Hate or Love? 04

Konečne. Dočkala som sa toho, po čom som vždy túžila. Mám maličké dievčatko. Je taká roztomilá. Nemôžem sa nabažiť jej úsmevu. Tak ma očarila, keď mi ju dali po prvýkrát do rúk a ona sa na mňa pozrela tými veľkými hnedými očami. Je nádherná. Rozhodla som sa, že jej dám meno Mana po mame. Miwakovi sa jej meno veľmi páči. Bože, ako on ju zbožňuje. Celé dni sa s ňou hraje. Do práce ho musím naháňať. Mana si získa hneď každého.
Nemám čas ani písať, pretože mi dáva veľmi zabrať. Máme s ňou tak veľa práce keď už vie behať. Rada trhá kvetiny. Tu v Sune ich veľa nie je a ona musí aj to málo vytrhať. Ale nemôžem sa na ňu hnevať. To sa proste nedá, keď sa na mňa pozrie.
Konečne povedala svoje prvé slovo.
Mama. Bola som taká prekvapená. Vôbec som nevedela odkiaľ vychádza ten zvonivý zvuk. Kým som na to prišla stihla zaprskať celú kuchyňu jedlom, len aby som jej venovala pozornosť.
Dnes prišla rodina z Konohy. Všetci sú ňou okúzlení. Nechápem ako to robí. Aki len čo ju zbadala, zobrala si ju na ruky a odmieta ju pustiť.

Pár strán nebolo čitateľných. Vyzerá to tak, že sa na ne niečo vylialo, pretože atrament bol všade rozpitý. Prešla som na ďalšie stránky. Premeškala som niekoľko rokov.

Po oslave Maniných piatich rokov sme prišli do Suny. Oslava v Konohe bola naozaj pekná. Aki sa toho sama ujala, a výzdoba bola nádherná.
Mana sa často vytráca z domu. Povedala, že si našla kamaráta s ktorým sa hráva na ihrisku. Boli sme radi, že má kamaráta. Pýtali sme sa jej či chce byť kunoichi a ona nadšene povedala, že chce, pretože aspoň nebude sama. Vraj aj ten chlapec ide na ninja akadémiu.
Dnes k nám prišiel Kazekage. Hovoril, že Mana sa hráva s jeho synom Gaarom. Objasnil nám čo je Gaara zač. Som vystrašená, čo ak jej ublíži? Musím sa s ňou o tom porozprávať, len čo príde domov.

Zostala som civieť na tú stránku. Zatvorila som oči a znova ich otvorila a prečítala som si to znovu. Ja som sa s ním hrala? S Kazekagem? Nemôžem tomu uveriť. Šokovane som na to hľadela a celá som sa roztriasla. Premýšľala som, či mám pokračovať ďalej v čítaní. Bála som sa toho, čo tam nájdem, ale už len fakt, že ruka mojej mami sa pohybovala po tomto papieri a tvarovala atrament do písmen ma prinútil čítať ďalej.

Prišla domov a hneď sme sa pohádali. Tvrdí, že Gaara je dobrý, a že jej neublíži. Že veľmi trpí, nikto ho nemá rád a ona je jediná, ktorá sa s ním hráva a nechce, aby bol opäť sám.

To som povedala na niekoho koho teraz nenávidím?

Prisahala, že si bude dávať pozor, ale styky s Gaarom nepreruší. Nakoniec musím uznať, už sa stretávajú takmer rok a nič sa nestalo.
Mana o týždeň nastúpi na ninja akadémiu. Je to úžasné. Aká je šťastná, už sa pripravuje na všetko. Začala trénovať taijutsu s otcom. Celkom jej to ide, bude dobrá.

Uniesli Manu. Čo s ňou chcú robiť? Hľadali sme ju snáď všade. Moja jediná dcéra.
Už je to pol roka, a stále sme nevzdali pátranie. Toľko skrýši majú, a nemôžeme ju nájsť. Miwaku sa ma snaží ukľudniť aj keď sám je z toho v zlom stave. Stále cítim, že žije, že je možno v poriadku. Prečo to spravili? Moja jediná dcéra. Každú noc plačem do vankúšov a každý deň čakám, že sa objaví vo dverách s tým jej úsmevom. Už nevládzem. Na povrchu vyzerám, že nestrácam vieru, že som silná, ale trpím. Mám strach.

Atrament bol miestami rozpitý, bolo jasné, že mama plakala keď to písala. Neviem si ani predstaviť ako sa cítila. Tento denník bol dosť stručný, očividne nemala čas písať ho. Ale aj tak som sa dozvedela zatiaľ dosť. Denník ešte pokračoval a tak som čítala ďalej.

Kazekage už vzdal pátranie. Povedal, že keď sa do pol roka neobjavila, tak už je očividne mŕtva. Nezvládla som to. Namieste som sa zosypala. Miwaku ma zobral na chodbu, nech sa ukľudním a vrátil sa do pracovne. Kým som tam sedela a snažila sa ukľudniť, prišiel ku mne malý chlapec v Maninom veku. V očiach mal smútok. Pýtal sa ma na Manu. To musel byť Kazekageho syn, Gaara. Nie je taký hrôzostrašný ako sa hovorí. Náhodou vyzerá byť milý. Už chápem prečo sa s ním kamarátila. Vyzeral, že je opustený. Chúďatko. Videla som na ňom, že sa pre Manu trápi rovnako ako ja a Miwaku.
,,Je to moja jediná kamarátka.“ to mi povedal a ja som sa znovu rozplakala. Jediná. Jediná kamarátka, jediná dcéra.

Uvedomila som si, že po líci sa mi kotúľajú slzy. Prečo plačem? Preto lebo plakala moja mama, alebo pre to ako tu opisuje Kazekageho?

Už je to rok. Stále v kútiku duše verím, že príde, že sa objaví a jedného dňa sa to stalo. Konečne.
Ráno nám na dvere zaklopali shinobi piesočnej a tam stála ona. Vyzerala strašne. Mala potrhané šaty, celá špinavá a unavená. Povedali, že Mana si nič nepamätá okrem svojho mena. Čo jej to spravili? Keď som sa o ňu postarala, zobrala som ju do nemocnice na vyšetrenie. Povedali, že stratila pamäť, že na nej robili pokusy. Ako mohli? Veď je to len dieťa. Keď som s ňou sedela doma, nič nehovorila. Bola taká tichá. Úplne iná ako pred tým. Len tam sedela a hľadela na piesok, ktorý poletoval vo vánku. Miwaku sa na ďalší deň vrátil z misie. Bol taký šťastný ako ja, že Mana je opäť späť, ale bol vykoľajený, keď zistil, že na nej robili pokusy a že si nič nepamätá.

Nič nepovedala od kedy je doma. Už mám strach. Trvá to týždeň a ona len sedí a hľadí do prázdna.
Dnes za mnou prišla a po prvýkrát na mňa prehovorila.
,,Mami?“ spýtala sa ma. Zostali sme na ňu s Miwakom šokovane hľadieť.
,,Áno Mana? Čo potrebuješ?“ spýtala som sa rýchlo. Bola som taká rada, že konečne niečo povedala, to je pokrok.
,,Ako dlho som tam bola?“ smutne som sa na ňu pozrela.
,,Rok.“ zamrmlala som. Mana smutne zvesila hlavičku a sadla si.
,,Koľko mám rokov?“ spýtala sa znovu.
,,Sedem zlatko.“ povedal Miwaku.
,,A čo som robila, kým ma neuniesol?“
,,Kto ťa uniesol?“ spýtal sa hneď Miwaku. Mane sa rozšírili oči strachom.
,,Povedal, že sa volá O-rochima-ru.“ nikto nevedel kto ju uniesol a ako sa odtiaľ dostala, pretože nechcela rozprávať, ale teraz nám to povedala. Konečne nám začala dôverovať.
,,A ako si sa odtiaľ dostala?“ spýtala som sa a kľakla som si pre ňu.
,,Orochimaru mi povedal, že mám ísť trénovať a využila som to k úteku.“ zamrmlala a chytila do ruky jednu kvetinu ktorú som kúpila. Pozrela som sa na jej ruky, ktoré zvierali tú kvetinu? Čo to je? Kryštál? Tá kvetina sa nachádzala v krištáli, ale ako?
,,Mana, čo to je?“ spýtali sme sa s Miwakom naraz a vystrašene sme na ňu hľadeli. Mana sa na nás pozrela a zobrala ďalšiu kvetinu do ruky. Sústredene sa na ňu zamračila a aj ona sa ocitla v krištáli.
,,Orochimaru mi hovoril, že mám dar, ktorý mi dal. Učil ma ako to používať.“ zašepkala.
Dohodli sme sa, že nikomu o tom nebudeme rozprávať, lebo na nej budú robiť rôzne testy a to sme nechceli. Už si vytrpela veľa.
Mana nastúpila do akadémie a ide jej to tam výborne. Dostala sa späť medzi svojich spolužiakov, s ktorými mala chodiť aj pred tým, vďaka jej schopnostiam. Prišla domov a hovorila mi, že jeden chlapec s tetovaním na čele je jej dosť známi ale nevie si spomenúť. Nič sme jej nepovedali, nechali sme ju v nevedomosti. Kazekage sa v ten deň zastavil a povedal, že Gaara sa od vtedy až príliš zmenil a v záujme bezpečnosti Many ju máme od neho držať ďalej a nehovoriť jej o jej vzťahu s ním. Bude to tak lepšie pre nás aj pre neho. Povedal, že sa z neho stal vraždiaci stroj ešte horší ako pred tým. Mana hovorila, že z neho ide strach. Začali sme jej hovoriť o tom aký je strašný, len nech sa k nemu nepriblíži a vyzerá to tak, že to zabralo.

Už je to pár rokov a ona sa s ním ani raz nedala do reči. Nestretáva sa s ním, len trénuje a zdokonaľuje Shouton. Ide jej to veľmi dobre, ale v jej očiach vidím aj niečo iné. Vidím ako veľmi sa mení. Dosť často vybuchuje a to v povahe nemala. Vtedy si ani neuvedomuje čo robí a dosť nás to s Miwakom desí, ale teraz má nového senseia. Arisa-sensei ju ľahko dokáže skrotiť a vidím, že s Arisou si veľmi dobre vychádza.
Zajtra odchádza na chuuninské skúšky. Dúfam, že to zvládne.
Miwaku mal dnes až príliš hravú náladu. Málokedy máme na seba čas a tak som to využila. Konečne som boli spolu po dlhom čase. Predsa len som rada, že Mana je teraz v Konohe. Vždy nás rušila, lebo nám búchala na stenu. Asi sme ju budili.

Po celom tele sa mi rozliala horúčava. Uvedomila som si, že som červená.

Už je to cez mesiac čo nie je doma a to znamená, že sa dostala do hlavných bojov. Sľúbili sme, že sa na ňu prídeme pozrieť. Zajtra by sme mali vyraziť do Konohy.
Miwaku prišiel za mnou a povedal mi, že Kazekage je akýsi čudný. Povedal, že to nie je Kazekage aj keď netuším čo tým myslel. Niečo vie, ale nechce mi to povedať. Povedal, že ma nechce ohroziť. Niekto zvoní, musím ísť otvoriť.

A tam sa denník skončil. Ostatné stránky zostali čisté a mne bolo jasné prečo. Tie slová napísala pár sekúnd pred svojou smrťou. Po tvári mi stekali stále nové slzy. Nemohla som ten prúd zastaviť. Potrebujem na vzduch. Vstala som a vyšla som z domu. Nevedela som kam pôjdem, ani čo budem robiť. Rozhodla som sa, že pôjdem na skalu. Vyšplhala som hore a už som sa chystala zosypať, keď som si všimla, že tam stojí Kazekage s tykvou na chrbte a hľadí pred seba na hviezdy. Stále tu je? Od kedy som odtiaľto odišla prešli dve hodiny. Keď ma počul za sebou otočil sa a mlčky na mňa hľadel. Nezvládla som to. Zosunula som sa na zem a začala som plakať. Stál tam a nevedel, či sa ku mne má priblížiť.
,,Stále tu si?“ zamrmlala som a po tvári mi stiekli ďalšie slzy. Nič nepovedal, možno prikývol, nevidela som na neho.
,,Deje sa niečo?“ spýtal sa ma potichu. Aj po tom všetkom čo som mu povedala, sa ku mne správal dobre. Už to nie je ten Gaara, ktorého som poznala po únose. Nie je to ten vraždiaci stroj prahnúci po krvi. Je to ten Gaara s ktorým som sa hrávala kedysi. Ale to nič nezmení na tom, že nenávidím jeho otca. Uvedomila som si, že potrebujem pri sebe niekoho, kto ma objíme a uteší, no on to nie je. On by také niečo nedokázal ani keby mohol a chcel.
,,Keď som bola malá... pred tým, než ma uniesli...“ začala som potichu nehľadiac na neho. Gaara prešiel ku mne a hľadel na mňa zvrchu.
,,My... dvaja... boli sme... priatelia.“ posledné slovo som ledva povedala. Zlomil sa mi hlas. Kazekage sa zamračil.
,,Áno,“ začal a bolo mi jasné, že si spomína.
,,Ja, stratila som pamäť, nevedela som to. Bol si mi povedomí, ale nevedela som si spomenúť. Prečo si mi to nepovedal, keď som sa vrátila?“ mrmlala som a ani som nečakala, že mi odpovie.
,,Po tom čo si odišla, zmenil som sa. A keď si sa vrátila, už som nebol ten starý Gaara. A aj keby som bol a boli by sme aj potom priatelia, nič by to nemenilo na tom, čo spravil môj otec.“ povedal potichu. Nevedela som v ňom rozoznať emócie, nevedela som čo cíti ani čo si myslí. Zložila som si hlavu do rúk a znovu som sa rozplakala.
,,Ako si si na to spomenula?“ spýtal sa.
,,Našla som mamin denník, písala o tom. Spomenula som si na naše detstvo.“ zamrmlala som zastretým hlasom.

,,Navždy priatelia.“ povedala som sediac pri malom chlapcovi, vtedy ešte nemal tetovanie a tváril sa šťastne. Objímal macka a usmieval sa na mňa.
,,Navždy.“ povedal aj on a ja som ho šťastne objala.

Potiahla som nosom.
,,Navždy priatelia.“ prudko som vydýchla. Kazekagemu sa trochu rozšírili zreničky, očividne si aj on spomenul.
,,Dlho nám to nevydržalo.“ nasilu som sa uškrnula. Teraz, keď viem, že som s ním bola kedysi kamarátka, a spomínam si na niektoré chvíle, trochu mi to chýba. Ja som nemala nikdy veľa kamarátov. Všetci sa ma báli, pretože si mysleli, že po tých pokusoch, ktoré na mne Orochimaru skúšal mi raz preskočí a niekoho svojou technikou zabijem. Keď tak nad tým premýšľam, dosť som sa podobala na Kazekageho. Obidvaja sme nemali priateľov, mali sme nebezpečné techniky, ktoré sa nevidia každý deň, a sú veľmi neobvyklé. Báli sa nás, a aj cez to všetko som sa s ním nikdy nerozprávala, pretože rodičia mi to zakázali a ja som im prisahala. Ale má pravdu. To čo spravil jeho otec by aj tak všetko pokazilo.
,,Hmmm...“ odpovedal mi Kazekage potichu. Vstala som a pozrela som mu do očí.
,,Dovidenia, Kazekage-sama.“ tentokrát som to povedala slušne. Obrátila som sa a kráčala som domov. Po ceste som do niekoho vrazila. Bolo dosť neskoro a tak prvé čo ma napadlo bolo: Uchiha!