Dcéra Nidaime Mizukage - Diel II.

Diel II. - Rozdelenie

Pár sekúnd nato, ako sa rozbili dvere a ja som si vpichol protilátku sa môj zrak vrátil do normálu. Čakal so miestnosť plnú nepriateľov, no namiesto toho, tam bola len v strede rozložená vatra.
„Niekto tu pred chvíľou ešte musel byť,“ vzal mi z jazyka slová Idate.
„Máš pravdu,“ povedal som, pričom som sa dlaňou dotkol koženej podušky pri vatre. Bola ešte teplá.
„Nepriatelia nebudú ďaleko, zrejme zistili, že sme vnikli na ich územie. Ak si švihneme, môžeme ich ešte dohnať,“ zavelil som a rozbehli sme sa cez miestnosť k ďalšej dlhej chodbe. Keďže o nás nepriatelia už vedeli, mohli sme zažnúť svetlo. Po piatich minútach prechádzania úzkou chodbou, ktorá sa zvažovala mierne nahor, sme natrafili na menšiu križovatku. Mali sme na výber tri chodby, pričom každá z nich smerovala na inú stranu.
„Tu sa budeme musieť rozdeliť. Dávajte si však na seba pozor, nepúšťajte sa do akcií, ktoré sami nezvládnete. Nechcem totiž na tomto mieste stratiť ani jedného z vás,“ varovne som im povedal.
„Kapitán, o nás sa už netreba strachovať, sme predsa jounini ako vy,“ riekol hrdo Idate. Vždy oplýval najpozitívnejším myslením z celého môjho týmu, inak tomu nebolo ani teraz. Kariya len súhlasne prikývla a rozbehla sa ľavou stranou, Idate pravou a ja som si vybral stred. Naše osudy sa na malú chvíľu rozdelili.
Posúval som sa chodbou stále dopredu a dopredu, no zdalo sa mi akoby som sa pohyboval stále na tom istom mieste, čo však v takomto uzavretom rovnom priestore nebolo možné. Steny chodby boli dokonalo hladké a mali ku podivu štvorcový tvar. Táto dokonalá symetria ma privádzala k šialenstvu, pretože som nemohol vôbec spoznať, či sa pohybujem stále na rovnakom mieste. Aj keď som ninja, musel som si priznať, že sa ma zmocňuje paranoja. Práve v túto chvíľu som si začal v mojej hlavne znova vybavovať spomienky na Terumi-chan.
Práve ma prepustili z nemocnice, moje zranenia sa zahojili rýchlejšie než medici čakali, tak si zmysleli, že nemá význam blokovať lôžko, v takom významnom ústave ako bola nemocnica v Kirigakure no Sato. Čakal som, že po prepustení z nemocnice sa môj život vráti späť do normálu, na ktorý som bol už zvyknutý. Na týranie a ponižovanie, no nebolo tomu tak. Ľudia a hlavne deti sa ku mne správali inač ako doteraz. Keď ma niekde zazreli, okamžite zmizli z môjho dohľadu. Ak nemali takúto možnosť, krčili predo mnou zrak a tvárili sa, že tam nie sú. Vyzeralo to, že zo mňa majú strach. Nevedel som, či je ich terajší postoj lepší ako ten predtým, no v duchu som sa rozhodol, že áno. Bol som zvyknutý, že som nemal priateľov, takže sa môj život zmenil len nepatrne. Vlastne som niekoho považoval za priateľa, no on sa neozýval...
Keď človek niečo nečaká, vtedy sa to stane. To platilo aj mojom prípade. V jednom zo stoviek mnou prežitých dní sa stalo niečo skutočne neočakávané. V Kiri sa konal veľký ceremoniál na počesť dcéry druhého mizukageho, ktorá práve zmaturovala v akadémií a stala sa geninom. Podľa mňa to bola zbytočná paráda na úkor peňazí ľudí z Kiri. Môj názor však nezdieľal nik iný. Zrejme preto, že druhého mizukageho ospevovali ako boha, ktorý dokázal pozdvihnúť kiri na jednu z najsilnejších dedín ninja sveta. Znudený z ospevovania takej takmer bezvýznamnej udalosti, som sa opieral o roh nejakej oškrabanej steny a driemal. Z bdenia ma však rýchlo prebudil obrovský aplaus a výkriky ľudí, kričajúcich meno Terumi-sama. Poľahky mi došlo, že to bude meno veľkej oslávenkyne, tak som sa len spoza hlavy pozrel, či je vôbec pekná kunoichi, keď stojí ľudí toľko peňazí. V tú chvíľu ako som sa obzrel ma premkol rovnaký pocit ako vtedy, už spred vyše roka. Jej oči vyžarovali to isté svetlo...
Zrazu som sa prebral na tvrdej hladkej zemi. Zrejme som odpadol. Cítil som sa ponížený z toho, že ma dokázala pokoriť táto chodba. O to horšie bolo zistenie, že neviem koľko času vlastne ubehlo, pretože moje hodinky sa rozbili, zrejme keď som upadol do bezvedomia. Stres a bezmocnosť nahradila zlosť a hnev. Plnou silou som sa chystal tresnúť do kamennej steny. Ruka mi ňou však na moje prekvapenie preletela. Hneď mi bol všetko jasné.
„KAI,“ skríkol som, načo dlhá chodba zmizla a ja som sa ocitol vo veľkej širokej miestnosti, pripravený na protiútok.