The Darkness V (Sen jedného jounina)

---------------------

Tak

Konečne tu dávam novú kapitolku. To je tak, mne sa musí chcieť. Ale budem rada, ak si to niekto prečíta a napíše komentár.

Keď tvoja myseľ prepadne temnote, a začne napúšťať jedom i dušu, spomeň si, pre koho bojuješ...

Mesiac skrytý za oparom nočných oblakov na okamih vykukol. Jeho jemné svetlo, ktoré odhaľovalo jemnosť čiernej vpísanej na oblohe, preniklo cez otvorené okno. Každučký na novo odhalený kúsok Mesiaca prenikal do izby ako samotné slnečné lúče.

Svojimi jemne zlatistými lúčmi prešlo po bledej tvári a odhalilo nekľudné sny mladíka, ktoré prezrádzali jeho pohybujúce sa viečka. Tam vonku, za tými oknami sa v tichosti plazila noc a čakala kým Mesiac doputuje svoju každodennú púť. Z tej temnoty práve vyšla postava. Každým svojim krokom vnímala pomalé dýchanie mladíka ležiaceho na posteli.

„To svetlo, ktoré cítiš... to teplo, ktoré vnímaš...“ ozve sa mužov šepotavý hlas pri mladíkovi ležiacom na posteli. Ostrovčeky kože, ktoré vynikajú medzi bielymi obväzmi a tvár, je to jediné čo je z jeho tela vidno.

„Si späť doma... Soru...“

Teplý vietor, ktorý sa preháňal pravidelne po meste, mu bol akýsi neznámy. Vedel, že ho už niekde cítil, ale tie spomienky, boli akoby za sklom. Ďaleko od jeho mysle. Všetko bolo tak matné a skryté pod závojom. Akoby to bola minulosť príliš dávna, aby si ju mohol pamätať. Pripadal si tak smiešne a podvedene. Nemal byť už teraz na onom svete? A Shisho, nikde nie je. Nevidel ho. Prebudil sa na tomto cudzom mieste, medzi cudzími ľuďmi. Všetko bolo tak ďaleké a chladné. Dokonca i ten teplý vietor, ktorý s mu hral s vlasmi, bol akýsi neprístupný. Zrazu začalo všetko dostávať svoju pravú tvár a mená. Už to nebol ten istý vietor, ktorý mohol cítiť na lúke. Nebolo to, to isté slnko, ktoré na neho svietilo na druhej strane hory.
Jeho nohy spravili pár bolestivých krokov na chodník, kde sa zvíril piesok spoločne s prachom. Modré oči pohliadli hore na čisto modrú oblohu, akoby sa díval do svojich očí. Uprostred nej, žiarivé slnko. Už to nebolo to slnko... už to bolo slnko nad Sunagakure. Bola to obloha, ktorej meno sám niesol. Bola to obloha nad Sunagakure. A tí ľudia, boli jej... boli to tí, ktorí tu žili... ninjovia ktorí kráčali okolo neho s čelnkom znaku Sunagakure. Jeho očká sa rozšírili a pery poodchýlili. Zrazu videl všetko. Spletité ulice, vysoké budovy, usmievajúcich sa ľudí.

„Nii-san...“

Otočil hlavu smerom k západu, odkiaľ začul hluk. Jeho brat, kam sa podel? Umrel? Nenašiel ho v tej spletitej ceste mŕtvol. Žije, alebo nie? Môže byť tu? Každý záblesk minulosti bol ako ďalší kúsok do skladačky, ktorú pomaly staval. Čo sa tam vlastne stalo? S jeho domovom? S ľuďmi s ktorými vyrastal, ktorých vídal? S jeho rodičmi a bratom? Kam to všetko zmizlo?

„Kamže si sa vybral maličký?“ ozval sa za jeho chrbtom ženský hlas. Neznámy, znova. Ako dlho bol vlastne v bezvedomí? A kde je Shisho? Toľko otázok. Tak moc otázok, a sám ich nevedel položiť.

„Kde...“ otočí sa pomaly kvôli bolesti na ženu.
„...kde, je Shisho?“ modré očká padnú do pohľadu postaršej ženy s milým úsmevom a sivastými očami.

„Myslíš, tvoj sensei? Niečo šiel zariadiť. O chvíľu by sa mal vrátiť.“

„No áno, poznám tú chvíľu.“ Prehodí si popod fúziky. To ale znamená, že sa na neho nevykašľal. A vôbec... zdvihne ruky, dlaňami smerom k oblohe. On spal... skutočne spal, sníval, a jeho telo... je tu. Skutočne tu je a žije. Nevie ako to vyjadriť, ten pocit, ktorý sa mu prelieva telom. Skutočnosť že spal. Z takej obyčajnej a všednej veci. Má radosť. Dokázal to... jeho shisho. Vrátil sa pre neho, i keď meškal a zachránil ho. A čo viac... zachránil jeho budúcnosť. Na bledej tvári, sa prvý krát po týždňoch objaví červený nádych a pery sa zvlnia do jemného úsmevu.

Život... je to najdôležitejšie čo máš. Utiecť, nie je vždy zbabelosťou... môže to byť jediný spôsob, ako dosiahnuť toho, pre čo si bojoval...

„Naša Emma sa usmieva, čo?“ Soru pohliadne od Shisha smerom k oknu a do úst si vloží dango. To sa mu to povie, keď... vlastne ani nemá na to výhovorku.

„Musíme ťa uzdraviť... tak rýchlo ako to len pôjde.“

„...Shisho?“ chlapcove oči stále spočívajúc na modrej oblohe vonku sa privrú pred svetlom. Ruka, ktorá drží paličky padne dole na kolená.

„...myslíte, že môj nii-san... žije?“

Muž si povzdychne a zatvorí oči. Otázky.... samé otázky. O chvíľu sa ho opýta, či nevie, čo sa stalo s Kuro sabaku. Jemu je to tiež istou záhadou. Čo dokázalo vyhubiť celý klan Aidara. To je zaujímavé na tom. Sorova matka bola Aidara. Patrila ku klanu. Vydedili ju, pretože si vzala za manžela obyčajného sedliaka. Zakázali jej používať meno Aidara. Ale Eitan i Sora zdedili jej krvnú líniu. Teda Eitan určite, uvidí sa, ako je na tom tento drobec.

„Pôjdeme sa k večeru prejsť čo ty na to?“ Shisho sa zasmeje a postrapatí ho. Tak toto bola odpoveď na jeho otázku? Soru zvesí hlavu a pohliadne na svoje ruky v lone. Nič nejde tak ľahko ako si myslel. Upadá to dole. Všetko dostalo svoje meno. Už to nie je tá decká ilúzia že slnko je slnko, a tráva je tráva. Nebo ostane také všade rovnaké. Ani on neostene navždy rovnaký. Vyrastie a dospeje. Veci sa menia. A tak to v prírode chodí.
---------------------

---------------------
A kam môže ísť? Takto oviazaný? Odlepí leukoplast z obväzu, ktorý začne z rúk odmotávať. Zrejme ho porazí až uvidí tie jazvy. Ale život je proste taký. Buď jazvy zanecháva, alebo len varuje. V jeho prípade ho vážne musí neznášať. Začne sa objavovať prvá začervenaná koža. Čo to? ono je to už v štádiu takmer zhojenia. Koľko dní, pre boha bol v bezvedomí?

„Shisho!“ postaví sa z postele. Odsunie dvere a rozbehne sa dole schodmi do haly, pri čom za ním veje odviazaný obväz ako chvostík za drakom.

„Pozor schod.“

„Hai, viem...“ s úsmevom vybehne schod hore a ako chce niečo povedať natiahne sa na zem.

„Nevravel si, že vieš?“

Soru ležiac natiahnutý na brucho si odkašle. Tak toto bolelo. Nadvihne sa na ruky.
„Itaii...“

„Tak čo je Emma-chan?“

Xó, zase ho tak volá. Vlastne stále ho tak volá. Ale pre neho je to, akoby ho každým dňom tak začal volať. Nedokáže si na to zvyknúť. Dokáže to ignorovať, na istý okamih, ale nie zvyknúť si.

„Sensei... Vy ste...“ rúčky sa mu podlamujú aké sú slabé a zranené. Dostane sa na kolená a oprie sa rukami.

Shishou pozdvihne nad tým obočie. Nazval ho práve učiteľom? Odklepne popol z cigarety a pohliadne na toho drobného chlapca kľačiaceho na zemi.

„...Vy ste...“ v hlase Sora sa ozve zachvenie a vzlyk.

„...ste ten najlepší človek na svete...“

No, tak toto ho teda už vážne dostalo. Čo to do toho chlapca vošlo? Uhasí cigaretu do skleneného popolníka a postaví sa. Ten chlapec, čo všetko sa v ňom len skrýva. Sila, odvaha, ale i pokora a vďačnosť. Všetko čo by správny ninja mal mať. Čím ďalej tým viac ho to láka k umeniu. K tomu, naučiť ho všetko čo vie. Spraviť z neho muža. Pretože on vie, že z neho ako z Aidary dokáže vyrásť muž činu. Ale taktiež srdce plné pýchy, ktorá sa len ťažko dokáže vykoreniť.

„Soru.“ Drepne si k nemu a položí mu ruku do hnedých vláskov.

„Stretol si málo ľudí. Navštívil si málo miest. Pochod so mnou, bolo len zrniečko piesku vo veľkej púšti.“ Odmlčí sa, keď chlapec jemne prikývne. Bude ho počúvať. Teraz to vie, je si istý, že jeho Shisho, je jeho anjel strážny. Nebyť jeho, nebol by medzi živými. Neprežil by sám v troskách Kuro Sabaku.

„...Soru, je to na tebe. Môžem ťa vziať na miesta, o ktorých sa ti ani nezdalo. Uvidíš veci, o ktorých si nikdy nepočul... ale to obnáša jednu vážnu záležitosť.“ Shishov pohľad sa upriami do svetlo hnedej záplavy pramienkov.

„Staneš sa mojim učňom?“
Hlávka sa pomaly zdvihne a modrý pohľad, ktorý vykúka spoza neposednej ofiny pohliadne do očí Shisha. Očká len neveriacky hľadia do toho jemného pohľadu.

Nikdy som ti nechcel zle, Soru. Ten chlapec na ulici, ktorý predo mňa padol na kolená. Z neho vytvorím ninju... pretože verím, a je mojim snom, aby ten chlapec, ukázal pravú tvár ninju a jeho hrdosť...

„...hai Senseei!“ Soru s úsmevom sa mu hodí okolo krku, pri čom na neho prepadne. Ocitnú sa na zemi. Soru so smiechom a Shisho s úsmevom.

Len sa smej Soru... to jediné nás drží nad vodou...