Nebeské oči 001

Bol vlhký jarný deň. Dievča práve vstávalo z postele. No nechcelo sa jej. Malo hlavu ako v ohni. Myslela si, že to bude len tým škaredým počasim, no mýlila sa. Od hlavy po päty bola celkom spotená, ale aj tak ju triasla zimnica. Zle sa jej dýchalo a z nose jej tieklo ako z odkvapu.
„Mami!“ Zakričala, teda skôr sa pokúsila zakričať na mamu. Mama hneď pribehla a uvidela, že je zle. Momoko, ako sa dievča volalo, vyzeralo choro. Hneď ju zobralo ku lekárke ona a nie jej otec ako zvyčajne, lebo bol na misii..
Jej rodičia boli veľmi rozdielny ako deň a noc. Naruto, ako sa volá jej otec má blond vlasy a modré oči naopak od jej mamy Hanabi, ktorá má tmavé, takmer čierne vlasy s bledými očami. Protiklady sa predsa priťahujú.
Všetci jej hovoria ako sa podobá na otca. Lesklé blond vlasy s občasnými odleskami trochu neurčitej modročiernej farby sa perfektne hodia k peknej tváričke. Na nej sa vynímajú oči farby ako nebo. Nebeské oči, tak im hovorieva Naruto. Tie oči majú z každého rodiča niečo, no z oboch majú farbu, preto sú take pekné. Na to že má 14, je jej telo dobre vyvinuté, vďaka ním sa páči aj chalanom, i keď nie vždy je to pre radosť. Teda lepšie povedané nikdy. Až kým neuvidela jeho.
Sedeli u lekárky a vtedy ho prvýkrát zbadala. Sedel tam ako kôpka nešťastia, tomu však neubralo na kráse. Bol jednoducho perfektný. Trochu vyšší od nej, skvelá postava, akú som v živote nevidela (teda možno videla, len si to neuvedomovala). Hnedé trošku dlhšie vlasy sa hodili ku pokožke, ktorú mal ešte bledšiu ako ja a to je už čo povedať, keďže ja som odtieň pokožky zdedila po mame. A to najlepšie nakoniec. Nádherné, milé, obetavé, veľké no ale aj trochu studené, modrozelené oči len potvrdili jej mienku. Bol jednoducho sexi. Toto jej kamošky neuveria.
Chvíľku sa mu pozerala do očí, keď sa zrazu aj on jej pozrel do očí. Teda skôr do výstrihu, ale to si nechcela pripustiť. Sklopila zrak a očervenela. Celá zahanbená len dúfala, že ho už nikdy neuvidí, i keď kdesi srdci túžila po opaku. Zachránila ju lekárka, zavolala si ju dovnútra.
Potom sa vrátila domov s tým že má ležať a nie chodiť na misie, to ju sklamalo keďže je už mladá chunninka. Tak ležala. Deň, dva, týždeň a po ďalšom týždni šli ku lekárke, či už môže chodiť na misie, alebo aspoň trénovať. Dovolila jej to.
Keď sa na druhý deň ráno zobudila, vyspatá a celá vytešená, že dnes ide na tréning. Vyskočila z postele a pozrela sa von oknom. Na oblohe nebolo ani mráčika, takže jej oči mali farbu presne ako nebo. Obliekla sa, umyla a zbehla dole do kuchyne na raňajky. Len čo do nej vošla zarazila sa. Na stole nečakali raňajky ako zvyčajne.
,,Kde len môže byť moja mama?“ Premýšľala nahlas Momoko. Nič nenechala na náhodu a tak sa sama vybrala ku svojej mame do izby. Otec nebol doma tak sa ani nemala koho spýtať, že kde má raňajky. Čím bližšie bola k izbe tým hlasnejšie sa ozývali zvuky. Bola vyľakaná, no ani to jej nezabránilo sa pozreť dnu. Otvorila dvere a zbadala...