Hate or Love? 03

,,Prišiel som za tebou.“ povedal. Prekvapením sa mi rozšírili oči.
,,Za mnou? A čo chceš? Nie je to tu pre teba nebezpečné, potulovať sa po dedine, a pri tom si hľadaný ninja, Sasuke Uchiha?“ uškrnula som sa. Stáli sme v tmavej uličke naproti sebe a prepaľovali sa pohľadmi.
,,Podstúpil som to riziko, lebo mi to stálo za to.“ povedal.
,,A čo teda chceš?“ spýtala som sa a oprela som sa o stenu.
,,Pridaj sa ku mne.“ vyrukoval hneď. To ma ešte viac prekvapilo.
,,Čo? K tebe?“ neudržala som sa a musela som sa zasmiať.
,,Áno, tvoja schopnosť je veľmi zaujímavá, a hodila by sa.“
,,A kde máš ten svoj tím?“ spýtala som sa ľahostajne.
,,To ťa nemusí zaujímať.“
,,Načo by som ti bola? Máš silný tím. Dievča, ktoré-“ začala som.
,,Je mŕtve. Keď som bol u Orochimara, hovoril mi o kryštálovej technike, ktorú vedia na svete ovládať len dve osoby. Jedna zrejme zomrela, ako to tak vyzerá, a ty si tou druhou. Hovoril mi, že do teba dal DNA tej, ktorá je už mŕtva.“ striasla som sa pri pomyslení na Orochimara.
,,No vidíš, ale máš smolu Uchiha.“ odvrkla som.
,,Nepridám sa k tebe.“
,,Viem o tebe všetko. Viem, že Štvrtý Kazekage ti zabil rodičov a nenávidíš aj jeho syna. Môžem ti pomôcť zabiť ho.“ ponúkol mi, až ma zamrazilo v kostiach.
,,Prepáč, ale keby som ho chcela zabiť, nepotrebujem k tomu teba.“ vychrlila som. Uchiha prešiel ku mne.
,,Radím ti, pridaj sa ku mne, a tvoj život bude lepší.“
,,Lákavá ponuka, ale nebudem žiť ako ty. Ako štvaná zver.“ prižmúrila som oči.
,,Premysli si to.“ povedal a naklonil hlavu do strany.
,,Môžeš sa rovno otočiť a ísť. Nemusel si sem vôbec chodiť. Zbytočne ma oberáš o čas. Daj mi pokoj, a odpáľ.“ zavrčala som.
V mojej ruke sa objavila nefritová čepeľ, a zaútočila som na neho. Bola som vysilená z tréningu a slabá, takže som nebola dosť rýchla či obratná. Vytrhol mi ju z ruky a pritlačil ma k stene. Pozrela som mu do rudých očí a to bola chyba. Čo sa to deje? Zrazu som stála v priestore, vlastne v ničom som nestála, bolo to tu prázdne. Šokovane som sa rozhliadla, ale jediné čo som videla bolo prázdno. Zrazu sa okolo premietlo nekonečne veľa obrazov, ktoré som nebola schopná stíhať vnímať a hneď na to som stála v dome a pozorovala, ako rodičia otvorili dvere. V nich stál Kazekage. Jedným pohybom ich zabil. Ich telá dopadli vedľa seba a na tvárach mali šokované výrazy. Neboli pripravení. S krikom som sa k nim rozbehla.
Precitla som opäť na spať a uvedomila som si, že strašne kričím.
,,Prečo mi to ukazuješ!“ kričala som a popritom som plakala.
,,Premysli si to. Čoskoro sa ukážem.“ a s týmito slovami sa stratil. Spadla som na zem a schúlila som sa. Vôbec som si neuvedomovala ako nahlas kričím. Zrazu sa pri mne niekto objavil. Uvedomila som si, že niekto pri mne kľačí, a rozpráva na mňa. Pozrela som sa na neho, ale cez tie slzy som nevidela kto to je.
,,Čo sa stalo? Si v poriadku?“ pýtal sa ma hlas, ktorý som si nevedela priradiť.
,,Bol tu... bol... prečo?“ znovu som sa rozplakala. Sedela som na zemi opretá o stenu a hľadela som pred seba. Nemohla som s nadýchnuť, ako som sa snažila potlačiť hlasné vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla.
,,Kto tu bol?“
,,Uchiha...“
,,Čo chcel?“ konečne som sa mohla pozrieť na osobu sediacu pri mne. Pomaly som sa upokojila a prezrela som si ju. Rudé vlasy, tetovanie na čele, stále som žasla nad významom toho tetovania. Láska? On a láska? Kruhy pod očami mal stále rovnako výrazné a pastelovými očami vyhľadával tie moje. Bol to Kazekage. Vyskočila som na nohy.
,,Nič.“ postavil sa a pozrel sa na mňa.
,,Mana, musím vedieť, prečo tu bol Uchiha.“
,,Do toho vás nič nie je. Je to moja a jeho vec.“ zasyčala som a vykročila preč. Bolo mi jasné, že teraz si o mne bude myslieť, že som jeho komplic, ale bolo mi to jedno. V hlave sa mi proti mojej vôli stále opakovala scéna s rodičmi a Kazekagem. Zapadla som do domu, zvalila som sa na posteľ a celú noc som preplakala.
Na ďalší deň ma zobudilo klopanie na dvere. Prešla som do haly a otvorila som ich. Stála tam Arisa a hľadela na mňa.
,,Mana, čo sa stalo?“ pýtala sa keď si ma prezrela. Mala som opuchnuté oči z nedostatku spánku a plaču.
,,Nič.“ zamrmlala som.
,,Neklam, vidím, že sa niečo stalo.“ pokrútila hlavou.
,,Arisa, môžeš s tým prestať?!“ okríkla som ju. Na toto som nemala nervy. Bola som veľmi výbušná povaha. Hocičo ma vedelo vyprovokovať do nepríčetnosti.
,,No tak fajn.“ zamrmlala keď si všimla, že nie som v stave vysvetľovať jej, čo mi je.
,,Chceš dnes trénovať?“ spýtala sa ma. Ihneď som prikývla. Potrebujem sa odreagovať.
Vyšli sme teda z domu a kráčali von zo Suny. Trénovala som po väčšine vonku na púšti. Bolo to tam lepšie, pretože na ihriskách trénovali mladý genini, ktorý sa pripravovali na chuuninské skúšky. Už sme boli pred skalou, keď sa nám do cesty postavil vysoký ninja.
,,Arisa, kam idete?“ spýtal sa a premeral si ma.
,,Ideme von trénovať, ako vždy, Satoru.“ povedala.
,,Dnes by ste nemali vychádzať von.“ pokrútil hlavou.
,,Prečo?“ nechápala Arisa.
,,Kazekage-sama dal sprísniť hliadku, pretože včera v noci sa tu objavil Uchiha Sasuke.“ oznámil nám a popritom sa na mňa pozrel. Super, takže celá dedina je teraz v tom, že som jeho komplic. Vážený Kazekage sa o nočnej návšteve určite nezabudol zmieniť. Hľadela som uprene pred seba a čakala, kedy ku mne pribehnú ninjovia a odvedú ma niekam do väznice. Nič?
,,A čo tu chcel?“ počula som Arisu.
,,Kazekage-sama povedal, že ho zbadal prechádzať po Sune, nevie čo tu robil, alebo za kým bol.“ pokrčil plecami. Pozrela som ne neho. Neklame? Nie, jeho tvár bola úprimná. Čo má ten Kazekage za lubom? Prečo nepovedal, že Uchiha bol za mnou? O čo mu ide? Človek by povedal, že keď ho tak nenávidím, tak sa ma pokúsi zbaviť. Arisa sa na mňa otočila.
,,Tak zostaneme tu.“ povedala.
,,Ehm, Arisa-sensie? Nedáme si dnes voľný deň?“ spýtala som sa. To ju dosť prekvapilo. Nikdy som nechcela mať prestávku, stále som trénovala, ale zrazu ma moja odhodlanosť spred pár minút opustila.
,,No tak fajn.“ prikývla.
,,Uvidíme sa neskôr Satoru.“ vzdychla a odišli sme preč.
,,A čo chceš dnes robiť?“ spýtala sa.
,,Hocičo.“ len nech zabudnem na nočnú návštevu. A tak sme zašli na obed do miestnej reštaurácie, celý deň sme sa prechádzali a rozprávali. Večer sa so mnou rozlúčila, a odišla domov. Mne sa nechcelo ísť ešte domov a tak som prešla cez voľné ulice až ku skale a vyšplhala som na ňu. Ľahla som si na zem a pozorovala hviezdy. Niekedy som si predstavovala, že jednou z tých hviezd je mama a otec, a keď aj ja zomriem, pridám sa k ním. Niekto by povedal, že to sú pochmúrne myšlienky, ale pre mňa to boli šťastné. Znovu spolu. Vzdychla som si a zatvorila som oči.
,,Nie som jediný, kto má rád nočnú oblohu.“ ozvalo sa za mnou. Bola som lenivá sa postaviť a tak som len natočila hlavu a pozrela sa kto to na mňa hovorí. Kazekage, znova on. Čo ma prenasleduje?
Bola som dosť unavená a nemala som silu urážať ho.
,,Čo tu chcete?“ zavrčala som a znovu som sa pozrela na hviezdy. Neodpovedal a mne to vlastne bolo jedno.
,,Prečo ste nepovedali, že Uchiha Sasuke bol za mnou? Nech si každý myslí, že som jeho komplic, mne to nevadí.“ zamrmlala som.
,,Po tom v akom stave som ťa včera večer našiel, nemôžem povedať, že si bola jeho komplic.“ povedal potichu a ja som sa zamračila. Cítila som sa potupená pri spomienke, že ma našiel v takom citovom rozpoložení.
,,Fajn.“ nič viac som nepovedala. Nemala som ani čo, nepotrebujem sa rozprávať s ním.
,,Dáš mi odpoveď na moju otázku?“ spýtal sa. On sa ma na niečo pýtal? Chvíľu som premýšľala.
,,Akú?“ spýtala som sa, lebo som si nemohla spomenúť.
,,Prečo nenávidíš mňa a môjho otca? Čo sme ti spravili?“ spýtal sa. Ach, znovu tá otázka.
,,Naozaj to chcete vedieť?“ spýtala som sa. Bolo mi to už jedno. Mlčal.
,,Váš milovaný a úžasný otec mi zabil rodičov. Preto cítim nenávisť k jeho rodine. Stačí?“ zasyčala som do noci. Kazekage sa ani nepohol, len mlčky stál na mieste a pozeral na mňa. Cítila som jeho pohľad.
,,Viem, že činy svojho otca nijako neospravedlním, ale je mi naozaj ľúto toho čo ti spravil.“ povedal kľudne napokon, a ja som z jeho tónu vycítila, že to myslí úprimne. A to ma ešte viac naštvalo. Nepotrebujem jeho ľútosť. Nechcem aby ma niekto a už vôbec on ľutoval.
,,Svoju ľútosť si môžete strčiť do...“ zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Vstala som a prešla okolo neho.
,,Ak je to všetko, čo ste chceli Kazekage-sama, tak dovi, dúfam, že sa už neuvidíme.“ zavrčala som a odišla. Len čo som zatvorila dvere na dome musela som si uľaviť a tak som kopla do skrinky. Veci z nej zleteli na zem kde sa rozbili. Chvíľu som bez záujmu hľadela na črepiny porcelánu až kým som si nevšimla, že hľadím aj na strieborný kľúč. Zohla som sa pre neho a prezrela som si ho.
Bol to kľúč od izby mojich rodičov. Prešla som cez chodbu stískajúc kľúč v spotenej ruke až pred ich dvere. Premýšľala som, či som pripravená ísť tam. Zasunula som kľúč do diery a jemne som nim pootočila. Zámka cvakla jeden krát, a potom druhý. Schytila som kľučku a zatlačila. Dvere hlasno zaškrípali a otvorili sa. Hľadela som na neustlanú posteľ, zaprataný stolík, pootvorenú skriňu a našu spoločnú fotku na nočnom stolíku zanesenú prachom. Vošla som dnu a rozhliadla som sa dookola. V tejto izbe boli ako posledný oni. Všetko tu zostalo ako vtedy. Mala som pocit, akoby sa každú chvíľu mali vrátiť. Sadla som si na ich posteľ z ktorej sa zodvihol oblak prachu a vzala som do rúk fotku. Zotrela som prach a zahľadela sa na ňu. Boli sme tam všetci traja. Ja, ako malé deväť ročné dievčatko s dlhými gaštanovými vlasmi v náručí matky a otca. Všetci sme sa spokojne usmievali. Nemala som silu ani plakať, len som hľadela na fotku. Vzdychla som si a pozrela som pred seba. Zrak mi padol na zaprataný stôl. Odložila som fotku a prešla som k nemu, Povaľovali sa tam rôzne listy a perá. Všetky listy doručené otcovi od členov rodiny s ktorou sa nestýkam. Keď tak nad tým premýšľam, ani neviem prečo. Asi preto, že sú ďaleko. Nežijú v Sune. Povzdychla som si a prudko som sa otočila k odchodu, no pritom som rukou narazila do stola a ozval sa buchot. Otočila som sa späť a všimla som si, že na zemi medzi hromadou listou je malá čierna knižka. Zohla som sa pre ňu a listy a položila som ju na stôl. Chcela som odísť, ale zrazu som mala pocit, že tú knižku musím otvoriť a prečítať. Váhavo som tam stála a hľadela na ňu. Mala som pocit, akoby na mňa kričala. Trasúcimi sa rukami som ju vzala do rúk a snažila som sa upokojiť triašku v rukách.
Otvorila som ju hneď na prvej strane a uvítali ma slová: Denník Akiki Maeno. Stála som tam v mesačnom svetle a v ruke som držala mamin denník. Mama si viedla denník? Premohla ma zvedavosť a tak som si ho zobrala do obývačky. Uvarila som si čaj a sadla som si na pohovku. Opäť som otvorila denník a začala som čítať.