Křižovatka osudů - 10. kapitola - Trochu voľnosti

Na to, ako ľahko som sa k nim dostala, im to asi veľmi nemyslí... Ale mne to rozhodne nevadí. Uškrnula sa. Takto sa o nich dozviem, čo potrebujem. A ani nemôžem povedať, že sa nudím. S týmito myšlienkami sa v duchu zasmiala a opatrne zakrádala za známym jashinistom.

Mali prvú zastávku po dlhšej dobe, potrebovali doplniť tekutiny a momentálne bola okolo nich taká hmla, že sa aj tak nemali ako pohnúť.
Sami to veľmi nevadilo, bola na takéto prostredie zvyknutá. Od malička trénovala v ťažkých podmienkach. Rodina, ktorá ju vychovávala, k nej nebola nijako mierna. Bol to klan lovcov a zabijákov, ktorí sa ničoho neštítili. Ich sila, mrštnosť, postreh, odhodlanie a nebojácnosť im dokázali už stáročia zabezpečiť miesto medzi poprednými klanmi krajín.

Mikla hlavou, aby zahnala myšlienky na rodinu a ďalej sa plížila nocou k spiacej postave. Tri kroky... Dva... Jeden... A skočila.

Mužom trhlo, keď zacítil, že na ňom niekto sedí a na krku má priložený nôž. Otvoril oči a zavrčal: „Chystáš sa už umrieť, mrcha?!“
Sami sa zvonivo zasmiala a rýchlo z neho zoskočila do bezpečnej vzdialenosti. „Nudím sa a ty si skvelá hračka.“
Hidan vyskočil a rozbehol sa za ňou. Lenže v hmle sa nevyznal tak dobre ako ona, preto sa onedlho horou rozniesli naštvané výkriky členov Akatsuki.

Po niekoľkých minútch, keď to ich šéfa prestávalo baviť počúvať, zreval na nich: „Ak s tým hneď neprestanete, Akatsuki bude mať o dvoch členov menej!!“
Sami s Hidanom v tej sekunde zastali a z časti nahnevane, z časti smutne, si sadli, ale každý dosť ďaleko od seba.

Čoskoro v lese závladol opäť kľud a všetci sa pripravovali na cestu. Len jedna tmavá postavička sedela na konári stromu a upierala pohľad tam, kde sedela ich nová členka. Mysľou sa jej preháňali rôzne myšlienky, ale nikto by neuhádol aké...

Vodca Akatsuki sa zahľadel do diaľky a zdalo sa mu, že sa hmla začína rozostupovať. A naozaj. O pár minút sa postavil a vydal rozkaz na pokračovanie za Itachim.
****

Emi ešte stále nedôverčivo pozerala na Tsunade, keď kráčala za ňou, podopierajúc Itachiho. Odkedy vošli do Konohy, nebola si ničím istá a preto nepoľavovala na ostražitosti ani na okamih.
Hoci bola unavená, naučila sa nikomu neveriť. Už dávno prišla na to, že s dôverou človek ďaleko nepríde. Ľudia sú zvláštni tvorovia a keď dostanú príležitosť, využijú ju k svojmu prospechu.

Tsunade stále premýšľala, ako to urobiť, aby Emi nič nepostrehla. Sľúbila jej vyliečiť toho Uchihu, ale čo bude potom, to je už na nej. A ona rozhodne nemieni nechať takúto korisť ujsť opäť z Konohy!

Nad dedinou svietil mesiac, ktorého svetlo ožarovalo celú dedinu. Vonku nebolo nikoho, všetci pokojne spali netušiac, že obávaný vrah sa vrátil domov...