Vojna a Láska 03: Vyrážame, Dattebayo!

A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kres spráskal pušiek, zahrmely delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čŕstvej krvi brod…

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie svlek: výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…

(úryvok z básne P. O. Hviezdoslava: Krvavé Sonety)

Obrovský výbuch odhodil piesočných ninjov.
„Gaara!!“ skríkol zdesený Kankuro. Keď však prach opadol, zbadali veľkú pieskovú guľu. Gaara bol v nej. Ninjovia sa na seba opäť vrhli. Začali vybuchovať bomby, lietať kunaie, sekali sa mečmi a kde tu ktosi použil akési jutsu ktoré spôsobilo menší výbuch, výchricu alebo sa zo zeme zdvihli skaly.
Po hodine bojov, sa piesoční shinobi museli stiahnuť do zákopov pri ich tábore. Medzi nimi a skalnými ninjami bolo bojisko plné kráterov, jám, a zmrzačených tiel. Gaara stále nevyšiel z piesočného štítu.
„Toto je zlé“ povedal Kankuro, „je nás len desať a ich je dvadsať. A navyše nevieme čo je z Gaarom!“
„Musíme ustúpiť“ hovorili ninjovia.
„Nie!“ zahriakol ich, „musíme počkať na rozkazy od kazekageho!“ Medzitým sa k ním nenápadne doplazilo päť hadov z hliny.
„Pozor!“ zakričal Kankuro, no bolo už neskoro. Väčšina z nich stihla oskočiť, ale štyrom ninjom ktorým sa nepodarilo zaregistrovať hadov, sa nedokázali vyhnúť výbuchu.
„KATSU!“ skríkla kamenná kunoichi ktorá letela na vtákovi. Hady explodovali.
V tom sa z pieskovej gule vyrútil kazekage. Na ženu na vtákovi sa vrhli tony piesku.
Tá však stihla použiť doton bunshin (zemský klon).
Je nás príliš málo! „Ústup!“ zavelil Gaara, a ninjovia sa okamžite dali na útek.
„Musíme sa vrátiť do dediny, Kankuro.“
„Hai!“ odvetil bratovi.

V Konohe...
„Tak vyrážame, Dattebayo!“ skríkol Naruto a rozbehol sa cestou od dediny.
„Počkaj!“ kričali za ním ostatní. To je ale idiot. Pomyslel si Shikamaru.
Najskôr utekali po ceste, neskôr zabočili do lesa na západ.
„Ku pobrežiu je to dvadsať kilometrov,“ oznámil im Neji.
„To aby sme sa poponáhlali“, povedal Naruto a zrýchlil.
„A čo prestávka na obed?“ pýtal so Chouji, „musím si predsa udržovať silu!“ a vytiahol chipsy.
„Musíš sa stále napchávať?!“ pohoršoval sa Kiba, „potom si taký tučný!“
Choujimu sa blyslo v očiach. „K*RVA JA NIE SOM TUČNÝ!!“ zahučal a vrhol sa na Kibu, ktorý chudák padol na zem pod jeho váhou. Akamaru začal zlovestne vrčať.
„Heh! Dosť! Chouji! Kiba!“ snažil sa ich upokojiť Neji.
„DRŽTE PAPULE!“ zhúkol Sasuke. Choji sa okamžite postavil. Kiba zostal zarytý do zeme.
„A zdvihnite ho!“ zavelil Sasuke. Neji s Narutom zdvihli Kibu.
„Bol som... zavalený....“ vytisol zo seba, „nemôžem dýchať! On mi rozmliaždil všetky kosti!“
„Neboj sa dáš sa do kopy“, upokojil ho Neji.
„Ideme dalej!“ povedal Sasuke.

V Sune.....
„Gaara!“ šťastne zvolala Temari, „konečne ste tu, musíte ísť so mnou!“ A viedla ich po strechách cez celú dedinu až k nemocnici. Gaara zaregistroval že po celej dedine sú porozbíjané okná na všetkých domoch a niektoré domy sú dokonca zrúcané, a že na zemi sú krátery po výbuchoch.
„Čo sa tu preboha stalo?“ pýtal sa Kankuro.
„Kamenní ninjovia“, oznámila im Temari, „boli tu, leteli na akýchsi vtákoch a hádzali dole nejaké bomby.“
„Takže ich je viac?!“ zhrozil sa Kankuro, „ ako je to možné?“
„Nie“, povedal kazekage, „bol len jeden. A tých vtákov aj bomby urobil on.“
Vošli do nemocnice, Temari ich viedla po chodbe rovno na operačnú sálu.
„Baki-sensei!“ skríkol Kankuro a rozbehol sa k stolu kde ležalo telo jeho senseia, „ako sa to stalo?“ pýtal sa zo slzami v očiach.
„Zopár tých bômb zasiahlo aj úrad kazekageho“, hovorila Temari, ktorá tiež plakala, „on.. on bol vnútri aj s celou radou!“ dokončila a slzy sa jej skotúlali po tvári na zem.
„Nie...“ hlesol Gaara. V tom dostal nápad ako môže zachrániť svoju zem. Vybehol z nemocnice a zamieril k ruinám úradu.
„Túto správu pošlite do Konohy!“ povedal Gaara ninjovi pri holuboch.
„Hai! Kazekage-sama!“ odvetil ninja.

Na hranici zeme vetra......
„Súdruhovia!“ pozdravil tsuschikage päťsto nastúpených ninjov, „súdruh raikage nám prislúbil pomoc v boji, ak padne Suna! Sme vo vojne! Vo vojne za v ktorej vyhrá ten najlepší! Vo vojne, v ktorej sa musia prinášať aj obete. Rodiny padlých ninjov dostanú finančnú pomoc, a budú vedieť že ich drahí, padli za dobrú vec!“ dokončil svoju reč tsuschikage.
„Neberte žiadnych zajatcov! Pokiaľ bude žiť niekto kto bude mať silu aby sa postavil proti nášmu režimu, bude to vždy hrozba! Ale kazekageho a jeho stúpencov chcem živých! Choďte!“ zavelil a ninjovia sa rozpŕchli. Už nebude nikto kto by mi mohol odporovať! Pomyslel si a začal sa smiať.