Oáza v púšti 2/2

Uprostred rozľahlej púšte sa pýšili piliere siahajúce do výšok neba. Zničené, napoly rozpadnuté kamene slávy klanu. Nikdy v živote nevidel mesto v jeho sláve. Nezažil pády panovníkov, boje, zradu. Bol len dieťa, a tie sa snažia ukradnúť si vlastný svet farieb a fantázii. Mesto pýšiace sa silou, a ochranou démona, padlo v jednu jedinú noc. Démon zradený blízkym priateľom jeho vyvolávateľa. Ušlapaná viera a činy. Telá navždy pochované pod chladným pieskom v jeho hĺbke. Mesto živé, plné zelene, kvetín, stromov, sa premenilo na hrobku behom jednej noci. Ulovením démona.

„Poznáš najstaršiu legendu o vzniku Houshu?“

V diaľke zahrmela tmavá vlna. Vietor sa zdvihol a navieval nové duny. Dokázali sa meniť každú minútu na nepoznanie. Človek sa jednoducho stratil. Obrovská vlna piesočnej búrky bola na obzore.

„...démon polapený v lomoch kamenia... uväznený pevnou pečaťou...“
Muž na druhej strane od neho, si splietol dlhé čierne vlasy do vrkoča. A predsa pár pramienkou ušlo do vetra.

„...zakladateľ mesta, Arister Aidara, bol muž mnohých tvári. Mocný a pri pohľade úbohý človek, bojovník a pri tom roľník. Ctil si životné ideály a poctivú prácu. Rovnako ako silu a odvahu bojovníka. Je jednoduché ničiť a ťažké budovať... ešte ťažšie bolo vybudovať vzťah medzi dvoma klanmi a spojiť ich v jeden... klan Aidara...“

Ani by sa nenazdal, keby sa postavil, kráčal ďalej a príbeh mu rozprával spoločne s prehliadkou ruín. Lenže aký mali význam. Poctu? Mohylu? Pomník, ktorý pomaly zasypávali piesky času? Krv pochovaná pod zrnkami piesku. Ak niečo niekedy existovalo, bol to mýtus. Sila, moc, všetko to bolo príliš krásne a pevné aby to mohlo trvať večne. Len karikatúry vytŕčajúce z pieskov. Akoby sa snažili znova povstať, prestať sa topiť a hĺbiť. Vytvoriť zašlú slávu a moc.

„...Arister bol muž roľník. Mal pevné zázemie v umení ninja. Avšak bol príliš chudobný. Kvôli vojne a jej hrôzach sa vzdal svojho mena ninji. Usadil sa a pracoval hlboko v púšti ako baník, spoločne s ľuďmi z Kuro Sabaku. Vyrástol si tam, vieš aká to bola dedina. Plná piesku, s kvapkou vody. Ešte pred tým, než sa vybudovalo mesto Housha, to bol len piesok a utrápení ľudia, ktorí tam našli útočisko pred spravedlnosťou. Boli to vyvŕheľovia, zlodeji, vrahovia, ale i obyčajní ľudia... i tí, ktorí boli poznamenaní tým najhorším spôsobom... krvou nevinných. Tí, ktorí zabíjali a ich dôvody a ideály padali rad radom spoločne s desiatkami vyhasnutých životov na bojisku.“

Ani sa nepohol. Načúval slovám, ktoré sa tvorili jedno za druhým. Toľko neucelených príbehov už za ten čas počul. Nemali hlavu ani pätu, vyznievali komicky, rádobo, nepravdepodobne. Alebo to boli príbehy bez začiatku a konca. Nedokončené. Tak prečo si nevypočuť príbeh od niekoho, kto zažil založenie mesta, klanu, prežil jeho slávu, a spôsobil jeho pád...

„...boli sme len vojaci, ktorých ťahali ich páni. Nevážili si ich životy... ťahali sme jednu bitku za druhou. Načúvali sme našim veliteľom... a neboli to dni... boli to hodiny. Hodina po hodine, minúta po minúte, a ich rozkazy sa nám stále zdali absurdnejšie a absurdnejšie. Prečo by sme mali zabiť to dieťa? A tú ženu? Čo urobili? Nikoho neohrozujú? Čím môže silného pána s desaťtisícovou armádou ohrozovať dieťa s hračkou v ruke? A čo ženy? Ako môže stará žena ohroziť statného muža? Starci... nevinní ľudia, ktorí prežívali zo dňa na deň a boli radi svojmu životu... to všetko, čo sme si prežili, a nechápali tomu... rozmáhať sa na úkor ľudí, ktorí sa denne modlili aby sa ich to nedotklo... nevinnosť, nepodstata vojny...“

Muž sa odmlčal. Každé slovo zapadalo do seba ako dieliky skladačky, ktorá mu mala odhaliť obraz. Každé z tých slov, bolo plné prežitia a citov. Toho, že to skutočne prežil a videl. Mohol o tom rozprávať neustále celé dni, aké je to zbytočné komukoľvek. Ale ľudské srdce bolo hold chamtivé. Rovnako ako Sora zabil nevinného človeka, pretože to niekto chcel. Zabil ho a vzal zodpovednosť na seba, bez odmeny. Duša človeka sa nedala vykúpiť žiadnou inou cenou než dušou. Často to končilo tak, že zabil i svojho zamestnávateľa. Ľudské potreby, ktoré potrebovali niečo iné a zároveň ľudské. Ľudia, ktorí potrebovali iných ľudí, a ich veci.

„...lom...“ začal odznova a novým nádychom a silou. Oblačnosť prašných a tmavých mrakov sa pomaly približovala. No slnko nestrácalo na svojej intenzite. A ten, kto žil celý život v púšti a brodil sa ňou dokázal poznať, kedy je správny čas sa ukryť.

„...kopali sme do starej hory. Arister tam niečo objavil. Kus železa. Zistil, že sú to reťaze. Odokryli sme tú tenkú kamenitú stenu a našli sme nádobu, zapečatenú zvitkami.“

Vie ako sa to stalo, ako vyslobodili Sakyubara. Cíti ho vnútri seba, jeho mlhavé spomienky, sú čiernobiely a plné chladu. Necíti nič, úplne nič. Len chlad a zvláštne pálenie. No i keď ten príbeh pozná, mihotavo ho videl pred sebou, ako v zrkadle, inom priestore, nezastaví ho ani jediný krát. Chce aby mal ten príbeh konečne zmysel.

„...pri vyťahovaní nádoby, sa jedna z pečatí porušila, boli to už staré pečate ledva držali, jediné, čo toho démona v nádobe ešte držalo bolo kamenie. Zrazu sme ucítili chlad. Steny na vôkol boli pokryté námrazou. Nádoba praskla a pečate sa uvoľnili. Avšak Arister dokázal démona zachytiť vlastnou pečaťou. Na dôkaz toho, že nežartuje ju uložil do vnútra démona. Zapečatil si ho a navždy k sebe upútal. Aby ho nezabil, musel démon prebúrať polovicu hory a tak dokončiť tunel, ktorý sme dolovali. Lenže ani to nestačilo. Arister začal démona viac a viac zneužívať. Chcel ovládnuť tento kraj, chcel ovládnuť Sunakagure... začal budovať, spyšnel, dostal moc, všetci sa ho báli...“

„A na týchto piesočných kopcoch, ktoré sa menia každým okamihom, vybudujeme niečo, čo bude stabilné, na znak toho, že i premeny sa dajú zastaviť. Že i neskrotný živel, môže byť skrotený. Že i človek, ktorý nemôže nájsť pokoj v duši, ho jedného dňa dokáže nájsť.“

Vyrastali domy, radnica, budovali sa chodníky. Mesto dostalo celkom iný tvar a rozmer ako ostatné. Mohutnelo, stávalo sa hrozbou. No potichu a potajomky uprostred srdca púšte bolo nebádané a neviditeľné. Démon im poskytoval ochranu, a Arister ho za to nezabil. O chvíľu začali vykvitať stromy, jazerá, ktoré vznikali vďaka chladu ktorý dokázal Sakyubaru vytvoriť. Mesto si budovalo vlastné prírodné podmienky. Oáza uprostred púšte.

„...Arister, ochraňoval svoj ľud, proti nájazdom feudálnych pánov, proti jednotlivým Kage... bola to nedobytná pevnosť. Mal po boku mocného démona... Dával ľuďom vonkajší pocit bezpečia. Ale nemohli von. Začínal byť paranoidný. Zakázal vychádzanie z mesta. Dal postaviť ohromné hradby a opevnenia. Ľudia boli uväznení. A v ten deň...“

Deň, jeden jediný deň. Ten mu preblysol hlavou, ako vlastná spomienka. Spomienka na niečo, čo nikdy nezažil a nevidel, a predsa cíti, že je to jeho, tak isto ako to čo mu prebýva vnútri.

„...mal som už toho dosť! Ako vodca klanu Kasaime, ktorý sa zlúčil s Aidara klanom, som musel zakročiť. Nemohol som nechať náš klan uhynúť v zabudnutie. Arister nás podviedol, svojou hlúposťou, paranojou, nás skoro všetkých zabil.“

Sore v ten okamih vystala len jedna jediná otázka na rozume, ale vedel byť trpezlivý a vypočuje si príbeh dokonca. Až potom sa bude pýtať. Nastane niečo, čo mal urobiť už dávno. Ale dostať sa k tomuto človeku bolo ťažké. Nájsť ho, vyhľadať, aby bol sám. Pokúsiť sa s ním rozprávať a nebojovať. Všetko v kľude.

„...v jednu noc, som zjednotil náš klan, klan Kasaime a vyrazili sme proti Aristerovi. Rozpútali sme hotové peklo. Pýtal sa ma; prečo? nemáš dosť boja? Krvi? Vojny? nezmyslov v bojovaní? Kam tým chceš dôjsť? Chcel som len slobodu... chcel nám ju dať, ale uzatvoril nás jedine v jednej klietke.“

„Vták v klietke, nie je vtákom...“ Muž sa usmeje a pohliadne pred seba do zlovestného mraku plného piesku a vetra.

„To by si mal vedieť, si Sora...“ pomaly sa postaví a pohliadne na zbytky mesta. Nič viac než chabá spomienka. Ako informačná tabuľa; tu stálo mesto Houshu.

„Vážil som si ho... ale vzal nám niečo, o čo sme vo vojne bojovali, to jediné, o čom nám velitelia nerozprávali. O slobode.... o hodnotách človeka. Už to stačilo. Nemal som v pláne rozviť taký masaker...“

„...Meiyo...“ riekne potichu Sorov hlas. Snáď akoby to šeptali zrnká piesku. Cítil z vodca klanu Kasime strach, nervozitu, bolesť. Ľútosť, nech už bola akákoľvek. Ľuďom dal slobodu, i keď celkom iným spôsobom, než mal v pláne. Jedna malá vlna sa spojila s druhou, a vytvorili veľkú vlnu. Príliš veľkú, aby ju dokázal zastaviť.

„...Arister, ušiel i s démonom do Kuro Sabaku.“ Povie trpko a pohliadne znova do búrky. Príde a pohltí ho. Celého, zrovná ho, a pochová pod pieskom spoločne s ľuďmi, ktorých zabil neuváženosťou i keď správnym úmyslom.

„...vymklo sa nám to z ruky. Klany začali viesť bitku i tam. Zabíjali nevinných ľudí... neodkázal som...“

Vietor sa zdvihol a s ním i piesok, ktorý sa snažil dostať do očí a oslepiť ich. Ak to nebolo slnko tak bol piesok, ktorý bral o zrak. Zrazu príbeh končil. Nemal ten koniec, ktorý si predstavoval. Končil bolestivo, bez jedinej zmienky o šťastnom konci. Všade len smrť, o ktorej dokázali ľudia neustále hovoriť. Zlé časy, ktoré vystriedajú znova zlé.

„...všetci umreli... všetci do jedného.“

Meiyov šialený výraz naznačoval tomu, že sa znova dostal do toho okamihu. Znova a zase to prežíval a utápal sa v minulosti. Slnko sa skrylo za mraky a tým zvýraznilo atmosféru a slová ktoré prenikali pod kožu.

„...tvoji rodičia, priatelia, všetkých ktorých si poznal...“
Sorov výraz nestranného poslucháča sa zrazu vytratil. Ďalej ten príbeh pozná. A možno i niečo navyše.

„...preto si odstránil z démona pečať. Koniec koncov, dokázal si to len ty, pretože si z časti tú pečať viazal... démon sa vzbúril, zabil Aristera, pretože ty by si to sám nedokázal. V zápätí si mal stále svoju silu, tak si znova spútal démona a keďže si potreboval nádobu, a nikde žiadna pečatná nádoba nebola, uväznil si démona do človeka. Malého chlapca...“

„...chlapca menom Sora Aidara... milé, však pokračovateľ rodu...“

„Volám Sora Jiyjuuka... som náhoda v bitke ktorú si viedol, a nič viac to pre mňa neznamená...“

„Nechceš sa pomstiť? Za smrť otca, matky... brata?“
Sora ucíti ako sa zmenila viditeľnosť. Avšak pre neho nie je piesočná búrka žiadna hrozba. Ani jedno zrnko piesku, ani celú púšť. Ani celé týždne v púšti. Piesok je zrazu chladnejší, vietor tak isto. Piesok v takej rýchlosti bude pri náraze na telo i bolestivý.

„...ja sa nemstím... neviem, čo je to pomsta... áno, priznávam, viem, čo je túžba po pomste... je to bolestivá osina, ktorá trčí z rany, ktorá chce mať kľud a zahojiť sa. Tým, že ťa zabijem, osinu vyberiem a ukončím trápenie...“

Meiya sa k nemu otočí a rozpaží ruky. Pre neho bude smrť istým vykúpením. Možno si to myslí, alebo má pocit, že je neporaziteľný. Jedinečný, ten kto dokázal prežiť, zabiť. Stretol sa s démonmi a stále tu je, existuje. Stojí nad svojim výtvorom. Dieťa, ktoré prijalo svoj údel, vyrástlo a šlo vlastnou cestou.

„...dokážeš to?“

„Každý máme svoje ciele, dopracujeme sa k ním rôznymi spôsobmi. Mnoho krát nemáme na výber, a veci sa nám v chaose vymykajú z rúk.“

„...ty...“ Meiya neveriacky pohliadol na Soru, ktorý kľudne pred ním stál. Nechystal sa katany, nesnažil sa vytvoriť pečať, či len mávnutím ruky ho zahrabať do piesku. Po toľkých rokoch, našiel predsa to, čo hľadal u ľudí. Mier, a pokoj s ktorým sa dokázal Sora na neho dívať. Zmierený s bolesťou a stratou, ktorá ho priniesla na cestu plnú smrti a krvi, aby sa dostal jedného dňa až sem. Zabil toľkých nevinných, a ten ktorý za to môže, ostáva stáť na mieste v očiach nevyslovené otázky.

„...ty... ty mi dávaš... vari, odpustenie?“

„...chceš viac?“

„Neverím ti! Si... si samuraj, môžeš ma zabiť kedykoľvek! Nemám proti tebe šancu, a ty sa mi otáčaš, a dávaš mi odpustenie?“

„Pýtaj sa sám seba... nedokážem ti dať odpustenie za to, za čo sa cítiš vinný. Za to, si môžeš odpustiť len sám.“

„Zabil som ti rodinu!“ ozve sa v okolí ako rana z milosti. Ako vyburcovanie. Akoby potreboval dodať silu presvedčeniu, že s ním má Sora bojovať.

„Nemôžeš odísť!“ skríkne mu smerom k chrbtu. Otáča sa mu a odchádza. Preč, od neho. Bez odplaty, bez jediného úderu, za všetku preliatu krv a bolesť.
„...je to tvoja bolesť... za moju ti odpúšťam...“

„Sora! Nemôžeš odísť!“

„Ale ja už odchádzam!“

„Soraaa!“ Meiya skríkne už len do oblaku piesku, ktorý Soru zahalí. Búrka sa priblížila na toľko aby zniesla z očí okolie. Rovnako ako Soru.

„...odpustenie...“ šepne si pre seba Meiya, ktorý si sadne späť na svoje miesto na skale. Ešte posledné obrysy pilierov a zrúcaním.

„...ako oáza v púšti...“ jeho telo zavalí ostrí vietor zmiešaný s pieskom. Vlna zahalí celé údolie do temného oblaku, ktorý nevie čo je zľutovanie. Proste prechádza raz za čas údolím a tvaruje povrch, ktorý nemôže byť stabilný. Nič nemôže byť navždy stabilné, keĎ predtým to malo voľnosť, rozvíjalo sa to. ak človek postaví dom na vyrúbanej pôde, nájde sa semiačko z ktorého vyklíčia korene a tie, dom narušia. Rovnako ako korene pod tvrdým betónom dokážu narušiť rovnosť a jednotvárnosť. Ako pokus skrotiť niečo, čo pri skrotení uvädne, upadne a zahynie... následne to zničí všetko čo bolo vybudované.