Naruto a Hinata 01 - Stará láska odchádza, nová je tu...

Naruto sám kráčal po prázdnych uliciach Konohy. Rozmýšlal nad všeličím, keď zrazu začul zneďaleka smiech...
Pozrel tým smerom a zbadal Sakuru a Sasukeho sedieť na lavičke pod stromom. Sasuke držal Sakuru okolo ramien a ona sa smiala. Prečo sa zrazu cítil tak sám? Oni dvaja boli spolu, zatial čo on...
Potichu odišiel z ich blízkosti a potuloval sa ďalej, až nakoniec usúdil, že je čas ísť domov.
Zaľahol do postele a myslel sa Sakuru. Akoby už od začiatku vedel, že bude so Sasukem... Pocítil trochu hnev keď si uvedomil, že ho Sasuke v tomto porazil. Naruto sa nepokojne otočil na druhú stranu ho začali chytať pochybnosti:naozaj milujem Sakuru? Vždy som ju miloval, ale stojí mi zato trápiť sa pre ňu, keď ona miluje iného?
,,Nie, nemilujem ju.Už nie- “ potichu presviedčal sám seba, a s týmito myslienkami upadol do spánku.

Prebral sa nato, ako mu do očí svietilo jasné slnko. Dnes bude úžastný deň na tréning, pomyslel si natešene...bolo to zvláštne, pretože už dlhý čas patrili jeho prvé aj posledné myšlienky dňa Sakure. Plný energie vstal a nabehol do kuchyne, sklamaný však nenašiel nič okrem kelimku s nápisom „Instant Ramen“ ktorý by si ešte aj jeho deda pamätal. „Mal by som zajisť do Ichiraku.“ A už aj bral „žabičku“ ktorá vyzerala tento krát celkom vypasene.
Čakal že v Ichiraku nebude ráno nikto, väčšinou tam bývajú ľudia na obed a večer, ale...
„A-ahoj Na-naruto-kun.“
,,Ehm? Á Hinata, to si ty. Ešte som ťa tu v Ichiraku nevidel.“ Nahodil nechápavý výraz, pretože bolo preňho neskutočne ťažké rozmýlať o viac ako jednej veci naraz. Teraz mu hlavou bežali tri:
Čo tu Hinata robí?
Prečo sa červená , hádam nieje (zase) chorá?
a...vždy vyzerala tak milo?

Pri poslednej myšlienke pocítil že aj on začína “byť chorý“ a chytá trochú červenú farbu, tak sa radšej otočil a objednal si mega-porciu rámenu.
Hinata konečne nabrala dych a ukľudnila sa (ako to len šlo) a dostala zo seba:
„Ja...ja som náhodou šla okolo, a bola som hladná tak...tak...“ došla jej reč, lebo si uvedomia že Naruto dosť divne na ňu hladí...
____________________________________________________________________

„Ja...ja som náhodou šla okolo, a bola som hladná tak...tak...“ počúval Naruto fascinovane jej jemný hlas keď sa ona zrazu zasekla a pozerela naňho zvedavým pohľadom. Jasné, musím naňu civieť ako idiot...
Trochu potriasol hlavou akoby si ju chcel prečistiť.
„...a tak si sem prišla?“ dokončil namiesto nej, pričom ona chytila ešte tmavší odtieň červenej. Možno je fakt chorá, začal sa obávať Naruto.
Hinata zatial premýšlala, čo urobiť...v živote by mu nepriznala, že o Ichiraku išla len preto, že dúfala že tu bude on. Ale nepremyslela to dokonca...čo mám robiť?
Zrazu dve ruky podali Narutovi ramen, a ona sa potešila, že on s plnými ústami nebude môcť rozprávať, zato ona ho bude beztrestne pozorovať, zatial čo bude dojedať ten svoj ramen.
Naruto si celý natešený vzal misku, nenápadne však sledoval Hinatu...
Prečo sa vždy chová tak divne, keď ma vidí? Pri ostatných sa tak nespráva...možno ma z nejakého dôvodu nemá rada, a čudoval sa, že ho toto poznanie trochu zabolelo.
Trochu bez života (v Ichiraku poväčšine prejavoval viac nadšenia) sa natiahol pre paličky, a keď ich so slovom „Itadakimasu“ od seba odťahoval, trhol trochu silnejšie..
a prevrhol Hinatin pohár...
a jeho obsah sa po stole presunul k nemu, presnejšie k jeho oblečeniniu, presnejšie k jeho nohaviciam, ešte presnejšie k jeho... no do rozkroku.
Začal sa rýchlo utierať nejakou handrou čo našiel položená na stole a celý sa červenal, že sa mu toto stalo rovno Hinatou.
,,Ja....Hinata... prepáč, kúpim ti nové pitie.“ a rýchlo jej ho objednal.
„Ďakujem Naruto-kun...“ niečo rozprávala ďalej, ale on ju už nevnímal... Je tak krásana. A teraz si o mne musí myslieť, že som totálny baka. Možno keby...
„Tak-tak čo po-povieš?“ spýtala sa Hinata a ešte viac očervenela.
Naruto sa konečne prebral z mrakot:
,,Prepáč, čo si hovorila?
________________________________________________________________________

Zatial čo Naruto objednával pitie, Hinata si dodávala odvahy: dokážem to, teraz mám dobrú príležitosť...teraz alebo nikdy...Naruto položil pohár na stôl a zadíval sa naňu.
„Ďakujem Naruto-kun...vieš, roz-rozmýšlala som, či by....či by sme niekdy ne-nemohli spolu niekam zá-zá-zájisť “ poslené slovo ledva vyslovila... a Naruto bol ticho...
„Tak-tak čo po-povieš?“
Naruto vyzeral zaskočene....
,,Prepáč, čo si hovorila?
Ani ma len nepočúval...pomyslela si sklamane.

„No na tom už nezáleží“ usmial sa Naruto a pozrel jej do očí. Zase trochu chytala farbu...
„Chcel som sa ťa spýtať či by si mi nemohla pomôcť s tréningom...všetci išli na misiu alebo nemajú čas, tak som dúfal že možno ty...“ nech súshlasí, nech súhlasí, nech súhlasí... myslí si.
Znova jej pozrel do očí, ktoré sa akosi divne ligotali.
„Pô-pôjdem veľmi rada, Naruto-kun“ a hamblivo sa usmila...
„Takže čo keby sme sa stretli o jednej pri hlavnej bráne? By sme išli trénovať kúsok odtialto, ku rieke?“
„Do-dobre, budem tam o jednej, Naruto-kun“
Naruto sa otočil k Ayame a vypýtal účet.
„Prosím započítaj tam aj Hinatin ramen“
„Naruto-kun...to-to nieje treba“ je to od neho veľmi milé.
„Ale, no....ber to ako odmenu za to, že so mnou pôjdeš trénovať“ a usmial sa naňu.
„Ďakujem...a tak teda o jednej“ a zobrala niečo zo stola a s úsmevom sa rozbehla preč...
Narutovi až potom došlo že “nejaká handra“ s ktorou si utieral mokrý rozkrok bola Hinatina šatka...