New Life 10

Prešiel už mesiac a ja a Gaara sme sa stretávali na ihrisku vždy večer, keď nemal prácu a rozprávali sme sa. Tak veľmi sme sa zblížili, že sama som tomu neverila. Keď som ho videla, myslela som si, že ma k sebe nepustí, že ho budem tajne pozorovať ako Hinata Naruta, ale na moje veľké prekvapenie, sa tak nestalo, a to musím priznať, že Gaara je iná povaha ako Naruto.
Naruto je hyperaktívny a ukecaný, no Gaara je jeho presný opak. Je tak tichý a kľudný, taký tajomný a zaujímavý. Každým dňom ma to k nemu viac a viac ťahá. Uvedomila som si, že ho skutočne milujem, ale rozhodla som sa, že mu to nikdy nepoviem. Nechcem, aby sa naše priateľstvo skončilo. Mám strach z jeho reakcie. Rozprával mi, že nikdy nepoznal lásku, a ja by som mu najradšej vynahradila tie roky utrpenia bez nej. Dala by som mu všetko. Rozprával mi veľa o sebe, a ako mi povedal, nikto ho nepozná tak ako ja. Našiel vo mne priateľku, ktorú nikdy nemal, a rozumiem mu viac, ako iný, a to nie som jinchuuriky, ale moje srdce kričalo, že chce byť niečo viac, čo môj mozog okamžite zamietol. S ním si dovoľujem byť len v snoch. A s Kankurom a Temari som si tiež veľmi dobre vychádzala. Keď som stála na stráži prišli za mnou a porozprávali sa so mnou.
Bolo zvláštne, že za ten mesiac sa nič nedialo. Madara bol stále ticho, a už nás to začalo znervózňovať, ale boli sme pripravený na všetko.
,,Anamo-chan, zájdeme ku mne teda?“ spýtala sa ma Niky. Už mesiac som jej sľubovala, že pôjdem k nej, ale nemala som čas, pretože som sa stretávala s Gaarom, ale to som jej nepovedala. Nechcela som z toho robiť veľké haló. Dnes mal však Gaara veľa práce. Povedal, že na stole sa mu kopia papiere rýchlosťou svetla. Rozhodla som sa teda, že dnes pôjdem k Niky.
,,Jasné, poďme.“ povedala som, keď nás naši kolegovia vystriedali a ponáhľali sme sa k nej. Kráčali sme po rušnej ulici k jej domu. Otvorila dvere a pokynula mi, aby som vstúpila. Vošla som dnu a rozhliadla sa okolo. Bolo to tu pekné. Zaviedla ma do obývačky a vybehla z izby.
,,Čo si dáš?“ kričala na mňa odniekiaľ.
,,Čokoľvek.“ povedala som. Nechala som výber na ňu. Sedela som tam potichu a prezerala si izbu. Sem tam mala nejaké fotky, svojho starého týmu, rodiny, o ktorej mi povedala, že už nemá, pretože jej rodičia zomreli pri misii. Bolo mi jej ľúto, ale ona je silná. Chcela by som byť ako ona.
Zrazu som počula čudné vrčanie. Zvrtla som hlavu ku dverám a tam stáli traja vlci. Jeden bol čierny, druhý biely, a tretí šedý. Zostala som na ne v šoku vyvaľovať oči. Čo to je?
,,Ale no tak,“ ozvala sa Niky, ktorá stála za nimi a pozrela na vlkov. Vlci hneď stíchli. Musela som vyzerať dosť šokovane, pretože sa začala smiať pri pohľade na mňa.
,,Neboj, neublížia ti. To je Blackdead,“ ukázala na čierneho vlka ktorý ma pozoroval očami, no vyzeral mierumilovne.
,,Snow,“ biely vlk pribehol ku mne a položil mi hlavu na kolená. Váhavo som k nemu natiahla ruku, aby som ho mohla poškriabať za uchom. Prudko vydýchol a privrel oči. Očividne sa mu to páčilo.
,,on je taký domáci mazlíček.“ uškrnula sa pri pohľade na neho.
,,A tento je Killer.“ ukázala na šedého vlka, ktorý vyskočil na pohovku vedľa mňa a dožadoval sa mojej pozornosti.
,,Zaujímavé mená.“ povedala som a uvolnila som sa.
,,No hej.“ uchechtla sa a sadla si ku mne.
,,Si nehovorila, že máš doma vlkov. Skadiaľ ich máš?“ v živote by som si to nepomyslela, a teraz som si uvedomila ako sa vždy vyhovárala, že je NIEKTO berie masku.
,,No, som si ani neuvedomila že to nevieš. Beriem ich so sebou na misie, keď ideme mimo Suny, inak sú to moji domáci mazlíčkovia s ostatnými. Môj klan má vlky.“ ukázala na svoj znak klanu na tričku, kde bol zobrazený vlk, ktorý zavýjal.Áno, aj Inuzuka Kiba má psi, ale nevedela som, že je klan, ktorý má vlky.
,,Ostatnými?“ spýtala som sa, lebo mi tu niečo nesedelo.
,,Poď za mnou.“ povedala a viedla ma po schodoch do jednej miestnosti. Otvorila dvere a mne sa naskytol pohľad na miestnosť obklopenú samými sklenenými akváriami, v ktorých boli najrozličnejšie pavúky, a hady. Šokovane som hľadela na tie zvieratá.
,,Tak, moji miláčikovia.“ hrdo mi ich predstavila Niky.
,,Ty si ale veľká milovníčka zvierat.“ zamrmlala som užasnuto, a pri pohľade na tie hady a pavúky mi prešiel mráz po chrbte.
,,Odkiaľ ich máš?“ spýtala som sa.
,,Z púšte, je ich tam veľa.“
,,A načo ich máš?“ spýtala som sa znova.
,,No, len tak.“ pokrčila plecami. Prešla som k pavúkovi ktorý si spokojne tkal sieť a prizrela som sa mu. Bol chlpatý a sfarbený do pieskova.
,,Heh, Niky-chan, niekedy pochybujem o tvojom zdravom rozume.“ uškrnula som sa. Niky sa naoko urazila. Prešli sme opäť do obývačky a sadli sme si. Rozprávali sme sa a ja som si tých vlkov veľmi obľúbila. Boli naozaj roztomilý.
,,Inak, čo ty a Kazekage?“ spýtala sa ma Niky. Zamrzol mi úsmev na tvári.
,,No, no... eh...“
,,Ty a Kazekage ste sa nevideli od vtedy, čo si mu bola poďakovať ak nerátame, že prechádzal okolo, keď niekam išiel.“ hovorila bezstarostne.Už som sa zľakla, na čo naráža. Uvolnila som sa.
,,No, videli.“ zamrmlala som. Niky zbystrila.
,,Naozaj? Kedy?“ spýtala sa.
,,No...“ mám jej to povedať? Hádala som sa sama so sebou .Prečo by som jej to nemala hovoriť? Veď je to moja kamarátka. Ale na druhej strane...
,,No, tak videli sme sa. A rozprávali sme sa.“
,,O čom?“ spýtala sa.
,,O hocičom.“ vyhýbavá odpoveď odo mňa.
,,Ale, Anamo-chan, hovor.“
,,Hmm... tak dobre.“ odhodlala som sa a zhlboka som sa nadýchla.
,,Už asi mesiac sa spolu stretávame. Stali sa z nás dobrí priatelia.“ to jej musí stačiť.
,,Naozaj? No, náš Kazekage sa nezdá.“ uškrnula sa. Hodila som po nej vankúš nech zmĺkne.
,,A čo ty a Kankurou?“ spýtala som sa, aby som zmenila tému. Niky zvážnela. To bola rana pod pás.
,,Nič.“
,,Akože nič?“
,,No nič. Vidíme sa, pozeráme po sebe, ale nič viac.“
,,Aha, a odkiaľ sa vlastne poznáte?“
,,Keď som raz bola v kancelárii za Kazekagem, niečo potreboval, a tam sme sa spoznali. Bol tam Kankurou.“
,,A?“ nabádala som ju.
,,Kankurou a ja sme išli na misiu, ešte s jeho tímom. Nemali sme čas sa spolu rozprávať, a teraz je nám to už trochu divné.“ pokrčila plecami.
,,Ale neboj sa, všetko dobre dopadne.“ hovorila som jej.
,,Myslíš?“ spýtala sa ma.
,,Samozrejme, veď si všímam jeho pohľady, a už sa ma na teba pýtal.“ povedala som akoby mimochodom. Niky vyvalila oči.
,,Čo? On sa na mňa pýtal?“
,,Áno, že ako sa máš, a tak,"
,,A čo si mu povedala?“ spýtala sa dychtivo.
,,Že sa máš dobre a viac sa ma pýtať nestihol, pretože musel ísť."
,,Smola.“ uchechtla sa.
,,Niky, ja už radšej pôjdem.“ zamrmlala som a rýchlo som vstala. Spomenula som si, že sa mám isť s otcom najesť do Asayake.
,,Jasné.“ odprevadila ma k dverám a ja som sa ponáhľala domov.
Pribehla som trochu udýchaná ku dverám v ktorých nespokojne postával otec.
,,No konečne, som hladný.“ zamrmlal, zamkol a vydali sme sa na cestu. Rozprávali sme sa znova o Madarovi, pretože s ním sa veľmi nedalo rozprávať o ničom inom.
,,A čo ty a chlapci?“ spýtal sa ma zrazu otec, až mi zabehlo jedlo.
,,Čo?“ vyhŕkla som.
,,No, už si tu dosť dlho. A tak ma napadlo spýtať sa ťa na chlapcov.“
,,Nič.“ povedala som potichu.
,,Nestretávaš sa so žiadnym?“ spýtal sa.
,,Nie, oci.“ povedala som trochu sprudka.
,,A čo Toru?“
,,Čo by s ním malo byť?“ spýtala som sa.
,,No, je to slušný chlapec.“
,,Je slušný, ale nie, oci, Toru je len môj tímový kolega.“ schladila som ho. Otec si všimol to nepriateľstvo, ktoré zo mňa vyžarovalo a tak to nechal tak. Vydýchla som si. Nerada som sa s otcom bavila o chlapoch. Cítila som sa zvláštne.
Ráno som sa zobudila úplne odpočinutá s predstavou, že dnes možno uvidím Gaaru. S dobrou náladou som sa vybrala k Administratívnej budove. Keď sme odchádzali večer domov, Toru ku mne pribehol.
,,Môžem ťa odprevadiť domov Anamo-chan?“ spýtal sa ma a ja som prekvapene prikývla.
Cestou domov sa k nám pridali Lin a Niky. Toru nevyzeral byť veľmi nadšený. Keď sa od nás odpojili, Toru konečne prehovoril.
,,Chcel by som sa s tebou porozprávať.“ povedal mi a ja som čakala. No čakala som dosť dlho, lebo už som stála pred domovými dverami a on ešte stále nič nepovedal, ani nenaznačil o čom by sa chcel porozprávať. Dala som si dolu masku a otočila som sa k nemu. On mal dolu masku tiež, a vyzeral byť dosť nervózny.
,,O čo ide Toru?“ spýtala som sa ho.
,,No vieš, ja... musím ti niečo povedať...“ nervózne sa ošíval.
,,Kľudne mi môžeš povedať čo len budeš chcieť.“ povedala som mu a usmiala som sa.
,,No, vieš, ja... už … dlhšie...“ teraz mi pripomínal Naruta, keď sa snažil premýšľať. Potlačila som smiech a čakala.
,,Dlhšie som ťa... už sledoval... teda pozoroval, keď sme boli spolu... a...“ zhlboka sa nadýchol akoby si dodával odvahy.
,,A musím ti povedať, že... že... s-som sa do teba... zaľúbil.“ dokončil a vyzeral byť šťastný, že konečne povedal to čo chcel. Ale ja som šťastná nebola. Čakala som hocičo, ale toto nie.
,,Č-čo?“ zakoktala som sa. Dúfala som, že som zle počula.
,,Milujem ťa.“ zopakoval a prešiel úplne ku mne.
,,Toru, ja... mám ťa rada ako kamaráta, ale prepáč, necítim k tebe to čo ty ku mne.“ mrmlala som potichu.
,,Anamo-chan, aspoň mi daj šancu, prisahám, že budeš po mojom boku šťastná.“ Bol až príliš blízko a mne to začalo byť nepríjemné. Pritlačila som sa chrbtom o dvere a vyplašene som krútila hlavou. Ulica bola prázdna a stmievalo sa. Otec nebol doma a ja som stála pri dome zahnaná do kúta Torom. Hľadala som záchranu, ale pomoc neprichádzala.
,,Nie, prepáč Toru.“
,,Prosím.“ zamrmlal a chytil mi hlavu do rúk. Nebolo úniku, šokovane som na neho hľadela. Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Vytreštila som oči a začala som sa od neho odtláčať, no bol veľký a silný.
Rukami som sa zaprela do jeho ramien a odstrčila som ho od seba.
,,Čo to robíš Toru?!“ zavrčala som.
,,Je v tom niekto iný?“ pýtal sa a ja som neodpovedala.
,,Je to Kazekage však? Všimol som si ako po ňom pozeráš. Tak?“ čakal na odpoveď a trochu ustúpil a mne sa vyskytol pohľad na ulicu. Namiesto odpovede som si prezerala ulicu, ale zamrzla som pri pohľade na Kazekageho stojaceho na ulici, ktorý nás pozoroval. Gaara. Ozvalo sa mi v hlave. Určite všetko počul a videl.
,,Je v tom Kazekage? Miluješ neho?“ naliehal na mňa. Očividne si neuvedomil, že Kazekage stojí neďaleko.
,,Na toto, ti odpovedať nebudem.“ zavrčala som znova, prešmykla som sa popri ňom a utekala som do tmy. Ani na jedného z nich som sa nepozrela.