šiesty obrátil s prosbou priamo na Yuki. Tá vytreštila oči akoby videla ducha. Čo je toto za deň? Robia si zo mňa srandu? Nechápala.
„Postaráme sa o to,“ prisľúbila Sakura.
„Ďakujem,“ poďakoval Hokage a opustil miestnosť. Vyšiel z budovy a pomalým, no rozhodným krokom kráčal ulicami Konohy. Každý sa za ním otáčal a zdravil mu, on odzdravoval, ale nezastavoval nikde. Blížil sa k cieľu, poslednýkrát zabočil a vykročil k miestu kam mieril.
Sakura ho s dcérou cez okno sledovali. Zhora mohli vidieť jeho bezduchú chôdzu.
„Meškáte,“ upozornila ružovláska novopríchodzieho, „Ako vždy,“ nevravela to nahnevane, len konštatovala.
„Nejak som zablúdil, predsa len už som starší,“ vyhováral sa bielovlasý ninja.
„Č-čo sa deje?“ s obavami sa opýtala čiernovláska, „Hrozí nám niečo?“
„Nie,“ odopovedala jej pokojne mama.
„Tak o čo ide? Hokage-sama je od rána ako bez duše, nesťažuje sa na papierovačky, za celý čas z neho vypadla len jediná vtipná vec aj to veľmi chabá, potom sa tu objavíš ty a namiesto toho aby si, ako zvyčajne do kancelárie vletela, zaklopeš. Ty,“ zdôraznila, „A nakoniec, ako čerešnička na torte, sa tu objaví Kakashi-sama, člen rady a jeden z najmocnejších shinobi Konohy, ktorý sa na verejnosti ukazuje len pri vážnych situáciach alebo z donútenia,“ rozrečnila sa.
„Gomenasai,“ ospravedlnila sa pokorne po chvíli ticha, keď si uvedomila s kým a ako hovorí, no ani jeden z dvojice jej to nezazlieval. Mala pravdu, nebol to obyčajný deň.
„Dnes je deň, keď rozhodli koho zvolia za šiesteho Hokage, dnes má výročie,“ začal vysvetľovať člen rady. Sakura sklonila hlavu.
„Čo?“ touto odpoveďou ju zaskočil, to je jedna z posledných odpovedí, ktoré by čakala.
„Je to zároveň deň kedy prišiel o milovanú osobu a zabil svojho kamaráta,“ pokračoval akoby ho nikto neprerušil. Mladá Nara nemala slov, jediné na čo sa zmohla bola otázka: „Ako?“
Hatake pozrel na svoju žiačku a tá mu na súhlas prikývla.
„Určite už vieš, že ja, tvoja mama a terajší Hokage sme tvorili tím,“ začal a čiernovláska prikývla.
„V ten deň sme mali misiu, ktorú on čakal zo všetkých najviac. Ako si mohla zistiť, tímy sú väčšinou tvorené štyrmi členmi, ani náš nebol výnimka. Náš štvrtý člen bol Sasuke Uchiha, posledný z klanu. Stal sa z neho nukenin a my sme mali za úlohu priviesť ho späť alebo sa postarať aby už nikomu neublížil.“
„Nemala som od neho chcieť ten sľub,“ prerušila Sakura s bolesťou v hlase. „ Bolo to strašné,“ zaťala zuby, snažila sa to zastaviť, ale oči jej sčerveneli a po líci sa jej spustila slza.
„Zvrtlo sa to,“ pokračoval, „Sasuke Uchiha už nebol tým koho sme poznali. Bez kúska zaváhania zaútočil na svojho bývalého tímového partnera, ktorý k nemu odovzdane kráčal,“ spomínal Kakashi.
„Tvojim cieľom je pomstiť sa Konohe. Ja som ten, ktorý sa stane Hokage, jej symbol. Ak to tak chceš, tak ma zabi, naplň svoju pomstu a ži šťastne,“ citovala ružovláska. „Presne takto to vtedy povedal. Tým nás všetkých dokonale prekvapil. Vždy bol optimista-“ nedokončila. Znova zaťala zuby, zavrela oči a bolesť zo spomienok prinútila jej oči vydať ďalšiu daň.
„Ale toto mu nevyšlo,“ dokončil za ňu Hatake, „Ako som vravel, Sasuke zaútočil bez váhania. Vtedy sa tam objavila ona,“ bielovlasý ninja sedel na parapete so zahmleným pohľadom. Rekapituloval bolestné spomienky. „Mal som to tušiť. Všimol som si, že nás sledovala, myslel som, že nám v najhoršom pomôže, ale ukázalo sa, že som sa mýlil. Už som tomu nedokázal zabrániť. Obetovala sa aby zachránila toho, koho milovala najviac. To bola posledná kvapka. Určite vieš, že terajší Hokage je Kyuubiho jinchuuriki. V tej chvíli ho pohltila beznádej po ktorej nasledovala nenávisť, ovládla ho líška a v neľútostnom súboji Sasukeho zabil.“
Sakura vzlykla, tie spomienky pre ňu boli ťažké, nikdy sa s tým úplne nevyrovnala.
„Keď sme sa ešte v ten deň vrátili, dozvedeli sme sa, že Piata sa vzdáva funkcie v jeho prospech, tak rozhodla aj rada.“

„Ako sa môžem stáť Hokage? Ako to môžem prijať po tom čo sa dnes stalo?!“ hrmel so slzami v očiach skoro rovnako ako blesky, ktoré túto večernú noc spolu s dažďom ovládli.
„Musíš,“ kontroval mu Kakashi.
„Prečo?“ opýtal sa ako človek bez vyhliadky na budúcnosť.
„Musíš sa postarať o to aby takúto bolesť už nikto nezažil.“

„Nakoniec tú funkciu prijal,“ dopovedal Hatake. Yuki len stála ohromená Hokageho temnou minulosťou.
„Každý rok v tento deň je ako bez života, pripomína si tú chvíľu a chodí sa s ňou rozprávať k hrobu,“ dokončila uslzená Sakura.

Doteraz zamračená obloha to už nevydržala. Padla kvapka, za ňou druhá a ďalšia, a ďalšia. Naruto už bol len pár krokov od hrobu, keď sa rozpršalo výdatne. Skôr ako k nemu došiel bol premoknutý do nitky, nevšímal si to, spolu s oblohou plakal aj on. Prikročil k pamätníku. Mal podobizeň jeho milovanej v životnej veľkosti, tak ako ho dal vytvoriť.
„Ahoj,“ zašeptal, „Hinata...“