New Life 07

Otvorila som oči a zostala som civieť na bielu stenu. Rozhliadla som sa po okolí. Nemocnica? Ako som sa sem dostala? Odkryla som prikrývku a zahľadela som sa na svoje telo. Mala som obviazané brucho, no necítila som bolesť. Už som bola vyliečená. Posadila som sa a chcela som vstať, ale v tom ma niečo poťahalo. V rukách som mala pár hadičiek. Chcela som si ich dať dolu. Schytila som jednu z nich a išla potiahnuť, ale v tom momente som počula krik.
,,Anamo-chan, čo to robíš?!“ skríkla na mňa osoba stojaca vo dverách. Pozrela som sa na ňu. Niky ku mne pribehla a zatlačila ma späť do postele.
,,Som rada, že si sa už prebrala.“ zamrmlala a sadla si predo mňa.
,,O čo si sa pokúšala?“ podozrievavo prižmúrila oči.
,,O nič, len som chcela ísť von.“ pokrčila som plecami.
,,Ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa. Nevedela som si vybaviť, čo sa udialo.
,,Kazekage ťa priniesol do nemocnice. Povedal, že ste bojovali s ninjami zo Zvučnej, a že ťa zasiahli do brucha.“ zamračila sa. Spomenula som si.
,,Ano, už viem. Kazekage ma preniesol? Ako?“ nadvihla som obočie.
,,Normálne ťa zobral na ruky a preniesol do nemocnice. Ako inak?“ pokrútila hlavou. Predstava, že som bola v Kazekageho náručí bola naozaj zvláštna, ale radostná.
,,Takže je Kazekage v poriadku?“ uistila som sa.
,,Ano je. Zato ty si to schytala.“
,,To je moje prvé zranenie, kvôli ktorému som musela byť v nemocnici od kedy som sa stala ANBU.“ usmiala som sa.
,,Tak to buď rada.“
,,Ano som. Ako dlho tu vlastne ležím?“
,,Dva dni si prespala. Bol tu aj Akadou, ale musel odísť. Povedal, že za chvíľu príde.“
,,Dobre... a čo Toru a Lin?“
,,Lin by rada prišla, ale poznáš ju. Nechcela zbytočne prekážať a Toru sa ponáhľal domov.“ len čo to dopovedala, dvere sa otvorili a dnu vpadol môj otec.
,,Anamo, si v poriadku? Už si sa prebrala? Bola tu už sestrička?“ zasypal ma otázkami. Niky sa stiahla.
,,Hop, ja som zabudla privolať sestričku. Idem pre ňu.“ ospravedlňujúco sa usmiala a už jej nebolo.
Otec zaujal miesto Niky a starostlivo si ma prezrel.
,,Som v poriadku oci.“ rýchlo som ho utešovala.
,,Anamo, toto mi už nikdy nesmieš spraviť. Vieš ako som sa zľakol? Ešte že Kazekage tak rýchlo konal.“ zotrel si pot z čela a pokrútil hlavou.
,,Prepáč oci.“ zamrmlala som.
,,V poriadku, len si dávaj väčší pozor. Mohol som o teba prísť.“
,,Mňa sa tak ľahko nezbavíš.“ zažartovala som, aby sa aj on upokojil. Zabralo to.
Do miestnosti vošiel mladý doktor s čiernymi vlasmi, okuliarmi a tmavými očami.
,,Dobrý deň, volám sa Hirachi Habarata.“ prestavil sa mi a ja som len prikývla. Otec vyšiel z izby a zatiaľ ma mladý doktor prezeral.
,,Tak Anamo-san vyzerá to dobre. Katana nezasiahla dôležité orgány, takže ste mali šťastie. Rana sa zahojila rýchlo. Zajtra ráno vás môžeme pustiť, ale ešte nenastupujte do práce. Zajtra budete ešte oddychovať.“ povzbudivo sa na mňa usmial.
,,Ďakujem.“ to bolo jediné na čo som sa zmohla, pretože ma zmohla únava. Bolo to smiešne, že som bola unavená po tom, čo som prespala dva dni. Doktor mi poprial pekný deň a vyšiel z izby. Len čo sa zatvorili dvere, zaspala som.
Prebudila som sa do noci. Bola som odpočinutá a nemohla som už spať. Nič som nevidela. Moje oči si zvykali na tmu. Cez okno mi dnu prenikal pás mesačného svetla, ktorý dopadal na moju posteľ. Len tak som ležala a hľadela do prázdna, keď moju pozornosť upútal menší pohyb. Predo mnou v tme stála nejaká postava a hľadela na mňa. Dych sa mi zrýchlil a čakala som na útok, no v tom sa ozval tichý, príjemný, hlboký hlas, ktorý ma okamžite ukľudnil a zároveň prekvapil.
O stenu sa opieral sám Kazekage.
,,Nechcel som ťa zobudiť.“ ozval sa.
,,K-kazekage-sama?“ vykoktala som zo seba a pomaly som sa posadila.
,,Nezobudil ste ma.“ uistila som ho rýchlo. Nechcela som aby odišiel, aby ma tu nechal samú. S ním som sa cítila tak bezpečne. Kazekage sa pohol a pristúpil k mojej posteli. Pás svetla dopadol na jeho tvár, ktorá bola ešte bledšia ako zvyčajne. Len tam stál a pozeral na mňa. Ani jeden z nás nepovedal ani slovo. Mala som pocit, akoby sme ani nedýchali. Celé telo sa mi chvelo. Len tam tak stál a hľadel mi do očí. Spomenula som si ako som túžila naposledy vidieť jeho tvár, keď som si myslela, že zomieram. Nezmohla som sa na slovo, a tak som čakala kým prehovorí prvý on.
,,Som rád, že si už v poriadku.“ zamrmlal. Na mojej tvári sa rozlial úsmev. Nemohla som si pomôcť, aj keď som vedela ako to myslí, stále som mala pocit, akoby sa o mňa skutočne bál.
,,Ano, aj ja som rada. A tí Zvučný? Čo sa s nimi stalo?“
,,Zabili sme ich.“ povedal chladne, až mi po chrbte prešiel mráz.
,,Čo teraz budete robiť? Neviete, čo Madara chystá.“
,,Viem, Konoha tiež nasadila jedného ANBU.“
,,Tak to je dobre. A máte nejaké novinky?“ spýtala som sa, ale zrazu som si pripadala byť až príliš smelá.
,,Madara sa s nimi už spojil, a vyzerá to tak, že sa chystá niečo veľké.“ zamračil sa. Vždy keď som ho videla, tak vždy mal tvár bez výrazu, alebo bol zamračený. Vlastne, keď som ležala vo veži na zemi zranená, na jeho tvári sa objavil strach. Tým som si bola istá. To ma ešte viac presvedčilo o tom, že sa o mňa skutočne bál. Uvedomila som si, že vlastne ani neviem, prečo je tu uprostred noci.
,,Kazekage-sama, č-čo tu vlastne r-robíte?“ spýtala som sa a zatajila dych. Čakala som na to čo z neho vypadne. Neodpovedal. Stál tam, stále ma prepaľoval pohľadom, a vyzeralo to tak, že premýšľa nad tým čo mi odpovie. Akoby zvádzal boj sám so sebou vo svojom vnútri. Hodnú chvíľu nič nehovoril, a ja som znervóznela.
,,Ja neviem... ja... vlastne, som... prišiel...“ začal hovoriť a vyzeralo to tak, že nevie ako mi má povedať to, čo chcel. Pootvorili sa dvere a na Kazekageho dopadol pás svetla z chodby. Prudko sme trhli hlavami ku dverám, ale nikto nevošiel. Niekto zvonka držal kľučku a bavil sa s niekym.
,,Idem sa pozrieť na to dievča, Anamo.“ hovorila sestrička vonku a ja som vystrašene pozrela na Kazekageho. Ako sa sem dostal bez toho aby ho spozorovali? Venoval mi ešte jeden zo svojich pohľadov a rozsypal sa na piesok. Zostala som civieť na miesto kde pred chvíľou stál. Dvere sa otvorili a vošla sestrička. Rýchlo som zatvorila oči a predstierala, že spím. Sestrička niečo kontrolovala na prístroji a niečo si zapisovala a ja som zatiaľ premýšľala.
Ani som Kazekagemu nepoďakovala za záchranu života. Musím za ním zajtra ísť a poďakovať sa.
Ráno ma prepustili z nemocnice a tak som bola sama doma zatvorená. Otec bol v práci a Niky, Lin a Toru hliadkovali. Snažila som sa otca presvedčiť, nech už môžem nastúpiť, ale nedovolil mi to. Niky, Toru a Lin boli toho istého názoru a tak som nemala na výber. Už ma to v dome nebavilo a tak som na seba hodila oblečenie a vyšla som z domu. Premýšľala som kam pôjdem a popri tom som kráčala ani som nevedela kam. V diaľke som zaznamenala Temari. Keď ma zbadala, kývla na mňa aby som prešla k nej. Prekvapená som sa ohliadla, či sa nedíva na niekoho iného, ale nikto za mnou nebol. Váhavo som kráčala k nej a ona ma veselo pozdravila.
,,Anamo-san, ako sa máš?“ usmiala sa na mňa a sadla si na lavičku a tak som ju nasledovala.
,,Dobre, a vy Temari-sama?“ zdvorilo som jej odpovedala.
,,Nevykaj mi... hovor mi Temari, dobre?“ zostala som úplne šokovaná.
,,Dobre.“ povedala som neisto.
,,Chcem sa ti poďakovať, za to, že si tak ochraňovala môjho brata a ospravedlniť sa ti za to, že som ťa v pracovni označila za slabú.“ ospravedlnila sa mi. Spomenula som si na jej pohľad, ktorý mi venovala v pracovni.
,,To je v poriadku.“
,,Keď ťa Gaara priniesol do Suny, zobrala som ti masku, aby som ti ju mohla vrátiť.“ podávala mi moju masku, ktorú som celý deň hľadala.
,,Arigatou“ poďakovala som. Už som chápala odkiaľ ma pozná. Bola som si doteraz istá, že ma bez masky nevidela, a tak som si nevedela dať dokopy, ako to, že vie, ako vyzerám.
,,No nič, musím ísť za mojím tímom. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme. Dovidenia Anamo-chan.“ pozdravila ma a odišla. Chvíľu som tam len tak sedela a hľadela pred seba. Potom som sa rozhodla, že je čas ísť sa Kazekagemu poďakovať za záchranu života, a tak som sa zodvihla a vyrazila som k Administratívnej budove.