Hate or Love? 02

Arisa-sensie sa na mňa ustráchane pozrela. Všimla som si, že máme obecenstvo. Jeho súrodenci sa vôbec nezmenili. Obidvaja stáli pri Arisi a čakali na náš súboj. Dala som sa do bojovej pozície, pripravená sa brániť. Premýšľala som, ako s ním budem bojovať. Rozhodla som sa, že začnem taijutsu, aby som ho zmiatla, aj keď som vedela, že ho piesok ochraňuje, ako som videla na Chuuninskych skúškach. Potom prejdem na ninjutsu. On tam len tak stál a čakal na môj prvý krok. Uškrnula som sa. Tak začnem ja.
,,Shouton: Suishoutou!“ (Kryštál: Nefritová čepeľ) zavolala som a v ruke sa mi objavila čepeľ z kryštálu. Kazekage sa na zlomok sekundy na mňa prekvapene pozrel, ale hneď sa zasa zatváril ako zvyčajne.
,,Kryštál?“ zamrmlal. Povedal to potichu, no donieslo sa to až ku mne. Neubránila som sa ďalšiemu úškrnu. Rozbehla som sa na neho. Snažila som sa seknúť, no jeho piesok mi zabraňoval prístup k nemu. Nestál tam ako zvyčajne, ale riadil ten piesok normálne. Zvyčajne tam len tak stál a nechal piesok nech si robí prácu za neho, ale teraz ho normálne ovládal. Odskočila som od neho a on začal po mne vrhať piesok. Odskakovala som z jeho dosahu a premýšľala akú techniku použiť.
,,Uishou Bunshin no Jutsu!“ (Technika nefritových klonov) spravila som niekoľko klonov ktoré sa na neho rozbehli s každej strany.
,,Kesshou: Kyodai Rokkaku Shuriken“ (Krystal: Obrovský šesťstranný shuriken) každý klon po ňom hodil shuriken, ale piesok ho znovu obránil. Bojovala som s úmyslom zabiť.

Po hodine

,,Sabaku Rou.“ zvolal kľudným hlasom.
,,Shouton: Suishourou no Jutsu!“ (Kryštál: Technika nefritového vezenia) v tom momente ako som zakričala sa jeho piesok obalil okolo mňa. A ja som ho dostala do mojej techniky. Boli sme v pasti obidvaja. Piesok sa sťahoval okolo mňa a prerušil mi dodávku kyslíku do pľúc, a to aj bez toho, aby sa pohol. Samozrejme sa nemohol pohnúť, ale teraz riadil piesok myšlienkami. Sťahoval ma stále viac, a ja som nemohla dýchať. Vedela som, že ukončiť to budem môcť len vtedy, keď zruším svoju techniku. Vtedy ju možno zruší aj on.
,,Pusti ma! A zruším tú techniku.“ zalapala som po vzduchu. Piesok sa začal uvoľňovať a ja som tvrdo dopadla na zem. Nasala som vzduch, až ma to zabolelo, a krútila sa mi hlava. Spravila som pár pečatí a vezenie okolo Kazekageho zmizlo. Kazekage kľačal na zemi a tiež sa snažil zhlboka nadýchnuť.
Je to márne. Piesok a kryštál, dve silné techniky. Zabili by sme sa navzájom. K nemu pribehli jeho súrodenci a ku mne Arisa.
,,Si v poriadku?“ pýtala sa ma. Keď sa mi konečne prestala krútiť hlava, prikývla som. Bola som už zoslabnutá a tak som zostala sedieť na piesku.
,,Vidíš Gaaro? Bolo ti to treba?“ počula som ako hovorila jeho sestra. Kazekage niečo zamrmlal a oddychoval.
,,Je to nebezpečnejšie keď nemáš Shukaku.“ vzdychol si Kankurou. Prudko som trhla hlavou k nim. Dobre som počula? On už nemá v sebe démona? Ale ako to, že žije? Kazekage vstal a odišiel aj so súrodencami.
,,Ideme.“ zamrmlala mi Arisa a pomohla mi na nohy.
Prešli sme cez ulicu až ku mne domov. Sadli sme si do obývačky kde ma prezrela..
,,Si doráňaná.“ povedala a prešla do kúpelne kde som mala obväzy. Vyčistila mi rany a obviazala.
,,Ale on neutrpel žiadne rany, aj keď som ho zasiahla.“ zamračila som sa.
,,Piesočné brnenie.“ povedala len. Odvrkla som si.
,,Takže on už nemá v sebe Shukaku?“ spýtala som sa.
,,Nie, včera som sa rozprávala s Tarou, hovorila mi, čo sa tu dialo, kým sme boli preč. Zaujímavé rozprávanie.“ pokrčila ramenami. Išla som uvariť čaj, sadli sme si do spoločenskej miestnosti a pustila sa do rozprávania.
,,No on... stal sa Kazekagem v pätnástich, a chvíľu na to ho uniesli Akatsuki,“ hovorila. Áno, Akatsuki, počuli sme o nich veľmi veľa po cestách. Odchytávajú Bijuu.
,,No a vybrali z neho Shukaku, a tak zomrel. Potom tam prišli tímy z Konohy, medzi nimi je jeden jeho priateľ ktorý pomohol Chiyo, ktorá bola v tom čase s nimi a bola zoslabnutá po boji, oživiť ho. Použila zakázanú techniku a on jej dodal časť svojej chakri, ktorú už nemala, a vymenila svoj život s tým jeho.“ zhrnula to narýchlo.
,,Takže on sa vrátil späť do Suny, a nechali ho na poste Kazekageho, aj keď nemá v sebe Shukaku?“ spýtala som sa. Arisa prikývla.
,,Ale veď Shukaku mu dával silu, a piesok ktorý ovládal, nemal ho od neho,-“ začala som, ale ona ma prerušila.
,,Po tom čo si dnes videla a zažila vidíš, že piesok ovláda aj bez démona, a je stále silný. S démonom, či bez neho, je hoden byť Kazekage.“ prižmúrila som oči, keď som si uvedomila, že to je pravda.
,,Mana,“ oslovila ma a ja som sa na ňu pozrela.
,,Keď si s ním bojovala, chcela si ho zabiť, však?“ spýtala sa váhavo. Prikývla som a nenávistne som sa zahľadela pred seba. Arisa si vzdychla a vstala. Vyzerala byť sklamaná. Prešla k oknu a zahľadela sa von.
,,Ale,“ začala som a sklonila som hlavu. Počula som ako sa Arisa ku mne otočila.
,,Myslím, že by som to nedokázala, keby tam ležal a bezvládne čakal na smrť.“ zamrmlala som potichu. Arisa ku mne prešla a kľakla si predo mňa.
,,Prečo?“ spýtala sa. Pokrútila som hlavou.
,,Neviem. Ja, keď sa pozriem do jeho očí, vidím smútok.“ mrmlala som a premýšľala.
,,V živote si musel toho veľa vytrpieť.“ šepla som. Ale on si to zaslúžil, našepkávalo mi vnútro. Za jeho otca, a všetkých ľudí ktorým ublížil. Áno. Vystrela som sa a pozrela som na Arisu.
,,Keby som ho zabila, spravila by som mu láskavosť. Nech ďalej trpí.“ povedala som. Arisa si vzdychla.
,,A to som si myslela, že sme urobili pokrok v tvojej nenávisti.“ zamračila sa. Odvrkla som si a zahľadela som sa pred seba.
,,Čo teraz budeš robiť? Si chuunin, a myslím, že by si mohla mať aj vlastný tím. Čo povieš?“ pýtala sa.
,,Hmmm...“ premýšľala som. Čo budem robiť? Mať vlastný tím, to ma nelákalo, ale naučiť sa aspoň niečo z medic jutsu, by nebolo zlé.
,,Arisa-sensie?“ spýtala som sa.
,,Áno?“
,,Nemohla by si ma naučiť niečo z medic jutsu?“ zatvárila sa prekvapene.
,,Načo?“
,,Keď budem mať vlastný tím, bude sa to hodiť, a vôbec.“ pokrčila som ramenami.
,,No tak dobre.“ prikývla.
,,Dáme sa do toho od zajtra, ale budeš mať čo robiť.“ upozornila ma.
,,Jasné.“ prikývla som a usmiala som sa. Arisa sa zodvihla, popriala mi pekný zvyšok dňa a odišla. Bola som tak vysilená po našom boji, že som sa rozhodla ísť hneď spať, zvlášť keď zajtra mám začať s niečim novým. Ľahla som si do postele a prestala som vnímať okolitý svet.
Bola som tu asi štyri mesiace, a po celú tú dobu som sa úspešne vyhýbala Kazekagemu a jeho súrodencom. Celé dni som trávila len tréningom, a snažila som sa ako to len išlo. Po dlhšom čase sa začali dostavovať výsledky. Celá natešená som sa snažila ďalej.
Večer som sa vracala unavená po tréningu domov prázdnou ulicou. Sotva som videla a nemala som takmer žiadnu chakru. Predo mnou z uličky vyšla akási postava zahalená v plášti a premerala si ma od hlavy až po päty. Zastala som a so zdvihnutím obočím som čakala.
,,Mana Maeno?“ spýtal sa tajomný hlas. Prikývla som a čakala. Ruky tej osoby sa pohli a rozopli plášť. Predo mnou sa objavil chalan v mojom veku s tmavými vlasmi, katanu mal pripevnenú vzadu a na bielej košeli mal akýsi znak. Prizrela som sa bližšie. Vejár? Áno. Znak Uchiha klanu.
,,Čo tu chceš Uchiha?“ zavrčala som.