New Life 11

Utekala som ďalej a neobzrela som sa za seba. Už zo zvyku som išla na ihrisko a sadla som si na jednu z hojdačiek. Omotala som ruky okolo reťazí a zahľadela som sa do zeme. Tak a teraz to už zrejme vie. Mračila som sa do zeme a premáhala som nutkanie plakať, no zároveň som bola nahnevaná. Čo vlastne robil na tej ulici? Prečo tam bol? A Toru? V živote by ma nenapadlo, že on ma bude niekedy mať... rád. Sedela som tam v tej tme a vôbec som nevnímala okolie. Stále som myslela na Gaaru. Jeho výraz bol prekvapený. Vlastne, on sa nikdy neusmieval. U neho som vždy videla len prekvapenie, alebo dokonale kamennú tvár, ktorá bola taká prekrásna, anjelská s nádhernými očami plnými smútku.
Zatvorila som oči a snažila som sa upokojiť. Zhlboka som sa nadychovala a vydychovala. Keď som otvorila oči, stuhla som. Zbadala som niečie nohy. Predo mnou kľačal Gaara a prihováral sa mi. Neodvažovala som sa zodvihnúť hlavu.
,,Anamo, si v poriadku? Čo sa stalo?“ pýtal sa ma.
,,Nič.“ zamrmlala som sotva počuteľne.
,,Pobozkal ťa.“ povedal zrazu tichým hlasom a ja som sa snažila na to zabudnúť. Chrbtom ruky som si utrela ústa.
,,Áno.“
,,Odstrčila si ho. Prečo?“ zaujímal sa. Zrejme nechápal moju reakciu. V jeho hlase som nič nepoznala. Znel ľahostajne ako vždy.
,,Nemôžem byť s niekým koho nemilujem. Nechcem mu zbytočne ubližovať a ani sama sebe. Moje srdce...“ odmlčala som sa.
,,Tvoje srdce?“ spýtal sa a čakal kým dopoviem vetu. Postavila som sa, ani som sa na neho nepozrela, prešmykla som sa popri ňom a prešla som do stredu ihriska. Zahľadela som sa na okrúhly mesiac, ktorý ma osvetľoval a dodávala som si odvahy.
,,Patrí inému.“ zmohla som sa len na to.
,,Máš rada niekoho iného?“
,,Áno. Nemilujem Tora. Ja milujem...“ zasekla som sa. Takmer som mu to povedala. Nemôžem mu to povedať. Jednoducho nemôžem. Keď mu to poviem, tak bude koniec nášho priateľstva. Lenže z tohto sa už nevykrútim. Zrazu som za sebou počula pohyb a ucítila som jeho teplý dych na krku. Naprázdno som preglgla. Znovu je tak blízko. Nemohla som sa k nemu otočiť. Stála som mu chrbtom a čakala.
,,Miluješ niekoho iného?“ zamrmlal.
,,H-hai.“ už mu nemôžem klamať. Už nie. Nedokážem to.
,,Ja.... milujem... t-teba.“ a je to vonku. Je koniec. Cítila som ako stuhol a ja som stuhla tiež. Reflex, prirodzená obrana. Stál tam a mlčal a ja tiež, hoci som túžila, aby niečo povedal, bála som sa toho, čo vyjde z jeho úst.
,,Miluješ ma?“ spýtal sa divným tónom. Zmohla som sa len na prikývnutie.
,,Anamo, ja... nikdy, som nepoznal lásku... nevedel som aké je to byť milovaný a milovať. Doteraz som bol zmetený zo svojich pocitov... ale teraz... teraz ich už chápem... To, čo k tebe cítim...“ nahol sa tesne ku mne a vydýchol.
,,Takže, toto je láska? Cítim sa... zvláštne.“ zašepkal.
„Bál som sa priznať si to, bál som sa, že znovu zostanem sám, ale teraz...“ jednou rukou ma chytil za lakeť a jemne ma k sebe otočil. Srdce mi splašene tĺklo.
,,Konečne som našiel to, po čom som najviac túžil.“ druhú ruku si položil na srdce.
,,Milujem ťa.“ zamrmlal. Zodvihol mi tvár a zahľadel sa mi do očí. Zrazu som vedela, čo chce spraviť, no videla som v jeho očiach obavy. Bolo to pre neho rovnako nové ako pre mňa. Pomaly sa ku mne naklonil a ja som zatvorila oči. Čakala som kým sa jeho jemné, teplé pery nedotknú mojich. Len zľahka ich priložil na tie moje a hneď sa odtiahol. Bol to taký letmí bozk, no obaja sme boli udýchaný, akoby sme prebehli míľu. Mne to nestačilo. Chcela som cítiť ich sladkú chuť. Pristúpila som k nemu a znovu som sa k nemu naklonila. Jemne som pritlačila pery na jeho a začala som ho nežne bozkávať. Cítila som aký je napätý. Ruky som mu ovinula okolo krku. Trochu váhavo mi bozky opätoval. Mohli sme sa bozkávať hodiny, dni, možno aj niekoľko mesiacov, no pripadalo mi to ako sekunda. Keď sme sa od seba odtrhli jemne sa pousmial.
,,Anamo-chan, musím ísť. Potom sa uvidíme.“ zamrmlal, pohladil ma po líci a rozsypal sa na piesok. Prečo tak rýchlo odišiel? Chvíľu som tam neveriaco stála. Bol to znova jeden z mojich reálnych snov? Čo najviac som sa poštípala.
,,Auu!“ sykla som, ale bola som šťastná. Prišla som domov. Otec ešte nebol doma, zrejme mal nočnú hliadku a tak som sa osprchovala a ľahla som si do postele.
Ráno som sa zobudila znova celá spotená. Znova ten sen. Zbehla som do kúpelne znova sa osprchovať a pobrala som sa za mojím tímom. Ako každý deň aj dnes sme sa stretli pri hlavnom vchode do budovy. Stáli tam už všetci a čakali na mňa. Keď som prišla, všimla som si ako sa Toru odo mňa odvrátil. Nechápala som prečo. Zamračila som sa a snažila som sa nájsť príčinu, prečo je taký. Hneď som si spomenula na to, ako sa mi priznal a potom som si spomenula na Gaaru. Nebol to sen? Nie nebol.
Už som končila keď sa pri mne objavil.
,,Anamo-chan.“ počula som za sebou. Vyľakal ma. Zvrtla som sa k nemu.
,,Gaaro.“ špitla som.
,,Prepáč, že som včera tak rýchlo odišiel, ale mám veľa práce.“ priznal sa. Samozrejme. Dala som mu zabrať, keď sme sa každý večer stretávali.
,,Hmmm...“ mračila som sa. Chcela som dnes s ním byť.
,,Môžem ti nejako pomôcť? Mám už voľno.“ navrhla som. Na moje prekvapenie prikývol. Vybrali sme sa ku mne domov, nech sa môžem prezliecť. Zaviedla som ho dnu a vybehla som na poschodie. Gaara zostal vo vstupnej hale a čakal na mňa. Rýchlo som zo seba strhla veci a obliekla som sa do druhých. Pri ceste do kúpeľne ma Gaara pozoroval. Tam sa si prečesala vlasy a ovlažila som si tvár studenou vodou. Zbehla som dolu schodmi.
,,Môžeme ísť.“ povedala som, prešla som okolo neho a chcela som otvoriť dvere, no zachytila ma jeho ruka. Automaticky som sa k nemu otočila. Jemne si ma pritiahol bližšie k sebe, pozrel mi do očí a nežne ma pobozkal. Stále som cítila z jeho bozku strach, a tak som ho objala okolo krku a pritisla som sa k nemu. Ruky mi položil okolo pásu a obidvaja sme zabudli na to kde sme. Vnímali sme len jeden druhého a nič iné. Z jeho bozku sa mi začala krútiť hlava. V jeho blízkosti som strácala sama nad sebou kontrolu. Nechápala som, ako môže mať na mňa taký vplyv.
,,Anamo?!“ ozvalo sa od dverí šokovane a odskočili sme od seba. Pozreli sme sa ku dverám a tam stál môj otec. Vyzeral, že len dúfa, že si zmýlil dom. Šokovane na mňa hľadel a potom sa pozrel na Gaaru stojaceho pri mne.
,,Kazekage-sama?“ vytreštil oči. Super. Tak toto je tá najtrápnejšia chvíľa môjho života.
,,Akadou-sama.“ povedal Gaara kľudným hlasom. Obdivovala som ho, ako môže byť v takejto situácií kľudný. Toto ma musí naučiť.
,,Ehm, oci.“ zamrmlala som a pozrela som sa na Gaaru. Stál vedľa mňa a očividne sa necítil trápne ako ja. Otec zatvoril dvere a postavil sa pred nás.
,,Gaara a ja... no...“ mrmlala som. Do tváre sa mi nahrnula krv a začalo mi byť veľké teplo.
,,Chápem.“ prikývol stále prekvapený otec. Bola som rada, že tú vetu nemusím dokončiť, pretože povedať otcovi, že spolu chodíme, bolo divné v spojitosti s Gaarom.
,,Smiem vedieť ako dlho?“ spýtal sa otec.
,,Ďeň.“ odpovedal Gaara. Obidvaja sme sa na neho pozreli.
,,No, oci, už pôjdem, sľúbila som Gaarovi, že mu pomôžem s prácou, takže...“ schytila som ho za ruku a vyšli sme von. Len čo sa za nami zatvorili dvere vydýchla som si.
,,Utekať vieš dobre.“ skonštatoval a ja som sa musela zasmiať.
,,Aspoň to už mám za sebou.“ zamrmlala som a vybrali sme sa do jeho pracovne.
Vošli sme dnu a zbadala som asi metrovú kopu papierov.
,,Ou.“ zamrmlala som a prešla som ku kreslu oproti nemu a sadla som si. Gaara si sadol za stôl a ukázal na papiere.
,,Treba roztriediť všetky podpísané papiere podľa zemí.“ zamrmlal.
,,Jasné.“ usmiala som sa a on sa dal do práce. Chvíľu som ho pozorovala ako si číta pergamen a podpisuje ho a potom som sa dala do práce aj ja. Kým sme sa zbavili tej metrovej kopy bolo už deväť hodín. Konečne som roztriedila posledné papiere a oprela som sa do kresla.
,,Vidíš ako rýchlo nám to išlo?“ povedala som hrdo a usmiala som sa. Gaara sa postavil a obišiel stôl.
,,Ďakujem.“ povedal a kútiky úst sa mu trochu pohli do jemného úsmevu.
,,Chcem byť ešte s tebou.“ zamrmlala som a vzdychla si.
,,Veď si so mnou.“ povedal.
,,Ale vieš ako to myslím.“ uškrnula som sa. Gaara sa ku mne naklonil a vtisol mi bozk na čelo.
,,O desiatej prídem k tebe. Nechaj otvorené dvere na balkóne.“ zamrmlal.
,,Prepáč!“ ozvalo sa od dverí a Gaara sa odo mňa odklonil. Prečo nás musí stále niekto vyrušovať? Vo dverách stáli Kankurou s Temari a hľadeli raz na mňa, raz na Gaaru.
,,Ahojte.“ zamrmlala som. V miestnosti panovalo hrobové ticho.
,,Čo chcete?“ spýtal sa Gaara.
,,Prišli sme pre teba, lebo sme si mysleli, že sa nad tými papiermi raz scvokneš, ale ako vidím...“ zachechtal sa Kankurou. Temari mu dupla na nohu.
,,Auuuu!“
,,No, necháme vás tu.“ povedala Temari.
,,V poriadku, ja už idem.“ prerušila som ju a pozrela som na Gaaru. Ten prikývol a tak som sa vybrala ku dverám. Temari s Kankurom vošli dnu, aby som mohla prejsť a zavrela som dvere.
,,Gaaro...“ ozval sa zvnútra udivený Kankurou a ja som sa ponáhľala domov.
Vošla som do domu a chcela som prejsť rovno po schodoch do izby, ale otec ma počul.
,,Anamo?! Môžeš sem na chvíľku prísť?“ zakričal na mňa z kuchyne. Zvesila som hlavu a kráčala som za ním.
,,Áno, oci?“ spýtala som sa.
,,Len ma napadlo potom čo ste odišli. Čo robil Kazekage u nás?“ spýtal sa podozrievavo.
,,Išla som sa prezliecť, nech nemusím ísť pomáhať ako ANBU a Gaara ma čakal dolu.“ objasnila som mu. Vyzeralo to tak, že sa mu uľavilo.
,,Nemôžem tomu uveriť, že ty a Kazekage ste spolu. Ale Kazekage je správny. Lepšie on ako niekto... v každom prípade, nikdy by som si nepomyslel, že vy dvaja.“ ani ja oci, pomyslela som si.
,,A čo Toru?“ spýtal sa.
,,Nič, sme priatelia.“ zamrmlala som.
,,Vyzeralo to tak, že má o teba záujem.“
,,Hmmm...“
,,No, bež si ľahnúť.“ povedal a tak ma oslobodil. Zvrtla som sa na päte a vybehla som hore schodmi. Dala som si studenú sprchu, prezliekla som sa a vošla som do izby. Otvorila som balkónové dvere a ľahla si na posteľ. Hodiny ukazovali trištvrte na desať. Dala som si na uši slúchadlá a zapla som hudbu. Už som takmer zaspávala, keď som ucítila, ako sa mi prehla postel. Dala som si dolu slúchadlá a otočila som sa k nemu. Ležal vedľa mňa so založenými rukami za hlavou a pozeral do stropu. Tykev zostala opretá o stenu.
,,Tak čo, ako Temari a Kankurou?“ spýtala som sa opatrne.
,,V poriadku.“ povedal a pozrel na mňa.
,,A čo otec?“ spýtal sa zas on.
,,Všetko v poho.“ pokrčila som plecami.
,,Hmmm...“ zamyslel sa.
,,Čo sa deje?“ spýtala som sa ho.
„Len tak premýšľam, prečo si včera Torovi neodpovedala.“ povedal.
,,Kedy?“ spýtala som sa.
,,Keď sa ťa pýtal, či ma miluješ.“
,,Aha, no stál si tam a ja som bola dosť vykoľajená z Tora. No a neodpovedala som mu preto, lebo som sa bála, že keď sa to dozvieš, tak sa zľakneš, že so mnou už nebudeš chcieť mať nič spoločné.“ mrmlala som a sediac na posteli som sa hrala s návlečkou.
,,Prečo by som mal?“ spýtal sa a sadol si aj on.
,,Neviem.“
,,Toľko som hľadal lásku a konečne mám človeka, ktorý ma ľúby a zistil som, že som schopný milovať. Nikdy som v to nedúfal. Strácal som nádej na lásku, tak prečo by som sa ti mal otáčať chrbtom?“ pýtal sa. Pokrčila som ramenami. Jemne si ma k sebe privinul. Šťastne som ho objala. Cítila som sa tak dobre, keď som cítila teplo jeho tela. Jeho objatie, cítila som sa v bezpečí.
,,Práve preto. Nikdy si nepoznal lásku a nevedel si, čo je to za cit. Prečo by som mala byť práve ja tá pravá?“ pýtala som sa.
,,Na svete je toľko veľa dievčat...“ začala som, ale on ma prerušil.
,,Ale ty si pre mňa tá jediná. Viem to, pretože od prvej chvíle, čo som ťa uvidel, vnímal som ťa inak ako ostatných. Vybral som si ťa ako doprovod a keď som si myslel, že ťa stratím, cítil som sa strašne. Cítil som neuveriteľnú bolesť v srdci. Vždy keď som bol pri tebe, nechápal som tým pocitom, prečo sa mi celé telo trasie, srdce mi ide vyskočiť z hrude, túžim sa ťa dotknúť, byť ti stále na blízku. Preto som včera bol pri tvojom dome. Chcel som ťa znovu vidieť. To čo cítim sa ani nedá opísať, ale je to silnejšie ako ja a úžasné. Konečne som šťastný. Zdá sa mi, že tú ranu v mojom srdci vyplňuješ ty, že moje srdce je konečne celé.“ zamrmlal poslednú vetu.
„Mám pocit, akoby som bol na tebe závislý.“ po prvý krát som počula jeho smiech. Bolo to také zvláštne. Podľa mňa by sa mal smiať stále, aj keď to u neho bolo také neprirodzené.
,,Cítim sa... cítim sa ako v rozprávke.“ zasmiala som sa potichu. Vždy som si predstavovala ako ma drží v objatí, ale nikdy to nebolo také úžasné. Jeho objatie ešte viac zosilnelo.
,,Mala by si si pospať.“ zamrmlal mi do ucha.
,,Ale ja nechcem, aby si odišiel.“ zamrmlala som.
,,Neodídem, Zostanem tu, kým nezaspíš.“ sľúbil mi.
,,Dobre.“ zamrmlala som. Chcela som sa spýtať ešte na toľko vecí, ale už som nemala síl. Veď máme nekonečne veľa času. Posledné čo som ucítila bolo, ako ma pobozkal do vlasov a hneď na to som zaspala v jeho objatí.