Pomoc! Krvácam XXV (Križovatka budúcnosti)

„...prečo si mi nič nepovedal?“
Tiché myšlienky plynuli práve do jeho mysle. Snažil sa mu to nejako povedať. Nejakým spôsobom mu vysvetliť jeho zmenu, jeho trápenie. Snažil sa, ale všetko sa zdalo byť také pokrútené, tak nevysvetliteľné. Sám mal v tom neporiadok, a vôbec, ani nevie, či mu to skutočne chcel povedať. Možno si prial, túžil po tom, aby na to prišiel sám. Nikdy nemal problémy s tým aby mu niečo povedal. Lenže od toho osudného dňa, čo sa znova vrátili do organizácie...všetko sa zmenilo! Úplne všetko.
Jeho priania, vyjsť v ústrety budúcnosti. Pripraviť si budúcnosť pre seba bez zjavnej známky minulosti...všetko to boli len sny...po takej dlhej dobe ešte stále veril na sny a zázraky...i cez to sklamanie, ktoré prežil, cez tú bolesti ktorú denne zažíval...stal sa niečím čo nie je jeho prirodzením...stal sa niečím v čo nikto nedokáže uveriť. Privádza mu to len príliš bolesti. Zahráva sa sám so svojim životom, so svojim zdravím. Tak kam pôjde až to skončí? Zdeformovaná osobnosť ľudskou chamtivosťou. Osobnosť pretvorená ostatnými k vlastnému prospechu...niekde tam vnútri, sa nachádza, ten malý chlapec s úsmevom...ten chlapec ktorý mohol nevinnosť rozdávať...ten chlapec, ktorý veril v dobro, v sny...v noci sa nezaťažoval myšlienkami o prežívaní, o tom aké bude ráno, a či ho vôbec prežije. Bol len malým chlapcom, ktorý miloval život...
Jeho sny, sú to vôbec sny? Alebo len ďalšie slová ktorými sa snaží chrániť ten zbytok čo ostal z neho? Ten malý chlapec...
„Na čo sa trápiť...“
„Ty si skutočne stratený prípad! Vieš to?!“
Tarja sa vložila medzi Ashioriho a Sora, ktorý sa chystal len prizerať Ashioriho hnevu. Všetky slová mu totiž došli. Rana bola jediná vec, ktorá by mu teraz pomohla uľaviť od hnevu.
„Tak dosť!“
Odstrčila Ashioriho dozadu. Výstražne na neho zdvihla prst.
„Takto nikomu nepomôžeš Ashi!“
„...vy chlapi ste hrozní! Všetko chcete riešiť len bitkou! A potom sa sťažujete, že je všade kopu násilia a bolesti! Aby nie! Keď ste takí necitliví!“
necitliví...necitliví...
Rozoznela sa mu v hlave ozvena. Ozvena slov a jej sýteho nahnevaného hlasu.
„Ashiori! My musíme na misiu! Ty sa vráť domov!“
„Ale...“
Jeho námietky zahnala rukou a pohľadom ktorý smeroval do jeho očí. Umlčala ho.
„...všetko bude v poriadku!“
neverím!
I cez protesty vlastnej mysle a srdca sa vybral cestou späť. Vedel, že na Tarju sa môže spoľahnúť. Ak sa do niečoho pustila, vždy sa snažila všetko vyriešiť tak, aby mal z toho prospech každý. A mimo to, ak niečo vedel o Tariji, tak to bola jej schopnosť neuveriteľne milovať...milovať s takým zápalom, že by dala za svoju lásku život...
Dnes nemôže s ním...už prešli tie časy, keď sa ako mladí chalani naháňali, kto bude kde skôr...už to nie sú tie časy...a oni, už nie sú deti...skutočne, už nie sú deti...

Na obed sa zastavili v malej kaviarničke na okraji dedinky. Soru neprehovoril s ňou od odchodu z Jougenu ani slovo. Musela si začať zvykať. Objavovať jeho zmenu osobnosti. Len tak veľmi jej chýbal ten zhovorčivý Soru, ten chlapec, ktorý jej dokázal rozprávať tak neuveriteľné príbehy...ten úsmev...

Skončilo sa to? Skutočne? A tak rýchlo? Kde si bol? Boli to celé roky...bola som stále tu...stále som rovnaká...čas, miesto a ľudia, menia ľudí...tak kde si bol?

„...hej! Soru...“
Nahla sa k nemu s úprimným úsmevom.
„Myslím, že by sme sa mohli prejsť...“
Pohliadol do hrnčeka so zeleným čajom. Odraz obedňajšieho slnka v ňom ho priviedol konečne na iné myšlienky, a predsa...
„...prosím? hovorila si niečo?“
„Prejdeme sa!“
Vstala s úsmevom ho vzala za ruku a okamih ho už ťahala za sebou k poľnej cestičke. Stromom už dávnejšie začalo opadávať lístie. Farebné záveje ktoré padali zo stromov, tvorili zlatú cestičku pomedzi stromy spievajúce vo vetre. Jeseň už bola v plnom prúde, ale teplý vánok a teplé počasie sa nechceli vzdať.
„Ak chceš so mnou hovoriť o tom...“
Zastavil. Ona pustila jeho ruku a v kroku ho stratila. Zrazu ho znova necítila. Bol od nej tak blízko a predsa tak ďaleko. Mala strach, že stačí len malá chybička a znova sa jej domček rozsype, splanie a nebude už návratu...
Posledný dotyk, keď ho držala za ruku...privádzalo jej to spomienky...tak bolestivé spomienky na jeho odchod. Prechádzali podobnou cestičkou, držala ho za ruku, kým odrazu nezastavil. Jeho ruka sa vyšmykla z jej, a tým všetko skončilo...
„...nechcem s tebou hovoriť o ničom, na čo myslíš ty...“
„Tak nechápem...“
Znova ho vzala za ruku. Nedokázala sa dívať do tej smutnej tváre. Miestami sa jej zdalo, akoby to ani nebol jej Soru. Niekde tam v živote, v divočine sa stratil...
„...nechcem vedieť o ničom, čo mi sám nechceš povedať...chcela som len...presvedčiť sa...vedieť...ja...“
„...prečo ťa to tak trápi?“
Zrazu bol pri nej. Bližšie než si myslela, že kedy bol. Blízko...skutočne pri nej. Cítila, že nech sa stalo čokoľvek, nech sa na prvý pohľad javí akýkoľvek...vnútri, je stále rovnaký...poznamenaný životom...možno niekde tam vnútri ľutuje dňa keď sa vôbec pridal k organizácii. Ľutuje dňa, keď odišiel zo Suny...ľutuje každého dňa, ktorý žil od masakru v rodenej dediny. Život pre neho nemal zmysel...a na čo aj...nikoho nemal. Bolo pre ňu dych berúce ako dokázal prežiť. Nechápala odkiaľ vzal tú silu...silu niekoho nájsť...vydať sa hľadať svojho brata, o ktorom ani nevedel či je určite mŕtvy. Hľadať medzi stovkami mŕtvych ľudí...nebola istota...odkiaľ bral tú silu pokračovať?
„...sú to dva roky Tarja...“
„Ty si sa možno zmenil, ale ja...“
„Tak to necháme tak, áno? Nebudeme sa zbytočne hrabať v minulosti.“
„Zbytočne?“
Zdvihol ruku. Ona sa ani nepohla. Rukou vzal za rukoväť katany, uviazanej na chrbte. Začula šuchot ocele o pochvu. O chvíľu videla plnú krásu jeho zbrane.
„...stojíš mi v ceste...“
Pocítila jeho ruku na svojom ramene. Odtisol ju na bok. Ešte pred pár sekundami by verila, že ju prebodne. Ešte pred pár sekundami si myslela, že umrie. Jej nezmyselné pochyby...po tom ako ju odtisol z cesty aby sa venoval nepriateľom, by prisahala, že mu v skutku bolo jedno, či by ju zabili...

„...bude snežiť...“
„...čo sa tak dívaš? Myslíš, že nemám rád sneh?“
Prisadla si k nemu bližšie na konári buku. Ten obrovský a mohutný strom, ktorý rástol na pozemku organizácie. Tak blízko a predsa ďaleko od toho miesta. Vždy vedela, kde ho nájde. Miesto, ktoré zbožňoval. Jedno z mála.
„...na niekoho, kto je zo Sunakurage, ani nie...“
„Tak to ma nepoznáš...“
„...a smiem? Ťa spoznať?“
„Ak máš čas...“
„Mám...“

Vďaka Sorvi boli tak dočasný, až sa toho zľakla. Žiadne nadčasové prestávky, žiadne neznáme cestičky...nestratili sa v tej cudzej krajine ani jediný krát. Každá cesta, ktorú zvolil, bola tá správna. Všetko čo robili bolo tak perfektné, že sa ho začínala báť.
Noc, ktorá padla na krajinu, jej ulahodila. Mohla skryť svoje pocity pred Sorom, ktorý ani nevypadal na to, že niečo cíti. Bol to ten okamih, kedy to urobil...kedy to musela urobiť i ona...pre niekoho len nezáživný moment, pre nich celé minúty....nasadiť si masku. Tú vec, ktorá ich odlišovala od ostatných...tá vec, ktorá im zobrala kus života...
Ladne sa vyšvihol cez bránu na pozemok, na ktorom stála obrovská vila. Z pravidla odmietal akcie proti takýmto ľuďom...pretože väčšinou ak si niekto objednal vraždu takéhoto zbohatlíka, šlo len o hlúpu závisť a nenávisť. Nebol tam žiadny rozumný dôvod. Dnes sa niečo stalo...uvidí čo.
Čakal ju pri stene pod oknami, ktoré viedli do haly. Na dohodnuté znamenie, ktoré mu ukázala po obhliadnutí okolia sa pohol spod okien k zadným dverám do kuchyne. Na otvorenie dverí mu stačilo pár sekúnd. Po tom, čo spravil prvý krok do kuchyne sa všade rozsvietilo. Naštvane cúval a hodil pohľad, na Tarju. Tvrdila mu, že vyradila poistky. Mykla plecami a následne vytiahla sais.
Ako sa mu to len mohlo stať? Chyba! Veľká chyba!
Vo dverách sa objavili dvaja ninjovia. Okamžite hodili po ňom zmes shurikenov a kunaiov. V rýchlosti vyskočil na kuchynskú linku, ktorá bola zabudovaná uprostred kuchyne. Odrazil várku ostrých zbraní katanou. Aspoň tú časť, ktorú zvládol. O ostatné sa postarala Tarja.
Prečo sa nedokážeš sústrediť?! Tarja! No tak! Pomôž mu! Nestoj tu ako hus! Pomôž mu!
Snažila sa tam vbehnúť, pomôcť mu, lenže všetko na čo sa zmohla bolo hlúpo sa prizerať ako bojuje. Zo schodov, ktoré viedli z kuchyne na poschodie zbehli ďalší dvaja ninjovia.
Konečne sa rozhýbala. Vyrazila oproti schodom, pri čom v behu do jedného z nepriateľov hodila sais. Druhou zbraňou zablokovala výpad kunaiom a následne odkopla nepriateľa na schody...

„Čo to malo znamenať?!“
Uhla sa jeho hrubému a chladnému pohľadu, hneď ako si prudko stiahol masku na bok.
„Čo si myslíš, že kto som?!“
„...prepáč, ja som...ja som skutočne vyhodila tie poistky, neviem čo sa stalo...“
Soru od nej odstúpil. S nedôverčivým pohľadom cúval k stene a ku dverám od haly.
„...Soru...“
„...a ty s tým samozrejme nič nemáš...“
„Čože?!“
„...že som ti veril!“
Prešiel cez vysúvacie dvere do haly. Uprostred haly sedeli zviazaní dvaja ľudia. Muž a žena v strednom veku. Jeho cieľ. Cieľ jeho vraždy. Tarja vbehla za ním. Akonáhle uvidela, že sa tí dvaja na ňu dívajú, otočila sa im chrbtom a nasadila si späť masku.
„Soru čo to robíš?!“
Kunaiom im prerezal povrazy. Obaja vystrašene pohliadli do jeho kamennej tváre. Maska ktorá mu skĺzla na bok im vnucovala pochybnosti.
„Ja by som ťa nikdy nepodrazila!“
...zabil by ma! Nechal by ma umrieť!
...škrabol ju...prvý kunai...zrazil jej z tváre masku...druhý kunai ktorý letel hneď za prvým ju škrabol na ľavom líci. Zranil ju...on ju skutočne zranil...strnulo ostala stáť na mieste. Ranka sa otvorila a po líci jej stiekol červený pramienok. Nikdy s tým nemala problémy...ale prečo...prečo po dvoch rokoch a štyroch mesiacoch sa jej do oči prvý krát tisnú slzy? Od vtedy čo odišiel, a ani pred tým, za celý svoj život nevyronila ani slzičku...tak prečo on? Prečo to tak bolí? Jeho slová, skutky...všetko ju zraňuje...plakala, a vždy, len kvôli nemu...
„Zabi ich!“
„...čože?“
Jej hlas bol tak zlomený, že ho ani sama nespoznávala. Slzy jej stiekli dole tvárou.
„Myslíš si, že som tu pre srandu?!“
Kričal na ňu vôbec niekedy?
„Ak máš v záujme umrieť tak bezo mňa! Mňa nebudeš napádať a ohrozovať! S nikým tak neschopným ako si ty! Ja pracovať nebudem...!“
...ja plačem...skutočne tu revem ako decko...ja skutočne...
„Tak ich zabi!“
Muž so ženou sa rozbehli k dverám.
„Tarja!“
...to som tak neschopná?
Prebehla okolo neho so slzami v očiach. To, čo sa odohralo vonku na dvore, bolo mimo jeho zmysli. Sadol si na gauč a čakal...a vlastne na čo čakal?
Zmenil sa...a kto by sa nezmenil, keby zistil, že mu po krku ide jeden z najnebezpečnejších ľudí vôbec. Kto by sa nezmenil, keby sa dozvedel takú pravdu o klane, ktorý považoval za stelesnenie sily a spravodlivosti? Kto by sa nezmenil, keby vedel TÚ pravdu?
„...snažil som sa, vždy všetkých ochrániť...zabil som všetkých...ale, nedokázal som v ten moment ochrániť niekoho, kto potreboval ochrániť...som k ničomu...“
Pevne zvierala jeho ruky. Mala pocit, akoby jej so slzami zliezlo z mysle nekonečné množstvo trápenia a myšlienok ktorými sa trápila. Bolelo to, ale práve on jej uľavil...po toľkých rokoch znova a vždy to bol len on.
„...ty vieš, že to je nemožné...nemôžeš všetkých zachrániť...vždy niekto umrie...si ten posledný, ktorý by mal mať také myšlienky...“
„Komu som teraz pomohol?“
„Ľuďom...nejakým ľuďom, ktorí to potrebovali...a to stačí...o viac sa starať nemusíš! Zachádzaš príliš ďaleko...“
Postavila sa zo zeme zvierajúc jeho ruky.
„...tak poď, vypadneme odtiaľto!“

Pamätal si túto cestičku. Rozpomínal sa...
Stromy okolo vtedy kvitli, hmyz bzučal v čerstvo vypučaných kvietkoch. Príroda rašila. Všetko kvitlo a rozrastalo sa. Krásny pohľad. Vracal sa vtedy po tej ceste domov s Ashiorimi. Len vtedy mu skočila do cesty ona...
Dnes tá cesta je posiata zlatistým lístím. na tejto cestičke, stojí rázcestie. Dve cesty, ktorými sa rozhodoval s Ashiorim ktorý smer bude ich budúcnosť. V ten okamih boli pevne rozhodnutí opustiť rády organizácie zvanej Jougen. V ten okamih to urobili pre budúcnosť. Ale to, čo nasledovalo po tej ceste, boli dôvody minulosti. Dnes, keď míňa spolu s Tarjou túto križovatku, tú zapovedanú cestu, vie, že jeho cesta, ktorou sa vydal, bude plná dôvodov budúcnosti...