Oáza v púšti 1/2

Predslov, prosím prečítať

Meno poviedky si vysvetlite ako chcete, koniec koncov pointa je v poslednom diele. Pár poznámok:
1. poviedka sa týka mojich vlastných postáv. Ide o Sora a démona, ktorého v sebe prijal.
2. jedná sa o spoiler ak niekto číta ostatné poviedky so Sorom + i tak sa ich konca asi nedočkáte takže toto je také odškodné. Aby ste sa konečne dozvedeli čo sa stalo s dedinou, s klanom a mestom.
3. tí, čo ani nepoznajú Sora a jeho príbeh, tak to hádam pochopíte, ale i tak si to môžete prečítať, kľudne. koniec koncov, všetko bude vysvetlené. a ucelené
4. príjemné čítanie
5. pre všetkých, ktorým sa Sora dostal pod kožu.
6. arigatou gozaimasu.

........

Uprostred našich rámov sneží,

Svet ukrytý pod povrchom nevinnosti,

Pod povrchom nepoznania,

Tam dole pod chladnou prikrývkou,

Drieme teplá dlaň,

Ktorá zakrýva jazvy,

Sypú sa slzy ako zrnká piesku,

Celia rany

........
Čo znamenala nenávisť pre jedného malého chlapca odsúdeného neprávom? Možno nespravodlivosť, obmedzenosť ľudí. Jedna veľká lož, a strach. Ale keby sa mal každý človek podmaniť strachu, akoby vypadal potom jeho život? Večne utiahnutý v kúte, zo života by nič nemal. A tým jediným, čo ostáva pre takého to človeka... je sila... duchaprítomnosť... sila, jeho mysle, zvíťaziť nad potupou, nad osudom, a snažiť sa ho i keď len mierne ohnúť... i keď si sami sebe pošlete obyčajný lístok zo stromu do cesty... viete, že ste ten list poslali osudu do cesty vy... dokázali ste ho ovplyvniť. To, je životná sila...
........
Horúci vietor naberal piesočné duny na výške. Horúci pás vzduchu lámal okolie na poly, do tvarov, a jemného trasu. Za horizontom, večným horizontom sa vynímalo pohorie. Tá nekonečná ilúzia pre bláznov, ktorý nevedia kam vkročili. Nad tou celou smrtiacou krásou zlata, naviateho v kopcoch vynikal pohľad modrých očí akoby sa snažil vpiť do jasu oblohy bez jediného obláčika.
........
Niekde v ľudskom vnútri, riadenom právom, príkazmi a výchovou, driemu detské sny, vytvorené detskou nevinnosťou a fantáziou. Nech sme zostúpili na akúkoľvek cestu, sny ostali v nás. A len ťažko si ich ako dospelí priznáme.

Na skale oblepenej piesočnými zrnkami sa vynímala jedna jediná rastlina v šírom okolí. Na hrane vysokej skaly sa tenkými a predsa pevnými korienkami držala kvetina. Jej čierne lupene pohlcovali svetlo, ukrývali ju
pred svetom. Tmavé korienky vrastené do piesku. Záhada odkiaľ brali život pre kvetinu. Pre čiernu ružu vkliesenú do nehostinného prostredia. Vynikala tým názorom, akoby ju niekto vytrhol z raja a previezol cez polovicu sveta až sem, kde sčernala, akoby stratila životnú energiu. Osamotená, vyhodená z raja. Dennodenne skúšaná v horúcom slnku a vetre. O kúsok vyššie stál počiatok všetkých čiernych piesočných ruží vo svete. Jedna jediná osoba, ktorá mala rovnakú podstatu ako tá kvetina. Osamotená, vytrvalá, nezdolateľná, nepolapiteľná...

až príde čas odplaty, poviem, odpúšťam ti...

Vietor sa pohrával s pieskovo zlatistými pramienkami vlasov a vháňal ich do modrých očí. Postava muža odetá do obyčajnej zošednutej košele a starými nohavicami čo pamätali rozhodne lepšie veky, sa ani nepohla. Okolo čižiem vietor navieval piesok. Čierna šála previala cez rameno dozadu akoby sa chcela vybrať iným smerom než jej majiteľ. Utiecť od toho, čo je pred ňou.

Nikto by sa nepozastavil nad postavou ktorá stojí na hore. Vypadal ako vytesaný z piesočného kameňa. Ale predsa ten kameň dýchal. I keď v sebe ukrýval temnotu. Liala sa ako voda, dokázala sa sypať ako piesok, vypariť sa do oblakov a znova napadať do jeho vnútra ako dážď. Démon, ktorý sa díval na svoj domov. na rozsiahle piesky púšte. Na duny, ktoré dokázali zabíjať. Piesočné víchrice v diaľke. Uprostred monotónnej a jednofarebnej krajiny, bol rovnako vzácny ako tá ruža na skale. Jediný život v mŕtvej a zabudnutej krajine.

...budem sa tváriť, že sa nič nestalo... odpúšťať je vec človeka, jeho charakteru a cti. Odpúšťanie je sila. Je mocné, a úprimné... odpúšťať dokážu len ľudia, je to ich výsostné právo...

Slnko sa pomaly odoberalo na západ. Púšť sa stávala chladnou a ešte menej prístupnejšou. Kvetina zatvárala svoju hlávku a jeden muž sa otočil na odchod.

„...videl si, čo si vidieť chcel...“ modré oči sa preliali, ako mraky na oblohe a vyjasnili pravú farbu mužových očí. Slabo hnedá, až medená farba očí, ktoré sa privreli a pohliadli na krajinu pred sebou.

Ak ešte nikto nevidel dokonalé spolunažívanie démona a človeka... môže sa stať, že tým démonom je bývalý človek... a ak to vidíte... je dosť možné... že démon sa človeka bojí... alebo, majú rovnaký cieľ.

V život sa nič nedialo nadarmo. Rovnako ani jeho príchod späť do krajiny, z ktorej ho vyhnala vlastná pomsta. Hnev a smútok ho odtiahol preč, strhol z koreňov do diaľky, aby nenapáchal ešte viac škody, než bolo vytvorenej. Len malý chlapec vnárajúci dlane do krvavého piesku, hľadajúc pod ním svojho brata. Krv, ktorý zacelil rany, vytvoril jazvy, a všetku bolesť, pochovala chladná maska samoty a strachu zo sklamania a možného prežitia novej bolesti.

Ak sa dnes objaví, poviem mu, odpúšťam ti... i démon, dokáže vyjadriť ľútosť, keď je to démon, chrániaci ľudí...

Noc sa v rýchlosti zosypala na piesočné kopce. Tmavo modrá obloha, osvetlená guľatým Mesiacom a drobnými hviezdami, ukazovala na sever vďaka Severke. Presne tým smerom sa vybral. Vstriec minulosti, aby mal pred sebou konečne budúcnosť, a neblúdil v zakliatych kruhoch osudu, ktorý mu neustále plietol do cesty naviate zrnká, ktoré k nemu dovial z minulosti vytrvalý vietor.