Dcéra Nidaime Mizukage - Diel I.

Diel I.

Popri mne sa mihali tiene stromov v hustom poraste. Vo vzduchu bolo cítiť vlhký vzduch od mora, nemohli sme byť ďaleko. Je to už päť rokov, čo bola unesená dcéra mizukageho-sama. Prešli sme mnoho ostrovov vo vodnej zemi, no ešte sme neboli nikdy tak blízko pri dosiahnutí nášho cieľa. V hĺbke srdca som dúfal, že tam Terumi-chan skutočne bude a že sa nám ju podarí zachrániť.
Po asi hodine neustáleho pohybu som zavelil svojmu tímu nech spomalí.
„Od tadiaľto pôjdeme už len krokom. Buďte však opatrní, po blízkom okolí môžu byť porozkladané pasce,“ povedal som a sám som spomalil v tempe, hlavu som mal však neustále zaplnenú tokom myšlienok.
Spomínal som na spoločne prežité chvíle s Terumi-chan. Keď som bol menší chlapec, nemal som príliš priateľov, v podstate som bol pre deti v mojom veku len nástroj posmechu. Smiali sa mi a niekedy ma aj bez príčiny bili. Keďže som bol sirota, nemal som nikoho, kto by ma pred nimi a ich posmechom chránil. Vtedy vstúpila do môjho života ona. Dodnes si pamätám tú chvíľu, keď sa postavila na moju stranu. Stalo sa to na začiatku jari v jednej z uličiek Kiri. Vracal som sa z ninja akadémie, keď sa na mňa vyrútili dvaja chlapci, ktorých som už dôverne poznal. Vždy hľadali nejakú príležitosť len, aby mi mohli ublížiť, inak to nebolo ani teraz. Práve sa ma chystal jeden z nich udrieť, keď ho trafil do ruky malý šuter. Obzrel som sa smerom, skadiaľ kamienok priletel. Stálo tam mladé krásne dievča s dlhými hnedými vlasmi. Sprvu som si myslel, že sa ma snažilo trafiť do hlavy, lenže sa netrafilo. Stačilo mi, aby som sa pozrel do jej veľkých modrých očí a táto myšlienka ma okamžite prešla. V jej očiach nebol ani náznak skazenosti, zdalo sa mi akoby svietili dobrom a pochopením. Chlapec nado mnou stále držal päsť, no stiahol ju. Vtedy ma udrel päsťou druhý chlapec, až som odletel meter dozadu. Dievčina na chlapcov skríkla, nech ma nechajú na pokoji, no oni sa len smiali a začali do mňa ešte kopať. Čím viac kričala, tým viac do mňa oni kopali. Už som pomaly strácal vedomie, keď som uvidel modrý záblesk svetla. Vtedy som celkovo upadol do bezvedomia...
Môj myšlienkový pochod prerušilo tiché šuštenie vetra. Päť metrov pred sebou som zacítil prítomnosť iného ninju. Jemne som sa prehrabol vo vlasoch, čo bol znak pre môj tím. Pokračovali sme v chôdzi ďalej. Ninja vyskočil spoza stromu a zaútočil na mňa hodením fuuma shurikenu. Ten som okamžite odrazil čepeľou svojho meča. Použil som Shunshin no Jutsu a zozadu rozsekol nepriateľa napoly.
„Toto bol s najvyššou pravdepodobnosťou zved, keď sa nevráti do určitej doby k svojej skupine. Nepriatelia zistia, že sa im po okolí pohybujú votrelci. Preto teraz pridáme! Souchirou, ty tu zostaneš a postaráš sa o telo. Keď to vykonáš, niekde sa ukry, ak sa do piatich hodín nevrátime, vedz že misia zlyhala. Potom sa vráť s touto správou k mizukagemu!“ zahlásil som a spoločne s ďalšími dvoma členmi môjho tímu som vyrazil napred. Pokračoval som v myšlienkovom pochode...
Po troch dňoch som sa prebral z bezvedomia. Mal som zlomené tri rebrá a kopu podliatin. Prv než som otvoril oči, zacítil som jemnú vôňu pripomínajúcu kvetiny. Sťažka som ich pootvoril. Hneď som zbadal dievčinu, ktorá ma zrejme zachránila. Zblízka žiarila jej tvár ešte väčšou krásou. Bez toho, aby som niečo povedal, začala rozprávať. Vyrozprávala mi všetko, čo sa stalo, pokým som bol v bezvedomí. Najviac som žasol nad tým, že celkom sama dokázala poraziť tých dvoch chlapcov, ktorí mi neustále ubližovali. Na to, čo sa s nimi ďalej stalo, som sa však radšej ani nepýtal. V nemocnici som takto strávil skoro dva týždne. Bola to pre mňa nesmierne dlhá doba, no dievčina mi ju pomáhala skracovať rozprávaním. Nechcela mi však prezradiť svoje meno a ani nechcela vedieť to moje. Radšej si ma pomenovala po svojom a ja ju tiež. Odteraz sme boli pre seba Ishi-chan (kamienok) a Hana-chan (kvietok).
Z východu začal viať studený vietor, ktorý sa mi zabodával do tela. Bolo to zvláštne, naviac vietor fúkal presne zo smeru úkrytu nepriateľov, kde by sa mala zdržiavať aj Terumi-chan. Po chvíli sme došli na miesto. Bola to neveľká čistina uprostred lesa. Zo zeme sa dvíhal vchod do ľadovej jaskyne. Nikto pred vchodom nestrážil, tak sme sa odvážili priblížiť. Pôda okolo vstupu do jaskyne bola zmrazená na kosť. Keď sme sa po nej pohybovali potichu praskala.
„Toto sa mi nepáči, čo budeme robiť kapitán?“ spýtala sa Kariya jej jemným hlasom.
„Ak tu je niekde Terumi-sama, určite bude v tejto jaskyni. Čo ma však znepokojuje je tento ľad, cítim v ňom jemný záchvev chakry. Musel ho tu niekto umelo vytvoriť a tak zmeniť klímu blízkej krajiny. Radšej sa hrubšie oblečte, neviem ako dlho tam budeme,“ dopovedal som a spoločne sme vstúpili do jaskyne.
Podlaha v jaskyni bola celá z ľadu, takže sme museli používať chakru na udržanie rovnováhy. Po pár metroch sme prišli k úzkym schodom smerujúcim do ešte hlbšieho podzemia, kde už nebolo žiadne svetlo.
„Nebolo by lepšie, keby sme si prisvietili?“ navrhol Idate.
„To určite nie! Je síce pravda, že v tejto tme je takmer nemožné sa orientovať. Ale kebyže sme tu vytvorili svetlo, nepriateľ by okamžite zistil, že sme prenikli na ich územie, a to v žiadnom prípade nepotrebujeme. No však aj na tento prípad máme riešenie, že Kariya?“ spýtal som sa a predal jej slovo.
„Samozrejme, kapitán. Mám tu štyri injekčné prípravky, ktoré som sama pripravila. Keď si ich vpichnete do svalu do 30 sekúnd získate mačací zrak, umožňujúci vidieť aj v takejto hustej tme. Samozrejme vám podám aj protilátky, ktoré pôsobia okamžite. Použite ich v prípade, že by sme sa dostali späť na svetlo,“ vysvetlila a podala mne a Idatemu prípravky, pričom si sama vpichla injekciu do nohy. Urobili sme presne to isté, čo ona, protilátku som si schoval do kapsy. Presne po pol minúte sa tma okolo mňa rozžiarila a videl som jasne ako za dňa, lenže v čiernobielych ponurých farbách.
„Takže môžme pokračovať,“ zavelil som a pohli sme sa po schodoch smerom dolu. Schody však boli príliš úzke nato, aby sme kráčali vedľa seba, takže sme postupovali dolu v zástupe.
Už keď som si začal myslieť, že schody nemajú konca, náš zostup zastavil. Pred nami sa rozprestierala širšia chodba podopieraná skalnými piliermi. Bolo temer jasné, že to tu niekto umelo vytvoril. Na konci chodby boli veľké dvere, ktoré mohli mať dva na dva metre. Pristúpili sme k nim. Na dotyk mali vyššiu teplotu než okolitý vzduch, to nasvedčovalo tomu, že druhú stranu niekto obýva.
„Myslím, že sme našli ich úkryt. Keď vstúpime dnu môže to byť to posledné, čo urobíme,“ povedal som varovným tónom. Idate i Kariya súhlasne prikývli, čo som chápal ako ich súhlas. Sňal som si z chrbta svoj meč a položil ho do vzduchu pred seba. Odstúpil som od neho. Meč sa začal vo vzduchu točiť a nabral svetlomodrú farbu. Spravil som pečať tygra a vykríkol: „Fuuton - Kazenomi(živel vzduch – veterný sekáč)!“
Veľké dvere sa rozleteli na kusy a moje oči zalialo ostré pálivé svetlo. Rýchlo som si vybral z kapsy protilátku a pichol si ju do ruky...